Zuzana Gindl-Tatárová

Slnko v sieti za celoživotný prínos získa Zuzana Gindl-Tatárová

Písmo: A- | A+

Predstavitelia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie oznámili laureátku národnej filmovej ceny Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej kinematografii. Stane sa ňou filmová dramaturgička a scenáristka, pedagogička, filmová diplomatka a publicistka Zuzana Gindl-Tatárová. Cenu si prevezme 9. apríla na slávnostnom vyhlasovaní cien 15. ročníka Slnka v sieti. Priamy prenos možno sledovať online, ale aj na televíznom programe Kanal 1.

„Moja profesia je profesiou, za ktorú sa kredity nedávajú. A už vôbec sa za ňu nedávajú Slnká v sieti, napriek tomu, že dramaturg je veľmi dôležitá profesia na to, aby tie filmy fungovali, aby diváci neboli vyrušení nejakými hrúbkami, chybami vo vnútornom priestore filmu a jeho pravdivosti,“ povedala dojatá Zuzana Gindl-Tatárová na stretnutí s novinármi v bratislavskom Kine Lumière. „Profesia, ktorú  zastáva, je v danej chvíli v kinematografii na ústupe. Ak slovenskému filmu niečo chýba, tak sú to kvalitní dramaturgovia. A tou Zuzka bezpochyby je,“ uviedol Gindl-Tatárovú generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu a člen prezídia SFTA Peter Dubecký.

Stála pri zrode Slnka v sieti

Zuzana Gindl-Tatárová stála pred vyše dvadsiatimi rokmi pri založení národnej filmovej ceny, ktorú od roku 2006 udeľuje Slovenská filmová a televízna akadémia. Jej prezidentkou bola v rokoch 2002 – 2007. „Snažila som sa spojiť všetky  filmárske sily na premenu už existujúcej tradície na riadne pripravenú a medializovanú národnú  filmovú cenu, ktorá by mohla podobným spôsobom prilákať divákov a vrátiť ich pozornosť k slovenskému filmu. Lebo to, čo sa vtedy neukázalo na televíznych obrazovkách, akoby ani neexistovalo,“ povedala Zuzana Gindl-Tatárová pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre Film.sk. „Napriek všetkým polenám hádzaným pod nohy, anonymným udaniam, nepochopeniu a nedostatku filmov napokon slávne Uhrovo a Bednárovo Slnko v sietidalo meno novej národnej filmovej cene. (…) Najprv s dvojročnou periodicitou, neskôr sa ceny začali odovzdávať každý rok. Aj to hovorí o postupnom vzostupe našej malej kinematografie. Stali sme sa tak rovnocennými členmi zoskupenia európskych akadémií, ktoré udeľujú národné ceny,“ dodala.

Spolupráca s Uhrom, Jakubiskom aj Šulíkom

Zuzana Gindl-Tatárová vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU. Ako scenáristka a dramaturgička hraných filmov pracovala v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe.

Jej scenáristickým debutom bola snímka Šiesta veta (r. Štefan Uher, 1986). Pod mnohé filmy sa podpísala ako dramaturgička. Takto sa podieľala na snímkach ako Kára plná bolesti (r. Stanislav Párnický,1985), Správca skanzenu (r. Štefan Uher, 1988), Postoj (r. Vlado Balco, 1988), Sedím na konári a je mi dobre (r. Juraj Jakubisko, 1989), Keď hviezdy boli červené (r. Dušan Trančík, 1990) či Neha (r. Martin Šulík, 1991). Ako dramaturgička sa podpísala aj pod snímky mladšej generácie filmárov ako Kandidát (r. Jonáš Karásek, 2013), Čiara (r. Peter Bebjak, 2017) či Slúžka (r. Mariana Čengel Solčanská, 2022).

Pedagogické pôsobenie a učiteľský Oscar

Tri desaťročia (1990 – 2019) prednášala Zuzana Gindl-Tatárová na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. Pôsobila tu ako pedagogička scenáristiky, dramaturgie a filmovej analýzy. „Vychovala neuveriteľné množstvo poslucháčov, jej semináre boli známe tým, že boli otvorené pre všetkých – nebolo to len pre dramaturgov a scenáristov, ale pre všetky katedry,“ pripomenul jej pedagogické pôsobenie Peter Dubecký a upozornil tiež na jej pôsobenie na medzinárodnej scéne, vrátane  medzinárodnej asociácie filmových a televíznych škôl CILECT. V rokoch 2004 – 2012 bola členkou medzinárodnej európskej exekutívy filmových škôl CILECT – GEECT a v roku 2014 získala prestížne medzinárodné ocenenie CILECT Teaching Award za vynikajúcu pedagogickú činnosť v oblasti filmu, televízie a médií, akéhosi „učiteľského Oscara“.

V rokoch 1995 – 2010 pôsobila aj ako prodekanka FTF VŠMU pre zahraničie, pričom sama pravidelne prednášala aj na iných vysokých školách na Slovensku, v Česku, ale tiež v Amerike, Austrálii a inde v zahraničí.

Napísala tiež publikácie Hollywoodoo – filmové recepty podľa zaručených receptov a Praktická dramaturgia. Takisto sa venuje filmovej kritike a poviedkovej tvorbe.

V druhej polovici osemdesiatych rokov sa Zuzana Gindl-Tatárová podieľala na príprave Fóra mladého filmu. Pôsobí aj v tíme Kabinetu audiovizuálnych divadelných umení.

Filmová diplomacia

Od roku 2005 je Zuzana Gindl-Tatárová zástupkyňou Slovenska v rade Eurimages. Eurimages je kinematografický fond Rady Európy zameraný na koprodukciu, distribúciu a prezentáciu diel európskej kinematografie. Podporuje koprodukcie minimálne dvoch členských krajín fondu. „Nie je jednoduché  obhajovať projekty, prinášať do medzinárodného prostredia nových autorov, nové témy, nových producentov… Tých producentov s ktorými spolupracovala, je neuveriteľné množstvo. Veľmi sa skláňam pred Zuzkou a veľmi jej pekne ďakujem za všetko, čo robí pre slovenskú audiovíziu a slovenskú kinematografiu,“ uzavrel Peter Dubecký, ktorý pripomenul tiež dlhoročné pôsobenie Zuzany Gindl-Tatárovej v Rade Audiovizuálneho fondu.

Prehľad nominácií 15. ročníka Slnka v sieti nájdete tu.

Zuzana Gindl-Tatárová. Foto: Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Populárna speváčka, tri vynikajúce atlétky aj milión litrov

V najbližšej kolekcii sa s nimi divák stretne. Kým meno speváčky – Jana Kociánová (v č. 26 spieva víťaznú pieseň Bratislavskej lýry Pár slov autorskej dvojice Ľuboš Zeman – Pavol Zelenay) – je známe aj dnes nielen medzi fanúšikmi populárnej hudby, málokto si spomenie na tri športovkyne, ktoré by si to rovnako zaslúžili. Dnešná superhviezda slovenskej atletiky s iniciálami Emila Zátopka plní (právom) médiá. Kto si však spomenie na Evu Šuranovú, ktorá ako prvá Slovenska získala olympijskú medailu (bronz v skoku do diaľky na OH v Mníchove 1972)? Mária Mračnová v skoku do výšky bola na olympijských hrách štvrtá aj šiesta. Jozefína Čerchlanová, svojho času československá jednotka v neuveriteľnom rozsahu behov od 100 po 800 m. Jej fúzatý rekord na hladkých 400 m z roku 1974 (!) prekonala až tohto roku práve Emma Zapletalová! Všetky tri uvidí divák na populárnych atletických pretekoch P-T-S v TvF č. 25. Miloslav Roľko, znakár, jediný majster Európy v histórii československého plavectva sa ukáže v č. 27. Ak ostaneme ešte pri mimoriadnych športových výkonoch, na vysokom stupni rebríčka bude expedícia do Himalájí, ktorá dosiahla vrchol Makalu. Aj v nej boli mená, ktoré si zaslúžia náš obdiv: Gálffy, Fiala, Orolín... (č. 23 a 30). Prvý slovenský rogalista Peter Adamica z Trenčína si svoj závesný klzák sám skonštruoval (č. 23)....
recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Zobraziť všetky články