Sladký život v kolážach Karla Vacu

Písmo: A- | A+

Výstava Československý filmový plagát v Kine Lumière pokračuje tvorbou maliara a grafika Karla Vacu.

V Kine Lumière pokračuje celoročná výstava Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989. V poradí tretím autorom, ktorého plagátovú tvorbu predstaví, je maliar, ilustrátor, grafik, scénograf a kostýmový výtvarník Karel Vaca, jeden z najvýraznejších československých tvorcov plagátov. Vernisáž výstavy je otvorená pre širokú verejnosť a uskutoční sa v utorok 23. septembra o 17.30 spolu s prednáškou kurátora Pavla Rajčana.

Celoročný výstavný cyklus nazvaný Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 v Kine Lumière sa začal tento rok v marci a zatiaľ predstavil plagátovú tvorbu dve významné osobnosti plagátovej tvorby, a to maliara a grafika Milana Grygara a grafického dizajnéra, architekta a typografa Zdeňka Zieglera. V septembri cyklus pokračuje tvorbou ďalšieho zo štyroch autorov a steny foyeru Kina Lumière tak bude nasledujúce tri mesiace zdobiť výber tridsiatich filmových plagátov maliara, ilustrátora, grafika, scénografa a kostýmového výtvarníka Karla Vacu.

„Karel Vaca bol iniciačnou postavou plagátovej scény a spolu so Zdeňkom Zieglerom najvýraznejšou osobnosťou československej plagátovej školy. V tvorbe plagátov presadzoval moderný prístup, ako jeden z prvých začal v raných 60. rokoch využívať koláž a nahrádzal ňou popisnú maľbu a kresbu, ktorá v tom čase dominovala vo výtvarnom jazyku plagátov,“ približuje Vacovu plagátovú tvorbu Pavel Rajčan, kurátor výstavy v Kine Lumière.

Podľa nebo sa Vaca ako „dlhoročný člen výberových komisií Ústrednej požičovne filmov a ako nekompromisný zástanca autorského, umeleckého plagátu podstatne zasadil o vznik československej plagátovej školy. K tvorbe filmových plagátov pritiahol mnoho popredných československých výtvarníkov a na tomto poli užitého umenia dal príležitosť uplatniť sa aj celému radu mladých, talentovaných umelcov.“

Karel Vaca sa narodil 21. júla 1919 v Prostějove a zomrel 31. marca 1989 v Prahe. Študoval užitú a reklamnú grafiku v pražskom Ateliéri Rotter. Studio Rotter bolo jednou z najvýznamnejších československých reklamných agentúr s vlastnou súkromnou umeleckou školou, kde študovalo mnoho známych umelcov. Neskôr navštevoval Ateliér monumentálnej maľby u profesora Emila Fillu na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyslovej, jeho spolužiakom v ročníku bol Milan Grygar, ktorého plagátová tvorba otvárala výstavu československého filmového plagátu v Kine Lumière. S Ústrednou požičovňou filmov Praha spolupracoval Karel Vaca v rokoch 1958 – 1988, počas tohto obdobia vytvoril viac ako 337 plagátov. Podľa slov Pavla Rajčana spolu s Milanom Grygarom, Zdeňkom Zieglerom, Karlom Teissigom a Josefom Vyleťalom tvorili absolútnu špičku československých výtvarníkov, ktorí sa venovali navrhovaniu plagátov.

Výstava v Kine Lumière predstaví kolekciu tridsiatich Vacových plagátov. Zlatý fond svetovej kinematografie budú zastupovať napríklad plagáty k filmom Úsmevy letnej noci (1955) Ingmara Bergmana, Nebo a peklo (1963) Akiru Kurosawu, Hádaj, kto príde na večeru (1967) Stanleyho Kramera, Vražda v Orient exprese (1974) Sidneyho Lumeta a podľa slov Pavla Rajčana „nebude chýbať ani ´najslávnejší´ československý plagát k Felliniho filmu Sladký život z roku 1962.“ Z československej kinematografie sú na výstave zastúpené napríklad Vacove plagáty k populárnym filmom Adéla ještě nevečeřela Oldřicha Lipského z roku 1978 alebo Na samotě u lesa Jiřího Menzla z roku 1976. Pavel Rajčan tiež pripomína, že Vaca „za svoju plagátovú tvorbu získal počas svojho života mnoho domácich aj zahraničných ocenení.“

Vernisáž výstavy v Kine Lumière, ktorá sa koná 23. septembra o 17.30 hod. bude spojená s prednáškou kurátora výstavy Pavla Rajčana o tvorbe Karla Vacu, výstava potrvá do 14. decembra. Rajčan je kurátor zbierky autorských výtvarných filmových plagátov Terryho ponožky, najväčšej súkromnej zbierky filmových plagátov v Českej republike, obsahujúcej 60 000 plagátov. Realizoval takmer sto výstav filmových plagátov v Českej republike i v zahraničí (USA, Japonsko, Taliansko, Španielsko, Belgicko, Poľsko, Rakúsko, Bulharsko). Výstava Zlatá éra československého filmového plagátu 1960 – 1989 je celoročný cyklus, ktorý predstavuje štyroch tvorcov úspešnej domácej plagátovej éry, pričom tvorbe každého autora sú venované tri mesiace. Po tvorbe Milana Grygara, Zdeňka Zieglera a aktuálne vystavovaného Karla Vacu túto celoročnú výstavu uzavrie plagátová tvorba Josefa Vyleťala.

Viac informácií o prednáške a výstave v Kine Lumière nájdete TU.

Zbierku plagátov Terryho ponožky nájdete online TU.

Autor:

Foto: Terryho ponožky

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články