Keď sa v profesii rozbiehala, krajinu traumatizovala mečiarovská vláda, ktorá spôsobila filmovej brandži veľké straty. Po nej sa už nechcela vrátiť do inej generácie scenáristov a dramaturgov. Nadchla ju však výzva venovať sa filmovej kritike. Zuzana Mojžišová pôsobí ako pedagogička na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave už dvadsaťpäť rokov a je jej pevnou súčasťou. Veľa debatuje so študentmi o tom, čo je autorská pokora, ale aj o tom, ako politika dokáže umenie znásilňovať. Ako vedúca projektu Audiovizuálne skriptum sa už teší na obdobie, keď sa v kapitolách z novšej slovenskej filmovej histórie budú spracúvať heslá o ženách-filmárkach.
Hovorí sa, že filmová veda a kritika je nevďačný odbor. Čo na to hovoríte vy?
Tiež vnímam, že teoretické štúdium vo fachu nie je vo veľkej obľube. Mnohí by sa možno potešili, keby sme neboli, ale sme tu. Sme špecifickí už len tým, že ako teoretický odbor pôsobíme na umeleckej škole. Do istej miery sme neobľúbení, lebo posudzujeme to, čo ostatní tvoria, realizujú, vyrábajú. A všetko, čo produkujú, zaraďujeme do štruktúr. Tento antagonizmus je vlastne zrozumiteľný.
Čiže aj takzvane škatuľkujete, zaraďujete, analyzujete niečo, čo vzniklo ako slobodná tvorba.
Áno, okrem toho môžeme vysloviť aj nepríjemnú kritiku alebo, podľa autora diela, aj niečo ,nepochopiťʻ. Dôležité je však z oboch strán sa tolerovať: umelec má svoje vnímanie sveta, človek akademického razenia zase svoje.
Čo vás k filmovej kritike pritiahlo?
Nedá sa povedať, že to bola náhoda, skôr zhoda okolností. Vyštudovala som scenáristiku, tú sa mi však nikdy nepodarilo naplno rozvinúť. A cesta sa postupne vyvinula inak.
Prečo sa to nepodarilo?
Začínala som v mečiarovských deväťdesiatych rokoch. Časy boli zlé a do filmovej tvorby priniesli útlm, pre môj štart úplne nevhodný. Stačilo sa pozrieť na problémy tých, čo už svoje cesty vo filmovej tvorbe naštartovali predtým. K tomu sa pridali aj rôzne iné dôvody, vrátane rodinných. Skrátka som vedela, že mi odchádza vlak. Tým však nechcem povedať, že keby som sa scenáristike venovala, bola by som zákonite úspešná. Vôbec nie. Mečiar tu však bol taký dlhý čas, že po jeho ére by som sa už bola zapájala do celkom inej, novej generácie tvorcov a za iných podmienok. Navyše som plachý človek.
A predsa ste predstúpili pred študentov.
Oslovil ma Václav Macek, vtedy vedúci Katedry filmových štúdií, pre ktorého som už predtým redigovala prvé veľké Dejiny slovenskej kinematografie, ktoré písali spolu s Jelenou Paštékovou. Obrátil sa na mňa s prosbou, či by som si neprečítala nejaké študentské texty a neposúdila ich, lebo sa mu zdá, že nie sú priveľmi kvalitné. Potvrdila som mu, že gramatikou počnúc a končiac lúštením toho, čo mal autor na mysli, to bolo dosť zložité, „zákaznícky“ neprívetivé čítanie. Vtedy mi navrhol: Poď to učiť, aby sme zlepšili úroveň.
A čo vy na to?
Bola to výzva, veď na predmet toho typu neboli v tom období žiadne manuály, hovoríme zhruba o rokoch 1998 – 1999. Zo začiatku to išlo ťažko, mala som tri malé deti a moje dávne pedagogické spomienky obsahujú aj kuriozity takéhoto typu: prišla som do učebne, sadla som si pred študentov a jediné, čo mi znelo v hlave, bola detská riekanka Ide vláčik ši-ši-ši. Postupne som situáciu spracúvala a nalaďovala sa na školské prostredie. Začínala som spoluprácou na dohodu a prepracovala som sa na plný úväzok. Striktné manuály som však ani postupom času a s nadobudnutými skúsenosťami nepresadzovala, lebo si myslím, že hoci ide o odbornú autorskú polohu, písanie má mať veľmi veľkú slobodu.
Spomínali ste, že písanie scenárov z vášho života vymizlo. Ale po čase ste sa k nim trošku predsa len vrátili – napríklad v spolupráci na rómskych projektoch s režisérom Marekom Šulíkom či pri Šedej zóne Daniely Meressa Rusnokovej. Prečo práve tieto impulzy?
Je ich veľmi málo, najmä tie, ktoré spomínate, a potom ešte pár scenárov pre detské televízne relácie. Skôr išlo o prepojenie s témou a s ľuďmi mojej krvnej skupiny. Inak v sebe žiadnu potrebu v prípade písania scenárov nemám. Na druhej strane, písanie mi vždy chýbalo, možno preto som sa zaľúbila do písania kníh.
Píšete pre deti aj pre dospelých. Na čom teraz pracujete?
Práve v týchto dňoch mi vyšla knižka Maliarske príbehy (a jeden sochársky). Je v nej štrnásť mojich príbehov a jeden od spoluautora; sú určené pre trošku väčšie deti. Aj som ich ilustrovala. Rozprávajú o maliarkach a maliaroch, ako sú Frida Kahlo, Suzanne Valadon, Marija Prymačenko, Pablo Picasso, Marc Chagall, Paul Klee a ďalší. Robila som si množstvo rešerší, aby som mohla písať o mestách, v ktorých žili, keď boli v detskom veku, aké bolo milieu ich rodín, čo mali radi, ako sa dostali k maľovaniu. Každej osobnosti venujem jeden príbeh. Teším sa zo skvelého času, ktorý som s touto knihou mohla stráviť.
Vráťme sa na Katedru filmových štúdií, kde pôsobíte. Akým vývinom prešla?
Neviem to posúdiť akoby úplne od základu, lebo som katedru nezažila ako študentka. Isté je, že dnes vieme už oveľa lepšie komunikovať. Máme oveľa viac možností dostať sa k literatúre a oveľa otvorenejší obraz o tom, ako odbor funguje v zahraničí. Za najvýraznejší pozitívny a prospešný trend na katedre považujem, že sa venujeme intenzívne slovenskej kinematografii.
Predtým to tak nebolo?
Kedysi boli ústrednými témami študentských interpretácií zahraničné kultové mená – Bergman, Fellini a podobne. Ročníkové alebo bakalárske práce vznikali najmä o nich. Neskôr, aj pod naším pedagogickým tlakom, sa začal presadzovať zámer, aby sa pozornosť obrátila aj na domácu tvorbu. O ňu sa treba oprieť, starať.
Čo na to študenti?
Neriešia to. Orientácia na slovenský film prebiehala pomaly, postupne, a keďže študent je na škole maximálne päť rokov, berie to tak, ako to je.
V období mečiarizmu sa slovenskosť zamieňala s hrubým nacionalizmom, podobne sa to deje aj teraz. Umenie a umelcov môže v tejto súvislosti politika zneužívať. Ako sa proti tomu postaviť?
Pekelníci zneužijú hocičo. Keď sa dá zneužiť vatra, dá sa zneužiť aj film. Takéto znásilnenie sa po zmenách v Audiovizuálnom fonde v podstate aj očakáva. V tom prípade však bude kvalitných filmov v slovenskej produkcii vznikať pravdepodobne menej. Možno sa budú strácať aj príležitosti na spoluprácu so zahraničnou koprodukciou. Všetkého dobrého umenia asi bude teraz menej.
Prečo sa reflexia slovenského filmu pôvodne obchádzala?
Za čias totality, keď som študovala scenáristiku, slovenský film, paradoxne, akoby vôbec nič neznamenal. Nemali sme v programe štúdia ani dejiny slovenskej kinematografie, vôbec sme sa o nich neučili. Hranice
