Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Radoslav Passia, literárny vedec a publicista

Písmo: A- | A+

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho.

Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec.

Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009). 

Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK
Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK

No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história z podkarpatského poľského mesta Sanok.

Debutový hraný film poľského režiséra Jana P. Matuszyńského Posledná rodina (Ostatnia rodzina, 2016) je životopisná dráma o skvelom maliarovi Zdzisławovi Beksińskom a jeho rodine, z ktorej bol verejne známy aj jeho syn Tomasz, novinár, rozhlasový moderátor a propagátor hudby a popkultúry.

Film spracoval sám osebe atraktívny príbeh excentrickej rodiny, v ktorej sa vnútorní démoni dvoch umeleckých osobností stretávajú v tých najobyčajnejších sídliskových kulisách.

No veľmi ma zaujal aj polodokumentárny štýl rozprávania, výborná kamera a schopnosť režiséra udržať napätie pri minimálnych zmenách priestoru, pretože film sa napospol odohráva v Bekśinského štvorizbáku. 

Autor:

Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

slovenský hraný film 2025 Zuzana Mauréry a Josef Trojan vo filme Nepela. Foto: CinemArt SK

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2025

Ak by som si mala minuloročnú slovenskú filmovú produkciu predstaviť ako filmovú scénu, vybavil by sa mi obraz rodiny von Essenbeckovcov z Viscontiho Súmraku bohov. Viaceré generácie a názorové prúdy spojené nielen rodinným putom, ale najmä prosperujúcim rodinným podnikom, ponorené do vlastného sveta počas počúvania hudby. Tento kultúrny rituál je však vyprázdnený. Rodina sa javí byť na vrchole síl, ale nevyhnutne speje k úpadku v dôsledku vnútorných rozporov a kolaborácie s totalitnou mocou, ktorú chce ovládnuť, tá ju však už vnútorne pretvára. Podobne aj slovenská filmárska obec zbiera plody relatívne stabilizovaného audiovizuálneho prostredia posledných 15 rokov, pod vplyvom zmien kultúrnej politiky presadených v mene proklamovaného národného záujmu jej však hrozí štiepenie a oslabenie. Divácka úspešnosť aj viditeľnosť na festivaloch Táto pochmúrna paralela by možno nebola namieste, keby sme porovnávali len hraný film roku 2025 s rokom predchádzajúcim. Keď som vlani hodnotila hranú produkciu roku 2024, videlo sa mi, že prešľapuje v bezpečných vodách stredného prúdu a chýba jej formálna diverzita. Napriek prelomovým výsledkom návštevnosti domácich titulov som preto len ťažko mohla hovoriť o silnom roku. Pohľad na rok 2025 je o poznanie iný – v celku filmovej produkcie i v oblasti hranej tvorby. Počet majoritných alebo paritných titulov sa za posledných päť rokov stabilizoval okolo dvoch desiatok. Rok 2025 priniesol vyvážené zastúpenie filmových rodov: deväť hraných,...
Najlepšie roky majstra Ľuptáka Záber z filmu Najlepšie roky majstra Ľuptáka.

digitálne kino Chlap na svojom mieste

Filmársky talent Ľubomíra Štecka – pristúpiť k protagonistom s kamerou tak blízko, ako sa len dá a získať si ich dôveru – sa vo filme Najlepšie roky života majstra Ľuptáka snúbi s bezprostrednosťou a otvorenou náturou hlavného hrdinu, štyridsiatnika Jána Ľuptáka. Štecko tentoraz nemusel prácne režírovať súkromný život svojho protagonistu ako v prípade introvertného technológa jadrovej elektrárne (SASO, 1985), ani nahrávať osobnú výpoveď vyhorenej mladučkej zdravotnej sestry oddelene od obrazu (Sestrička, 1989) či trpezlivo čakať, kým sa odsúdený socialistický podnikateľ z Oravy vo svojej cele rozrozpráva o kontexte a ďalších zúčastnených svojho trestného činu (Stanislav Babinský – Život je nekompromisný bumerang, 1990). Stavebný majster Ľupták totiž rozpráva hneď, sám od seba a veľa, dokonca o prekot, celkom bez zábran, a práve v tom spočíva autentické čaro tohto Šteckovho profesijného portrétu. Škôlka za 9 mesiacov Ján Ľupták a jeho stavebná „družina“ majú na banskobystrickom sídlisku Radvaň postaviť veľkú škôlku pre 200 detí. Za deväť mesiacov. „Zmontovať“ podobné stavby z prefabrikovaných panelových dielov bežne trvalo rok a pol, no Ján Ľupták a jeho partia to dokážu zvládnuť za menej. Hyperaktívny majster, ktorému úprimne leží na srdci to, aby na jeseň deti mohli nastúpiť do škôlok a 200 matiek sa mohlo vrátiť do pracovného procesu, však neustále naráža na dysfunkčné dodávateľsko-odberateľské vzťahy socialistického stavebníctva. Raz nie sú typizované panely,...
Milan Ondrík FIPRESCI Otec recenzia Otec Milan Ondrík vo filme Otec. Foto: DANAE Production

Milan Ondrík získal Cenu FIPRESCI v oscarovej konkurencii

Herec Milan Ondrík zvíťazil v silnej konkurencii oscarových kandidátov na 37. ročníku MFF v Palm Springs. Porota Medzinárodnej federácie filmových kritikov (FIPRESCI) tu posudzovala 44 oscarových kandidátov z kategórie zahraničných filmov. Ondríka ocenila Cenou FIPRESCI za mužský herecký výkon vo filme Otec Terezy Nvotovej. „Jeho výkon v úlohe oddaného otca upútal našu pozornosť hneď od prvého záberu. Obyčajný deň začne tým, že privedie svoju dcéru do škôlky. Keď však príde k zdrvujúcemu zisteniu, svojím výkonom dá život hmatateľnému pocitu smútku. Ondrík dojímavo zachytáva dôsledky súčasnej workoholickej kultúry a otázky vyhorenia a duševného zdravia, pričom citlivo upriamuje pozornosť na realitu syndrómu zabudnutého dieťaťa a mnohých rodín rozorvaných tragickou stratou, ktorú Otec presvedčivo sprostredkúva,“ napísala v zdôvodnení porota. Hereckú cenu FIPRESCI v ženskej kategórii získala trojica protagonistiek taiwanského filmu Ľaváčka (r. Shih-Ching Tsou) Janel Tsai, Nina Ye a Shi-yuan Ma. V snímke stvárnili matku a dcéry, ktoré odídu do Thaj-peja za novým životom. Cenu FIPRESCI pre najlepší film si z Palm Springs odniesol španielsky oscarový kandidát Sirat (r. Oliver Laxe), za scenár ocenili nórsku oscarovú nádej Citová hodnota režiséra Joachima Triera. Scenár napísal s dvorným spolupracovníkom Eskilom Vogtom. Snímka Otec bola slovenským národným kandidátom na Oscara, do užšej nominácie sa však nedostala. Festival v Palm Springs sa konal od 2. do 12. januára. Porotu FIPRESCI tvorili...
Zobraziť všetky články