Martin Pollack: Pohľad do priepasti

Nový film Jara Vojteka Martin Pollack: Pohľad do priepasti uvedie Dvojka

Písmo: A- | A+

Režisér Jaro Vojtek sa vo svojom novom filme Martin Pollack: Pohľad do priepasti inšpiroval Pollackovou knihou Smrť v bunkri. Slávnostnú premiéru má film 27. 8. vo Filmovom klube Múze SNP v Banskej Bystrici o d dva dni neskôr, 29. 8., ho v televíznej premiére o 20.10. h. uvedie Dvojka.

Martin Pollack je rakúsky spisovateľ a reportér, ktorý skúma brutálne činy svojho biologického otca, elitného gardistu Gerharda Basta. Ten sa po potlačení SNP podieľal na vraždení partizánov a civilného obyvateľstva v okolí Banskej Bystrice a Ružomberka. Pollack, ktorý svojho otca nikdy nepoznal, sa v knihe Smrť v bunkri, vydal po Bastových stopách aj na Slovensko. Teraz sa sem vracia opäť. „V kontexte 80. výročia Slovenského národného povstania sa spolu so slovenským prekladateľom Michalom Hvoreckým vydávajú na cestu po stopách týchto temných udalostí, zamýšľajú sa nad motiváciou k nenávisti a dôsledkami nacistického vyčíňania na ľudské životy priamo na Slovensku,“ uvádza anotácia filmu.

Film Martin Pollack: Pohľad do priepasti kladie otázky: Ako prežiť život, ak sa narodíte ako syn nacistického vraha? Čo znamená stretnúť sa s príbuznými obetí vlastného otca? A ako čeliť minulosti v krajine, kde mnohí domáci vinníci zostávajú nepotrestaní? Pýta sa však tiež: Čo dnes znamená odkaz SNP? „Veľmi ma zasiahlo, keď som v Múzeu SNP v Banskej Bystrici videl dokumenty a fotografie z exhumácie otcových obetí na Donovaloch. Čítal som aj list ženy žijúcej v Prahe, ktorá spoznala medzi mŕtvymi strýka-lekárnika. Náhle získali zavraždení tváre, mená, rodičov, deti, svoje konkrétne príbehy. Otec a jeho ľudia ich o všetko pripravili. Vtedy som sa začal zaujímať aj o príčiny tejto mentality. Čo spúšťa takéto zverstvá?“ hovorí v presskite k filmu Pollack.

Martin Pollack vracia identitu obetiam svojho otca Gerharda Basta, aby ich príbehy nezostali v zabudnutí. Pripomína svetu mená a miesta, kde títo ľudia žili a zomreli. Toto odkrývanie historických hriechov vlastnej rodiny môže slúžiť ako inšpirácia pre celý stredoeurópsky priestor smerom k pravde a očiste. Zároveň pomáha pochopiť, ako sa tieto extrémistické ideológie dostávali do spoločenského a politického mainstreamu. Je to aktuálna otázka, pretože, ako vo filme hovorí Martin Pollack, duch fašizmu 20. a 30. rokov minulého storočia sa znova vynára, je opäť v móde,“ povedal režisér Jaro Vojtek.

Autorom námetu a spoluatorom scenára filmu Martin Pollack: Pohľad do priepast je Jakub Julény. „Na mnonohokrát spracovanú tému sme sa chceli pozrieť z netradičnej perspektívy, ale zároveň sme nechceli vynechať posledných preživších, možno aj tých menej známych. Hľadali sme príbeh, v ktorom by sa snúbil medzinárodný kontext s našou lokálnou históriou. (…) Pri výskume a zbere materiálu k filmu sme našli a skontaktovali preživšiu popráv židovských aj slovenských obyvateľov osady Bully, medzi ktorými boli v tom čase aj deti. Martin Pollack ich pri zbere materiálu ku svojej knihe nestretol. V Pohľade do priepasti sa Martin s touto svedkyňou konfrontuje aspoň na diaľku. Vzniká tak moment v ktorom sa proti sebe postavia dcéra záchrancov a syn páchateľ a ktorý súznie so životným mottom Martina Pollacka: ,Každý príbeh musí byť vypovedaný. Bez ohľadu na to, aký je bolestivý,‘“ povedal Julény.

Scenár napísal spolu so Slavomírom Sochorom. Kameru mal na starosti Ivo Miko, strih Marek Bihuň, zvukový dizajn a mix Michal Horváth a hudbu zložil Miroslav Tóth. Dramaturgiu mali na starosti Mária Ferenčuhová a Janka Mesiariková.

Film Martin Pollack: Pohľad do priepasti vznikol v produkcii HITCHHIKER Cinema a jeho producentkou je Barbara Janišová Feglová. Koproducentom je Slovenská televízia a rozhlas. Práve Štúdio Slovenskej televízie a rozhlasu v Banskej Bystrici projekt iniciovalo. Partnerom filmu je Múzeum Slovenského národného povstania a finančne ho podporili Audiovizuálny fond, Banskobystrický samosprávny kraj a Nadácia mesta Bratislavy. Vo filme vystupujú Martin Pollack, Michal Hvorecký, Anton Hruboň, Otto Šimko, Ružena Šteníčková a ďalší.

Trailer filmu Martin Pollack: Pohľad do priepasti.

 

Záber z filmu Martin Pollack: Pohľad do priepasti. FOTO: HITCHHIKER Cinema

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články