Pred takmer dvadsiatimi rokmi začali pedagogičky Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Eva Filová a Zuzana Mojžišová vytvárať projekt Oral history – Audiovizuálne záznamy pamätníkov slovenskej kinematografie. Vo videopodobe aj v prepisoch zachytáva formou rozhovorov spomienky tvorivých pracovníčok a pracovníkov slovenského filmu, televíznej tvorby, filmovej hudby či publicistiky a historiografie. Dnes už mnohí z nich nie sú medzi nami. Zostávajú však zachytení a dostupní v online Lexikóne slovenských filmových tvorcov na webe školy a Katedry filmových štúdií. Jeho nadstavbou je nový projekt filmovej fakulty Heslár slovenského filmu. Filová a Mojžišová ho zverejňovali postupne v posledných mesiacoch a ukončili ho v týchto dňoch.
S akým cieľom ste pred vyše pätnástimi rokmi odštartovali projekt Oral history? Mali ste už vtedy predstavu, že by sa vám mohlo podariť osloviť vyše 80 tvorivých pracovníkov a pracovníčok slovenského filmu?
Eva Filová: Projekt oral history vznikol vďaka iniciatíve profesora Václava Maceka, ktorý roky učil predmet Dejiny slovenskej kinematografie. Prvotným impulzom bolo pristúpiť k dejinám z iného zorného uhla, inou metodikou, v našom odbore dovtedy neveľmi využívanou. Historiografická a monografická práca sa okrem verifikácie údajov v archívoch opierala aj o svedectvá filmárov a filmových pracovníkov. Tie však neboli zaznamenávané, fungovali na báze priateľských kontaktov, upresňovania autorského postoja či nejakej konkrétnosti. Vniesť do výskumu osobnú perspektívu, individuálnu a kolektívnu pamäť znamenalo obohatiť dejiny o ďalšie hlasy, dovtedy nevypočuté. Dať priestor tvorivým profesiám, ktoré ostávali na okraji záujmu, zviditeľniť spravodajcov, animátorov, ale tiež ženy vo filme. S kolegyňou Zuzanou Mojžišovou sme si naštudovali dostupné materiály o metóde oral history. Práve v tom čase pražské Centrum orální historie vydalo publikáciu Naslouchat hlasům paměti, ktorá bola pre nás veľmi inšpiratívna.
Vstupovali ste do toho, ako sa študenti a študentky pripravovali na rozhovory s jednotlivými protagonistami a protagonistkami? Pripravovali ste ich nejako aj vy – napríklad ste im naznačili niektoré dôležité okruhy alebo témy pri tej-ktorej konkrétnej osobnosti?
Eva Filová: So Zuzanou sme vytvorili nový predmet, štvorsemestrálnu Filmovú prax (po rokoch sa pretransformoval na trojsemestrálny Multimediálny projekt Oral history). Pozostával z niekoľkých úloh. Tie smerovali k hlavnej náplni predmetu, ktorou bola príprava k rozhovoru, jeho realizácia (na kameru, diktafón alebo písomne), strihanie, prepis, redakcia, autorizácia. Keďže ide o zdĺhavý proces, vstupujeme do jeho jednotlivých fáz s rôznou intenzitou, niekedy spoločne, inokedy jednotlivo. Najviac sa angažujeme v prvom semestri. Počas neho druháčky a druhákov zasvecujeme do metódy oral history. Predstavujeme im projekt, zadávame úlohy, aby krok za krokom prekonávali počiatočné zábrany či stres z navonok náročného cieľa. Totiž predstava, že budú pred kamerou a za prítomnosti realizačného štábu, zloženého zo študentovkamery, strihu, zvuku a produkcie, viesť rozhovor s niekým neznámym a k tomu generačne vzdialeným, môže byť skutočne stresujúca.
Výskum začína od bodu, keď študentky a študenti dostanú mená budúcich respondentiek alebo respondentov. Rozdelia si ich medzi sebou a po dvoch či troch týždňoch nám referujú prvé vyhľadané a naštudované informácie. Tie sa ďalšie týždne snažíme prehlbovať, nasmerovať ich, áno, aj pomôcť pri špecifických oblastiach a ťažšie dohľadateľných materiáloch. Zaujímajú nás nielen verejne známe, zvučné mená, ale aj tie, ktoré zostali v úzadí, pričom celý život zasvätili filmovej alebo televíznej tvorbe alebo publicistike.
Ako sa vôbec dá udržať takýto dlhodobý projekt?
Eva Filová: Keďže v začiatkoch sme nemali žiadne prostriedky na zakúpenie potrebnej techniky, diktafónov či archivačných pások, rozhodli sme sa ísť cestou podpory z grantov cez agentúru KEGA, čo v konečnom dôsledku prinieslo úžitok nielen našej katedre, ale aj ďalším, ktoré s nami spolupracujú. Zakúpila sa kamera, zvuková technika, vybavenie pre strihacie pracovisko…, nebolo toho málo. Samozrejme, že s každou ďalšou žiadosťou o grant – doteraz boli štyri – bolo nutné projekt niekam posunúť. Nedalo sa žiadať o podporu na splnenie identických cieľov. Takže sme vytvorili online lexikón, v ktorom pribúdajú autorizované prepisy rozhovorov, vlastnú katedrovú stránku (filmovestudia.sk), ktorá nám dáva flexibilnosť pri napĺňaní a aktualizovaní projektu, dali sme dokopy manuál k projektu a vydali niekoľko e-publikácií, najnovšie Heslár slovenského filmu.
Kedy ste si uvedomili, že vo výpovediach jednotlivých osobností z projektu Oral history sa opakujú niektoré motívy a mohlo by byť zaujímavé a užitočné usporiadať tieto výpovede aj podľa určitého tematického kľúča a vytvoriť Heslár slovenského filmu?
Zuzana Mojžišová: Uvedomili sme si to rýchlo. Navyše je aj odborná literatúra potvrdzuje, že pri spracovávaní väčšieho počtu rozhovorov získaných metódou oral history sa tematické zameranie priam núka a býva zmysluplné. Lebo môže na jednej strane minulé informácie osobnou skúsenosťou a výpoveďou o nej buď potvrdzovať, alebo niekedy aj vyvracať, popierať. A určite obohacovať. Jednotlivé heslá nášho Heslára sú vlastne takým viacnásobným pohľadom na tú istú postavu, dielo, problém. Trošku nadnesene by sa dalo povedať, že Heslár je dôkazom toho tradičného – viac hláv, viac rozumu.
Ako ste vyberali jednotlivé heslá?
Zuzana Mojžišová: Výber začal dôsledným prečítaním takmer dvoch tisícok strán prepísaných rozhovorov a určovaním okruhov, o ktorých respondentky a respondenti vypovedali. Napríklad konkrétne filmy, časové obdobia, inštitúcie, profesie, ľudia… Bolo ich mnoho. Následne sa do užšieho výberu dostali tie „položky“, ku ktorým sa vyjadrovali viacerí z oslovených. Tým sa počet potenciálnych hesiel pomerne radikálne znížil. Podľa grantovej žiadosti sme sa zaviazali spracovať tridsať tematických hesiel, takže sme museli redukovať. V poslednej fáze výberu už zohrávali rolu aj naše osobné preferencie či bohatosť a zaujímavosť výpovedí v rámci konkrétnej témy.
Pribudnú časom aj ďalšie heslá?
Zuzana Mojžišová: To je v tejto chvíli vo hviezdach. Fakt je, že to nebola ľahká práca, práve naopak. Nedávno sme odovzdali agentúre KEGA záverečnú správu a trošku oddychujeme po dobre vykonanej robote. Ale to sa týka len ďalších strihových položiek do Heslára. Lebo v napĺňaní Lexikónu slovenských filmových tvorcov kontinuálne pokračujeme – aj tento rok sa pripravujú ďalšie a pribudnú nové rozhovory. Snáď hviezdy po oddychu naznačia, že by malo zmysel v Heslári pokračovať. Pretože už teraz sa jasne ukazuje, ako veľmi je nápomocný a osviežujúci pri prednášaní dejín slovenskej kinematografie. A ešte niečo je pri metóde oral history dôležité – jedna vec je uskutočniť rozhovory, no možno ešte podstatnejšie je zozbieraný materiál následne aj nejako spracovať, interpretovať, využiť v praxi, čo najviac ponúknuť verejnosti v stráviteľnej podobe.
Za filmsk.sk môžem potvrdiť, že Lexikón je pre nás pri práci na profiloch niektorých tvorcov a tvorkýň cenným zdrojom. Vrátim sa však k Hesláru – okrem textovej podoby majú jednotlivé heslá aj podobu krátkych filmov. Kto sa na ich realizácii podieľal? Kde sa budú dať vidieť?
Zuzana Mojžišová: Tá filmová strihová podoba bola pre nás najdôležitejšia. Heslá vo forme textu vznikli najmä preto, že sú vzhľadom na svoju malú dátovú veľkosť jednoducho publikovateľné – priebežne na stránke katedry a dnes už aj ako e-publikácia. Vo svojej audiovizuálnej strihovej podobe sú heslá zatiaľ prístupné pedagogickému tímu, študentkám a študentom našej Katedry filmových štúdií (prostredníctvom školského systému Teams). Plánujeme rozšíriť ho o kohokoľvek, kto bude mať záujem – len zatiaľ vždy musí ísť o osobu s prístupom do systému, čiže zamestnancov či poslucháčov Filmovej a televíznej fakulty. O celkom verejnom publikovaní uvažujeme zatiaľ len veľmi opatrne a s pohľadom upretým do vzdialenejšej budúcnosti. Jedným z dôvodov je aj fakt obrovský objem dát, ktorý Heslár obsahuje.
