Producent, scenárista, dramaturg, režisér aj pedagóg Marián Urban mal rád rozmanitosť, rád sa stretával s ľuďmi, rád sa rozprával a vždy vítal okolo seba „rôznorodú pospolitosť“. Mnohí ho dnes s istotou vidia ako človeka mnohorakého významu. Takého si ho chcú uchovať v pamäti. Vo štvrtok 26. marca sa s ním rozlúčili na pôde Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Marian Urban náhle zomrel 15. marca vo veku 74 rokov.

Jasno v otázkach

„Keď sa s niekým stretávate často a dlho, nemáte sa prečo zamýšľať nad časmi a dátumami. Preto som si až pred niekoľkými dňami uvedomil, že naša škola bola preňho ustanovizňou, s ktorou bol inštitucionálne spätý najdlhšie. A nech bol spätý s čímkoľvek a s kýmkoľvek, vždy to bolo len takou mierou, akú si on sám zvolil,“ uviedol počas spomienkového večera Martin Šmatlák, rektor Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Prečítajte si aj:
In memoriam Marian Urban (1951 – 2026)

Foto: Miro Nôta

Marian Urban aktívne pôsobil na pôde školy dvadsaťpäť rokov. Nestaval na svojej akademickej kariére, ale jeho prítomnosť na Katedre produkcie bola intenzívna. „Dušou bol rocker, miloval hudbu, viedol vášnivé diskusie, mal kultúrny rozhľad a jasno v mnohých otázkach,“ doplnil spomienky Šmatlák.

V sále fakulty dal slovo viacerým kolegom a kolegyniam z brandže. Cez rozličné veselšie aj smutnejšie spomienky spoločne pomenovali Urbanov pohľad na procesy filmovej tvorby, na umelcov, vyzdvihli jeho ľudský prístup. Ich príspevky doplnili dokrútky najvýznamnejších filmov, ktoré produkoval a na ktorých spolupracoval.

Tajný klub

„Bol to všestranný, mnohopoužiteľný človek. Často sa síce pohyboval najmä v maskulínnom prostredí, ale dokázal vycítiť, keď som potrebovala ochranu, podporu a povzbudenie,“ povedala vo svojom príhovore televízna dramaturgička Magdaléna Glasnerová.

Jeho „chlapské“ kruhy potvrdil aj doktor Peter Belan, priateľ s veľkou umeleckou dušou. S Marianom Urbanom ho zoznámil Jaro Filip ešte v roku 1974 vo voľakedajšom legendárnom Divadle u Rolanda. Intenzívnejšie sa začali stretávať až po roku 2002 a rýchlo zistili, koľko veľa toho majú spoločného.

„Jedného dňa prišiel za mnou a bolo vidno, že je unavený, navrhol som, aby sme s tým niečo urobili. A tak sme spoločne založili Klub mužov, ktorí nič nerobia. Fígeľ bol v tom, že doň nemohol vstúpiť žiaden iný muž, pretože – ako zdôvodnil Marian – s prijatím nových členov by sme mali robotu,“ prezradil Urbanove žarty doktor Belan a pripomenul, aký nákazlivý bol v rodine jeho smiech.

Rozumel paradoxu

Aj pri odlišných názoroch a postojoch ostal vždy spoľahlivý a korektný partner, vyzdvihli ďalší rečníci. Patrik Pašš rozprával o spolupráci na jeho prvom producentskom filme Papierové hlavy v réžii Dušana Hanáka, kde sa prejavila Urbanova producentská pokora, húževnatosť, schopnosť argumentovať a dávať konštruktívne návrhy.

„Pri tomto filme sme prežívali doslova kreatívnu eufóriu. Reakcia mocných bola tvrdá, ale dielo napokon rezonovalo po Európe,“ spomína. A dodáva, že práve Marian Urban bol jedným z tých filmárov, ktorí stáli pri zrode Slovenskej asociácie producentov v audiovízii a rozhodli sa zásadne zmeniť zákony a existenčné podmienky audiovizuálnej kultúry na Slovensku. „Vďaka tvojej energii a asociácii SAPA sa dnes na Slovensku točí vyše päťdesiat celovečerných filmov za rok,“ odkázal mu.

Prečítajte si aj rozhovor s Marianom Urbanom:
Čo sa skrýva za skratkou SAPA?

Foto: Miro Nôta

Marian Urban stál aj pri Krutých radostiach, prvom dlhometrážnom filme pre kiná, ktorý režíroval Juraj Nvota. Ten na stretnutí vykreslil svojho producenta ako odvážneho aj uvážlivého zároveň, ako človeka, ktorý vedel riskovať, ale bol aj dobrý stratég a diplomat. Čiže rozumel paradoxu.

„On do filmového priestoru po 1989 neprišiel, ale ho vytváral. Nestál vo svetle filmových reflektorov, bez neho by však svetlo nemalo na čo dopadnúť,“ povedal Juraj Nvota. Spomenul aj posledný spoločný pripravovaný film s príznačným názvom Prievozník.

Mal film aj filmárov rád

Jednu z hlavných úloh v Nvotovej komediálnej dráme Kruté radosti stvárnila Táňa Pauhofová. S Marianom Urbanom sa po prvý raz stretla v lete 2001, tesne pred jej nástupom na Vysokú školu múzických umení. Ocenila jeho láskavosť, schopnosť povzbudiť, priviesť do života nových ľudí.

„Spolu s Jurajom Nvotom mi dali dôveru, o ktorej sa mi ani nesnívalo. Zďaleka presahovala moju dôveru v samu seba. Môj nástup na herectvo bola skôr revolta voči rodičom ako viera, že sa skutočne môžem stať profesionálnou herečkou. Aj preto je ich dôvera pre mňa stále tým najväčším darom, aký som na svojej ceste dostala,“ vyznala sa herečka.

Zamyslela sa nad viacerými poslaniami filmového producenta. Za najväčšieho producenta považuje toho, kto si vie okolo seba vyskladať skvelý tím. Film Kruté radosti podľa nej taký tím mal, ľudsky aj profesionálne. „Vy, Marian, ste boli s nami – hercami na pľaci skoro stále. Pozorovali ste nás a riešili problémy tak, že vďaka vám a vášmu tímu mohlo byť nakrúcanie pre mňa najkrajšie, najvzácnejšie a najzásadnejšie, aké som doteraz zažila. Mali ste film a filmárov naozaj rád,“ povedala Pauhofová.  

Nebál sa experimentu

Český producent Zdeněk Skaunic prežil v spoločných projektoch s Marianom Urbanom 33 rokov a veľmi si cení zhodný pohľad slovenských kolegov na jeho osobnosť. Spoločne produkovali celý rad filmových diel. „Marianovo dielo je obrovské. Okrem významných projektov bol známy tým, že spájal ľudí. Dával príležitosť mladým talentom a nebál sa experimentovať, bol džentlmen a ctil pravidlá hry aj v komplikovaných situáciách. Verím, že spoločne o ňom nakrútime filmový dokument. “