Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Radoslav Passia, literárny vedec a publicista

Písmo: A- | A+

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho.

Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec.

Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009). 

Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK
Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK

No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história z podkarpatského poľského mesta Sanok.

Debutový hraný film poľského režiséra Jana P. Matuszyńského Posledná rodina (Ostatnia rodzina, 2016) je životopisná dráma o skvelom maliarovi Zdzisławovi Beksińskom a jeho rodine, z ktorej bol verejne známy aj jeho syn Tomasz, novinár, rozhlasový moderátor a propagátor hudby a popkultúry.

Film spracoval sám osebe atraktívny príbeh excentrickej rodiny, v ktorej sa vnútorní démoni dvoch umeleckých osobností stretávajú v tých najobyčajnejších sídliskových kulisách.

No veľmi ma zaujal aj polodokumentárny štýl rozprávania, výborná kamera a schopnosť režiséra udržať napätie pri minimálnych zmenách priestoru, pretože film sa napospol odohráva v Bekśinského štvorizbáku. 

Autor:

Foto: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

spravodlivé podmienky pre tvorcov Diskusný panel počas konferencie Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za spravodlivé podmienky pre európskych tvorcov a tvorkyne). Foto: Tomasz Kaczor, Creative Europe Desk Poland

ohlasy Aj kreativita je práca

Minulý mesiac som sa vo Varšave zúčastnil konferencie, ktorá tematizovala sociálnu situáciu a pracovné podmienky v kultúre. Práca v kultúre má totiž svoje špecifiká. Vo vysokej miere je projektového charakteru, s čím je spojená nestabilita príjmov. Núti k štatútu SZČO, aj keď má charakter závislej činnosti, alebo je slabo finančne ohodnotená nielen vzhľadom na vzdelanie, v mnohých prípadoch je, dokonca, neplatená. Pre ľudí pracujúcich v kultúre to okrem iného znamená finančnú neistotu, sťažený prístup k sociálnemu zabezpečeniu či nutnosť viacerých zamestnaní, neraz mimo odboru – prípadne rovno odchod z odboru. Navyše, možnosť kolektívne vyjednávať je legislatívne obmedzená. Situácia sa však pomaly mení – respektíve, minimálne sa o potrebe štruktúrnych zmien viac diskutuje. Zápas za lepšie pracovné podmienky v kultúre trvá už dlho. Zdá sa však, že nedávna pandémia naplno odhalila, v akých prekérnych podmienkach ľudia pracujúci v kultúre dlhodobo fungujú. Viaceré krajiny to viedlo k snahám o reformy. Napríklad poľská vláda nedávno schválila návrh zákona o sociálnom poistení umelkýň a umelcov a momentálne sa o ňom rokuje v parlamente. V tomto kontexte organizovala 11. júna poľská kancelária Creative Europe Desk v spolupráci s Európskym audiovizuálnym observatóriom spomínanú konferenciu s názvom Behind Creativity. Towards Fair Conditions for European Creators (Za kreativitou. Za...
Prameň Záber z filmu Prameň. Foto: Filmtopia

Prameň – ako sa stane, že aj dobrý človek napomáha zlu?

Po svetovej premiére na MFF Karlovy Vary prichádza najnovší film režiséra a producenta Ivana Ostrochovského Prameň od 23. júla aj do slovenských kín. Ešte predtým ho uvedú v sérii predpremiér od 14. júla v bratislavských kinách Lumiére, Edison Filmhub a Nostalgia a takisto v kinách v Rimavskej Sobote a Nitre. Snímka sa vracia do Československa 80. rokov a rozpráva o nútených sterilizáciách Rómok. V Karlových Varoch sa film premietal v Hlavnej súťaži a získal Cenu FIPRESCI pre najlepší film Hlavnej súťaže. „Presvedčila ma najmä téma filmu, ktorá nielenže nebola nikdy v našom prostredí autorsky spracovaná, ale je veľmi málo adresovanou časťou našej histórie. Napriek tomu, že sú nútené sterilizácie rómskych žien niečo, čo spájame hlavne s minulým režimom, faktom je, že pokračovali aj v 90. rokoch, a existuje presvedčenie, že sa do nejakej miery dejú dodnes,“ povedala producentka Prameňa Katarína Tomková zo spoločnosti Punkchart films. Film produkovala spolu s Ivanom Ostrochovským a Albertom Malinovským. Chcel urobiť film o nádeji „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ hovorí Ivan Ostrochovský. Pod film sa spolu s Marekom Leščákom podpísal aj...
Zobraziť všetky články