Filmový producent, dramaturg, režisér, scenárista a pedagóg Marian Urban zomrel 15. marca 2026 vo veku 74 rokov.
Urban bol roky prezidentom Slovenskej asociácie producentov v audiovízii (SAPA), ktorú pred 25 rokmi zakladal. Ešte vo februári o jej činnosti poskytol Filmsk.sk rozsiahly rozhovor. Založil tiež produkčné spoločnosti ALEF štúdio a neskôr ALEF FILM & MEDIA. Ako producent sa podpísal napríklad pod snímky Rivers of Babylon (r. Vlado Balco), Papierové hlavy (r. Dušan Hanák) či Muzika (r. Juraj Nvota) a pod viaceré ďalšie Nvotove filmy. Bol tiež slovenským koproducentom filmu Ondřeja Trojana Želary (2003), ktorý získal nomináciu na Oscara v kategórii cudzojazyčných filmov.
„Bez podpory amerického sales agenta a najmä distribučnej spoločnosti by tento výnimočný úspech – aj z pohľadu slovenskej kinematografie – nebol ani zďaleka taký pravdepodobný. Investície českej, rakúskej a slovenskej strany boli okrajové, finančne sa rovnali takmer nule, resp. odpočítateľným položkám z finančných výsledkov distribúcie v Spojených štátoch,“ hovoril Urban pred časom pre Filmsk.sk.
Stovky dokumentárnych filmov
Rodák z Trenčína vyštudoval v polovici 70. rokov filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Uplatnenie našiel ako dramaturg krátkych filmov v Slovenskej filmovej tvorbe Bratislava – Koliba. Tu Marian Urban spolupracoval na zhruba troch stovkách prevažne krátkych dokumentárnych filmov mnohých režisérov. Ako dramaturg sa podpísal aj pod tituly ako Adresát neznámy (r. Eva Štefankovičová, 1979), Rozviedčik (r. Dušan Rapoš, 1982), Batromijov dom (r. Fero Fenič, 1984), Bez teba (r. Peter Hledík, 1985), Rodáci (r. Milan Milo, 1987), Ticho (r. Martin Šulík, 1988), Elégia (r. Eugen Šinko, 1990), Stanislav Babinský : život je nekompromisný bumerang (r. Ľubomír Štecko, 1990), Všetci spolu… (r. E. Štefankovičová, 1991), O rakovine a nádeji (r. Dežo Ursiny, 1991), Stanko Mužík (r. J. Oparty, 1993) a takisto mnohé ďalšie.
Spolupráca s Dežom Ursinym
S Dežom Ursinym nakrútil ako spolurežisér a spolucenárista dokumenty Sanitrárovci (1980) aj Gajdoš Antalík (1982). „Dežo sa vždy snažil zájsť o čosi ďalej, než iní, posúvať hranice, nie zavďačiť sa majorite, ale dotknúť sa niečoho hlbšieho, niečoho esenciálneho,“ povedal Urban o Ursinyho tvorbe pre Radio Slovakia International.
Film Sanitrárovci, ktorý je portrétom dvoch bratov – bačov získal Osobitnú cenu poroty na celoštátnej prehliadke Arsfilm Kroměříž 1980 a Veľkú cenu na festivale Etnofilm Čadca 1980. Gajdoš Antalík, ktorého protagonistom je ľudový hudobník, si z Etnofilmu Čadca 1982 odniesol Hlavnú cenu. Počas kariéry získal Urban a jeho filmy aj mnohé ďalšie ocenenia.
Ako režisér nakrútil Marian Urban tiež dokumenty ako Krátka správa o lietaní (1983), Človeče, nehnevaj sa… (1988), Krajina po výprasku (1992) či Periská (1998). Spolu s Jurajom Nvotom režíroval film o výtvarníkovi Alexovi Mlynárčikovi Inde (2018).
Papierové hlavy a Čarovný svet dokumentárneho filmu
Ako uvádza spoločná správa Slovenskej asociácie producentov v audiovízii, Slovenského filmového ústavu, Slovenskej filmovej a televíznej akadémie a Vysokej školy múzických umení, Marian Urban bol výnimočne aktívny aj v profesijnom prostredí slovenskej audiovízie. Už v rokoch 1989 – 1990 pôsobil ako predseda novozaloženého združenia Fórum slovenských filmárov, ktoré ako prvé predložilo návrh na zriadenie nezávislého filmového fondu na Slovensku.
„V roku 1990 bol Marian Urban vymenovaný do funkcie vedúceho dramaturga SFT, v roku 1991 sa stal vedúcim tvorivo-výrobnej skupiny ALEF a v tom istom roku aj námestníkom pre programovú tvorbu. Od júla do októbra 1992 bol poverený vedením Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave. Je spoluzakladateľom produkčnej spoločnosti ALEF štúdio (1992) a zakladateľom aj producentom spoločnosti ALEF Film a Media Group (1997), od roku 2014 pod názvom ALEF FILM & MEDIA,“ sumarizuje Renáta Šmatláková v Urbanovom profile v databáze SK Cinema.
Významným producentským počinom Mariana Urbana je dokumentárny film režiséra Dušana Hanáka Papierové hlavy (1994). Rozpráva o rôznych podobách moci v Československu rokov 1945 – 1989 a jeho vznik umožnila široká medzinárodná koprodukcia. Film spája štylizované prvky s dobovými archívnymi materiálmi a získal množstvo cien nielen doma, ale aj v zahraničí.
Urban má na konte tiež cenný dokumentárny seriál Čarovný svet animovaného filmu (r. Rudolf Urc, Marek Urban, 2011) a dokumentárne filmy Štvorec v kruhu (2013) a Drsne a nežne (2022) režiséra Ľubomíra Štecka.
Citová výchova jednej Daše a Rivers of Babylon
Marian Urban tiež napísal námet a scenár k hranému filmu Jána Zemana Citová výchova jednej Daše (1980). Vedenie Slovenského filmu snímku pôvodne zakázalo s tým, že podáva takzvaný čierny obraz o socialistickej spoločnosti (viď. Dejiny slovenskej kinematografie, s. 480). Aby sa Citová výchova jednej Daše mohla premietať, museli tvorcovia do nej zapracovať zmeny a upraviť aj záver.
Ako spoluautor scenára sa Urban podpísal aj pod Rivers of Babylon (1998) podľa rovnomenného bestselleru Petra Pišťanka. „To, že film na motívy každého, aj slávneho románu musí rešpektovať, že výsledkom je vznik autonómneho kinematografického diela, je jedna vec. Fakt, že niektoré režijné a realizačné postupy poznačili Mečiarovi poskokovia v kultúre, keď projekt odstrihli od prakticky akejkoľvek verejnej podpory a naše zámery zdecimovali najbrutálnejšími a najhlúpejšími metódami, aké som kedy na Slovensku zažil, je druhá vec,“ povedal v rozhovore pre Film.sk. „Najzásadnejším výsledkom tejto spolupráce bol však priateľský vzťah, ktorý umožnil napísať, pripraviť a nakrútiť ešte niekoľko spoločných filmov a trval do posledných dni Petrovho života,“ povedal Urban.
Spolupráca s Jurajom Nvotom
Podľa predlôh Petra Pišťanka vznikli aj filmy Muzika (r. Juraj Nvota, 2007) a Rukojemník (r. Juraj Nvota, 2014). Muzika získala rekordných 14 nominácií na národné filmové ceny Slnko v sieti a odniesla si 9 cien. Na scenári Rukojemníka sa podieľal aj Urban, ktorý oba filmy produkoval. S režisérom Jurajom Nvotom spolupracoval neskôr tiež na filme Eštebák (2011) a produkoval aj Nvotov celovečerný debut pre kiná Kruté radosti (2002).
„Juraja som poznal ako herca, režiséra, blízkeho človeka takmer tridsať rokov, ale musela prísť otázka od niekoho, kto nás dvoch dosť dobre poznal: ,Čo máš proti Nvotovi, že si s ním ešte nenakrútil film?ʻ Vtedy mi to docvaklo a Jurajovi asi tiež, keď si prečítal scenár. Najväčšie potešenie pre mňa bolo, že sme v Scarlettinom scenári (Scarlett Čanakyová, scénaristka Krutých radostí – pozn. red.) objavili ukrytý pôdorys skoro archetypálneho príbehu jedného z našich priateľov a jeho šestnásť ročnej (ním samým) zatajovanej dcéry. Bolo parádne dramaturgické a scenáristické dobrodružstvo vytvoriť zo scenára príbeh, ktorý nielenže zahŕňal túto skúsenosť, ale jedinečne ju presahoval,“ spomínal na vznik dlhoročnej spolupráce.
Pozícia nezávislého producenta
Ako producent Urban pracoval takisto na snímkach Lesní chodci (r. Ivan Vojnár, 2003), Malé oslavy (r. Zdeněk Tyc, 2008), Babie leto (r. GejzaDezorz, 2013), Kryštof (r. Zdeněk Jiráský, 2021), Spiaci účet (r. Miloslav Luther, 2024) či Zlatovláska (r. Jan Těšitel). Marian Urban pôsobil aj ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení.
„Pozícia nezávislého producenta znamená pre mňa len jedinú pozitívnu hodnotu. A tou je prakticky neohraničená sloboda v tom, vybrať si, čo, s kým a ako chcem vytvoriť. Má to však aj rub – je prakticky nemožné živiť sa na Slovensku nezávislou tvorbou. Znamená to pracovať pre druhých podľa toho, čo chcú oni, a tým môžeš postupne a nebadane všetku slobodu tvorby stratiť,“ povedal Marian Urban v rozhovore pre Film.sk v roku 2021.
„Možnosti, ktoré máme dnes k dispozícii pri šírení filmu, a predovšetkým možnosti financovania, umožňujú pripravovať a nakrúcať film aj bez toho, aby bol jediný alebo najpodstatnejší obchodný motív. Teda finančný zisk. Znie to možno kacírsky, ale pri tvorbe filmu už dávno nemyslím na jeho divácky potenciál, ale na kvalitu a hodnotu. Povedzme, že kultúrnu. Aj keď, samozrejme, každý tvorca i producent robí filmy preto, aby ich videlo čo najviac divákov. Čiže ak film vznikne, už ma nič iné než divák a to, ako ho k filmu dostať, nezaujíma,“ dodal.
Rozlúčka sa uskutoční 26. 3. 2026 o 17:30 v kinosále Filmovej a televíznej fakulty VŠMU na Svoradovej 2 v Bratislave.
Pohreb sa uskutoční len v úzkom rodinnom kruhu.
