Záber z filmu Ach, milý Harry, ktorý uvedie Filmotéka.

Filmotéka pripomenie storočnice významných tvorcov aj podoby kinodabingu

Písmo: A- | A+

Filmotéka ako samostatná programová zložka Kina Lumière prináša filmy zo zbierok Slovenského filmového ústavu. Často ide o legendárne snímky, niekedy o raritné diela, vždy sú to však významné filmy z dejín slovenskej a svetovej kinematografie. Filmotéka opäť začína premietať v októbri a do konca roka ponúkne dva cykly zamerané na storočnice osobností kinematografie a na podoby slovenského kinodabingu. Od konca augusta beží tiež cyklus Lumière pod paľbou s dôrazom na odboj a Povstanie vo filme.

Storočnice významných osobností

Tento rok si pripomíname sté výročia narodenia viacerých významných filmových osobností,“ hovorí dramaturg Filmotéky Richard Kováčik, ktorý zostavil cyklus pod názvom Výročia 100. „Predovšetkým sme sa zamerali na herecké legendy Ladislava Chudíka a Jozefa Kronera. Pri oboch osobnostiach sme vybrali po štyri tituly, ktoré reprezentujú rôzne časové etapy ich bohatej hereckej kariéry od 50. po 80. roky minulého storočia. Snažili sme sa aj o zdôraznenie žánrovej pestrosti a výber známych aj menej známych filmov.

Osobnosť Ladislava Chudíka budú môcť diváci spoznať prostredníctvom jeho hereckých rolí už v októbri. Uvidia ho v úlohe ikonického Kapitána Dabača (1959) Paľa Bielika, v postave kapitána Jakubca vo filme Vrah zo záhrobia (1966) Andreja Lettricha aj v dvoch menej známych postavách v dielach Otakara Vávru, akými boli generál Ludvík Svoboda vo veľkofilme Sokolovo (1974) a Jan Amos Komenský v životopisnom filme Putování Jana Amose (1983). Filmy s Jozefom Kronerom ponúkne Filmotéka až v novembri. Kováčik však z jeho tvorby už teraz upozorňuje napríklad na bulharský životopisný príbeh Ty, ktorý si na nebesiach (1990) Doča Bodžakova. „Málokto vie, že práve za tento film sa Jozef Kroner v roku 1990 za svoj herecký výkon dostal do pätice najlepších európskych hercov v rámci Európskych filmových cien. Sériu filmov s Jozefom Kronerom doplnia ešte tri u nás takmer neznáme maďarské filmy z 80. rokov, ktoré nikdy neboli uvedené v našej klasickej kinodistribúcii.

Okrem slovenských hercov si Filmotéka v cykle Výročia 100 pripomenie aj českých i zahraničných tvorcov. „Z najvýraznejších českých tvorcov s rokom narodenia 1924 sme vybrali po tri tituly z tvorby Karla Kachyňu a Františka Vláčila. Ide opäť o významné filmy z rozpätia 60. až 80. rokov. Ako bonus z tvorby Karla Kachyňu budeme už v októbri uvádzať jeho nezabudnuteľnú Malú morskú vílu (1976) určenú aj detskému divákovi.“ Z ostatných „storočnicových“ osobností, ktoré si Filmotéka pripomenie do konca roka, za pozornosť stoja Franz Kafka, Josef Škvorecký, Marlon Brando, Oldřich Lipský, Truman Capote, Sidney Lumet a ešte v októbri Ladislav Ťažký a Marcello Mastroianni.

História slovenského kinodabingu

Cyklus nazvaný Podoby slovenského kinodabingudivákom priblíži tvorbu kolibského dabingového štúdia. Od polovice 50. rokov 20. storočia až do jeho zániku v roku 1991 vyrobilo slovenské znenie pre vyše 1 100 celovečerných a krátkometrážnych hraných, animovaných, dokumentárnych alebo propagačných filmov pre kiná i televíziu.

Kino Lumière v rámci Filmotéky už v minulosti často premietalo slovensky alebo česky dabované kópie z éry Koliby a Barrandova, nachádzajúce sa v zbierkach Slovenského filmového ústavu,“ hovorí dramaturg Filmotéky Jaroslav Procházka. „Keď ma generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký oslovil s ponukou podieľať sa na dramaturgii Filmotéky, napadlo mi, že by možno pre určitý segment fanúšikov archívnych filmov mohol byť zaujímavý detailnejší pohľad na tvorbu niekdajšieho kolibského dabingového štúdia. Filmy s kolibskými kinodabingami nie je možné mimo kinoprojekcie inde zhliadnuť a pre bežnú divácku obec sú prakticky neznáme. Z dochovaných titulov sa iba zanedbateľné množstvo občas ešte hrá v televízii; na nosičoch domáceho kina alebo na VOD platformách sa prakticky nevyskytujú.

Pri výbere filmov sa Procházka riadil predovšetkým kvalitou samotného dabingu. „Vo výsledku teda nejde o akúsi chronológiu dejín slovenského kinodabingu, skôr o prezentáciu kvalitných alebo inak zaujímavých či pozoruhodných dabingových prác jednotlivých režisérov slovenského znenia. Tie v mnohých prípadoch dokázali viac než úspešne konkurovať tzv. českej dabingovej škole.

V októbrovej časti cyklu dominujú snímky z 80. rokov. Ide o éru, keď podľa Procházku bola žánrová rozmanitosť slovensky dabovaných titulov pre kiná najpestrejšia pre všetky vekové kategórie. Premietnu sa štyri filmy. Pri komédii Ach, milý Harry! (r. Jean Girault, 1980), ktorej hrdinom je súkromný detektív Harry App v podaní populárneho komika Dietera Hallervordena, siahla režisérka slovenského znenia Alžbeta Domastová po ostrieľanom dabingovom profesionálovi Stanovi Dančiakovi. Dobrodružná honba za pokladom amerického lietadla zrúteného počas II. svetovej vojny Súboj o poklad Yankee Zephyra(r. David Hemmings, 1981) pobaví v slovenskom znení vtipnými hláškami a ironickými dialógmi od Dušana Institorisa. Tie na potreby dabingu upravil režisér Miroslav Horňák. Do úst hlavných hrdinov ich vložili Ján Kroner, Vlado Kostovič, Deana Horváthová a Peter Mikulík.

Diváci uvidia aj britskú adaptáciu známeho detektívneho románu Agathy Christie Zlo pod slnkom (r. Guy Hamilton, 1982), v nej detektív Poirot v podaní legendárneho Petra Ustinova prehovorí hlasom Petra Debnára v réžii Miroslava Horňáka.

Procházka vy v októbri rád špeciálne upozornil na poľskú satiru Maskot (r. Stanisław Bareja, 1980). Film sa v slovenskom znení režiséra Miroslava Horňáka pýši hviezdnym obsadením. Postavy nahovorili napríklad Marián Labuda, Michal Dočolomanský alebo Miro Noga. Hovorí, že „ide o nadčasový film, ktorý má čo povedať aj dnešným divákom. Slovenský dabing s ním spojený je doslova unikátny a po remeselnej stránke nadmieru podarený. Spolu s dabingom dobrodružného filmu Súboj o poklad Yankee Zephyra sú zároveň exemplárnym príkladom toho, kam sa kolibský kinodabing od svojich prvopočiatkov v druhej polovici 50. rokov za vyše dvadsať rokov svojej existencie kvalitatívne posunul. Dalo by sa povedať, že 80. roky boli pre monopolný slovenský kinodabing akýmsi predčasným tvorivým vrcholom.

Filmotéka ako alternatíva distribučnej ponuky

V októbri si každoročne pripomíname Svetový deň audiovizuálneho dedičstva. Jeho zámerom je zvýšiť povedomie o dôležitosti a naliehavosti ochrany audiovizuálneho dedičstva. Slovenský filmový ústav preto 27. októbra uvedie vo Filmotéke špeciálny dvojprogram. Premietne sa snímka Obrazy starého sveta (1972) Dušana Hanáka, svojho času zakázaný film a dnes jeden z najhranejších klasických titulov v zahraničí, s jeho krátkym filmom Omša (1967). Druhý program ponúkne Hanákov krátky film Zanechať stopu (1970) spolu s filmom Návraty k Obrazom starého sveta (2024). Režíroval ho debutujúci Róbert Šulák. Film je poctou tvorbe Dušana Hanáka, ktorý v ňom objasňuje pozadie vzniku svojho úspešného celovečerného dokumentu.

Podstatou Filmotéky je, že prináša divákom, väčšinou na pôvodných 35 mm kópiách, predovšetkým tituly z fondov Národného filmového archívu SFÚ. Diváci tak majú šancu dostať sa alebo vracať k zaujímavým starším filmom. Tento princíp môže byť alternatívou alebo doplnením súčasnej distribučnej ponuky v bežných kinách. Problematické však môže byť odhadovať to, o čo sa súčasný divák môže zaujímať,“ zamýšľa sa Richard Kováčik.

Distribučná ponuka je v súčasnosti presýtená. A fakt je, že kiná už nehrajú pre filmových fanúšikov takú výraznú úlohu ako ešte v nedávnej minulosti. Vieme, že je to predovšetkým dvomi drsnými ,coronovými‘ zásahmi do fungovania kín a aj s tým súvisiacim výraznejším posilnením televíznych ponúk, ako aj prudko sa rozširujúcou ponukou VOD platforiem. Aj preto môže byť ponuka Filmotéky prínosná pre rôzne generácie. Napríklad nostalgická funkcia pre staršie generácie a alternatívne možnosti pre mladšie generácie zaujímajúce sa o nie vždy dostupné pohľady do filmovej histórie. Prinášať klasické filmy má preto určite význam aj v súčasnosti,“uzatvára Kováčik.

Záber z filmu Ach, milý Harry!, ktorý uvedie Filmotéka. FOTO: archív SFÚ

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články