Návštevnosť domácich hraných titulov zvádza hovoriť o roku 2024 ako o prelomovom napriek tomu, že rekord Jakubiskovej Bathory zostáva nepokorený. Nielenže sa slovenské a slovenské koprodukčné snímky prebojovali medzi najnavštevovanejšie filmy v kinách, ale aj podnietili verejnú diskusiu o spoločenských témach.
390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov.
Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu.
Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia vojnového Slovenského štátu v snímkach Spiaci účet a Ema a smrtihlav. Pri všetkých filmoch zameraných na minulosť vrátane filmu Vlny, ktorý sa zaoberá okupáciou Československa v roku 1968, sa reflexia minulosti podprahovo vpisuje do súčasného diskurzu o identite Slovenska ako krajiny na pomedzí medzi liberálnou demokraciou a autokraciou – či už ide o rolu slobodných médií vo Vlnách, o dedičstvo fašizmu v Spiacom účte a Eme a smrtihlavovi, či o excesy turbokapitalizmu karpatského strihu vo Vojne policajtov a v titule MIKI.
Divoké deväťdesiate na kriminálny spôsob
Retro stopu 90. rokov niesli v roku 2023 krimikomédie Invalid a Villa Lucia. Ale kým v nich sa pretavila do viac či menej funkčného postmoderného dvojitého kódovania, Vojna policajtov a MIKI vychádzajú z reality a zobrazujú 90. roky v temných tónoch krimi trileru ako obdobie formovania demokracie v tieni organizovaného zločinu.
Vojna policajtov je prvou samostatnou réžiou producenta Rudolfa Biermanna. Ide o adaptáciu tretieho dielu voľnej trilógie novinára Arpáda Soltésza s titulom Hnev, inšpirovanej realitou východného Slovenska 90. rokov. Jej druhý diel Sviňa roku 2020 Biermann sfilmoval v spolupráci s Marianou Čengel Solčanskou. Vo Vojne policajtov znova využil aktualizačný presah – kým v Svini to bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a kauzy strany Smer, pozmenený titul referuje k vnútorným konfliktom policajných zložiek z nedávneho obdobia.
Vojna policajtov však, našťastie, nenadväzuje na ilustráciu politických káuz, nechce fikčnou formou replikovať ich mediálne reprezentácie a zbavuje sa i kŕčovitého pátosu Svine. Namiesto toho kóduje predlohu Soltésza, ktorý je tentoraz aj autorom scenára, síce známymi, ale funkčnými konvenciami policajného trileru. V boji s mafiou zašpinení chlapácki policajti, ktorí neraz musia balansovať na hrane zákona, sú uveriteľnými dramatickými postavami. Košické mestské prostredie ošľahané postsocialistickou transformáciou je pôsobivou kulisou príbehu o pomste neideálnych hrdinov skazenému svetu. Vďaka tomu rozprávanie znesie aj romantické klišé femme fatale či stereotypnú postavu sadistického nájomného vraha. Ťažšie už integruje priam parodické stvárnenie veliteľa tajnej služby, ktorý úraduje v zrúcanine kostola pri horiacej oltárnej svieci, či dialógy, ktoré občas slúžia viacej na vysvetľovanie udalostí diváctvu ako na dramatické budovanie scén.
Film MIKI režiséra Jakuba Kronera si divácku priazeň nezískal iba vďaka mainstreamovému zacieleniu, žánrovému ladeniu gangsterky a reálnej postave mafiánskeho bosa z Horehronia Mikuláša Černáka. Nepochybne k nej prispeli aj medializované kontroverzie okolo filmu, počnúc politickou objednávkou vedenými výhradami vedenia ministerstva kultúry cez trestné oznámenie podané kanceláriou Audiovizuálneho fondu na produkčnú spoločnosť až po diskusie o etických aspektoch portrétovania odsúdeného zločinca v čase, keď sa prerokúva jeho žiadosť o podmienečné prepustenie.
Kdesi medzi marketingovým šumom a antikampaňou zanikla diskusia o tom, čo vlastne film hovorí o svojom protagonistovi a o jeho prostredí.
