Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2024

Slovenský hraný film tápajúci a utopený v strednom prúde

Katarína Mišíková

Písmo: A- | A+

Návštevnosť domácich hraných titulov zvádza hovoriť o roku 2024 ako o prelomovom napriek tomu, že rekord Jakubiskovej Bathory zostáva nepokorený. Nielenže sa slovenské a slovenské koprodukčné snímky prebojovali medzi najnavštevovanejšie filmy v kinách, ale aj podnietili verejnú diskusiu o spoločenských témach.

390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov.

Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu.

Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov MIKI a obdobia vojnového Slovenského štátu v snímkach Spiaci účet Ema a smrtihlav. Pri všetkých filmoch zameraných na minulosť vrátane filmu Vlny, ktorý sa zaoberá okupáciou Československa v roku 1968, sa reflexia minulosti podprahovo vpisuje do súčasného diskurzu o identite Slovenska ako krajiny na pomedzí medzi liberálnou demokraciou a autokraciou – či už ide o rolu slobodných médií vo Vlnách, o dedičstvo fašizmu v Spiacom účte Eme a smrtihlavovi, či o excesy turbokapitalizmu karpatského strihu vo Vojne policajtov a v titule MIKI.

Divoké deväťdesiate na kriminálny spôsob

Retro stopu 90. rokov niesli v roku 2023 krimikomédie Invalid Villa Lucia. Ale kým v nich sa pretavila do viac či menej funkčného postmoderného dvojitého kódovania, Vojna policajtov MIKI vychádzajú z reality a zobrazujú 90. roky v temných tónoch krimi trileru ako obdobie formovania demokracie v tieni organizovaného zločinu.

Vojna policajtov je prvou samostatnou réžiou producenta Rudolfa Biermanna. Ide o adaptáciu tretieho dielu voľnej trilógie novinára Arpáda Soltésza s titulom Hnev, inšpirovanej realitou východného Slovenska 90. rokov. Jej druhý diel Sviňa roku 2020 Biermann sfilmoval v spolupráci s Marianou Čengel Solčanskou. Vo Vojne policajtov znova využil aktualizačný presah – kým v Svini to bola vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a kauzy strany Smer, pozmenený titul referuje k vnútorným konfliktom policajných zložiek z nedávneho obdobia.

Vojna policajtov však, našťastie, nenadväzuje na ilustráciu politických káuz, nechce fikčnou formou replikovať ich mediálne reprezentácie a zbavuje sa i kŕčovitého pátosu Svine. Namiesto toho kóduje predlohu Soltésza, ktorý je tentoraz aj autorom scenára, síce známymi, ale funkčnými konvenciami policajného trileru. V boji s mafiou zašpinení chlapácki policajti, ktorí neraz musia balansovať na hrane zákona, sú uveriteľnými dramatickými postavami. Košické mestské prostredie ošľahané postsocialistickou transformáciou je pôsobivou kulisou príbehu o pomste neideálnych hrdinov skazenému svetu. Vďaka tomu rozprávanie znesie aj romantické klišé femme fatale či stereotypnú postavu sadistického nájomného vraha. Ťažšie už integruje priam parodické stvárnenie veliteľa tajnej služby, ktorý úraduje v zrúcanine kostola pri horiacej oltárnej svieci, či dialógy, ktoré občas slúžia viacej na vysvetľovanie udalostí diváctvu ako na dramatické budovanie scén.

Film MIKI režiséra Jakuba Kronera si divácku priazeň nezískal iba vďaka mainstreamovému zacieleniu, žánrovému ladeniu gangsterky a reálnej postave mafiánskeho bosa z Horehronia Mikuláša Černáka. Nepochybne k nej prispeli aj medializované kontroverzie okolo filmu, počnúc politickou objednávkou vedenými výhradami vedenia ministerstva kultúry cez trestné oznámenie podané kanceláriou Audiovizuálneho fondu na produkčnú spoločnosť až po diskusie o etických aspektoch portrétovania odsúdeného zločinca v čase, keď sa prerokúva jeho žiadosť o podmienečné prepustenie.

Kdesi medzi marketingovým šumom a antikampaňou zanikla diskusia o tom, čo vlastne film hovorí o svojom protagonistovi a o jeho prostredí.





Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články