Zuzana Gindl-Tatárová

Slnko v sieti za celoživotný prínos získa Zuzana Gindl-Tatárová

Písmo: A- | A+

Predstavitelia Slovenskej filmovej a televíznej akadémie oznámili laureátku národnej filmovej ceny Slnko v sieti za celoživotný prínos slovenskej kinematografii. Stane sa ňou filmová dramaturgička a scenáristka, pedagogička, filmová diplomatka a publicistka Zuzana Gindl-Tatárová. Cenu si prevezme 9. apríla na slávnostnom vyhlasovaní cien 15. ročníka Slnka v sieti. Priamy prenos možno sledovať online, ale aj na televíznom programe Kanal 1.

Moja profesia je profesiou, za ktorú sa kredity nedávajú. A už vôbec sa za ňu nedávajú Slnká v sieti, napriek tomu, že dramaturg je veľmi dôležitá profesia na to, aby tie filmy fungovali, aby diváci neboli vyrušení nejakými hrúbkami, chybami vo vnútornom priestore filmu a jeho pravdivosti,“ povedala dojatá Zuzana Gindl-Tatárová na stretnutí s novinármi v bratislavskom Kine Lumière. „Profesia, ktorú  zastáva, je v danej chvíli v kinematografii na ústupe. Ak slovenskému filmu niečo chýba, tak sú to kvalitní dramaturgovia. A tou Zuzka bezpochyby je,“ uviedol Gindl-Tatárovú generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu a člen prezídia SFTA Peter Dubecký.

Stála pri zrode Slnka v sieti

Zuzana Gindl-Tatárová stála pred vyše dvadsiatimi rokmi pri založení národnej filmovej ceny, ktorú od roku 2006 udeľuje Slovenská filmová a televízna akadémia. Jej prezidentkou bola v rokoch 2002 – 2007. „Snažila som sa spojiť všetky  filmárske sily na premenu už existujúcej tradície na riadne pripravenú a medializovanú národnú  filmovú cenu, ktorá by mohla podobným spôsobom prilákať divákov a vrátiť ich pozornosť k slovenskému filmu. Lebo to, čo sa vtedy neukázalo na televíznych obrazovkách, akoby ani neexistovalo,“ povedala Zuzana Gindl-Tatárová pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre Film.sk. „Napriek všetkým polenám hádzaným pod nohy, anonymným udaniam, nepochopeniu a nedostatku filmov napokon slávne Uhrovo a Bednárovo Slnko v sietidalo meno novej národnej filmovej cene. (…) Najprv s dvojročnou periodicitou, neskôr sa ceny začali odovzdávať každý rok. Aj to hovorí o postupnom vzostupe našej malej kinematografie. Stali sme sa tak rovnocennými členmi zoskupenia európskych akadémií, ktoré udeľujú národné ceny,“ dodala.

Spolupráca s Uhrom, Jakubiskom aj Šulíkom

Zuzana Gindl-Tatárová vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na pražskej FAMU. Ako scenáristka a dramaturgička hraných filmov pracovala v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe.

Jej scenáristickým debutom bola snímka Šiesta veta (r. Štefan Uher, 1986). Pod mnohé filmy sa podpísala ako dramaturgička. Takto sa podieľala na snímkach ako Kára plná bolesti (r. Stanislav Párnický,1985), Správca skanzenu (r. Štefan Uher, 1988), Postoj (r. Vlado Balco, 1988), Sedím na konári a je mi dobre (r. Juraj Jakubisko, 1989), Keď hviezdy boli červené (r. Dušan Trančík, 1990) či Neha (r. Martin Šulík, 1991). Ako dramaturgička sa podpísala aj pod snímky mladšej generácie filmárov ako Kandidát (r. Jonáš Karásek, 2013), Čiara (r. Peter Bebjak, 2017) či Slúžka (r. Mariana Čengel Solčanská, 2022).

Pedagogické pôsobenie a učiteľský Oscar

Tri desaťročia (1990 – 2019) prednášala Zuzana Gindl-Tatárová na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. Pôsobila tu ako pedagogička scenáristiky, dramaturgie a filmovej analýzy. „Vychovala neuveriteľné množstvo poslucháčov, jej semináre boli známe tým, že boli otvorené pre všetkých – nebolo to len pre dramaturgov a scenáristov, ale pre všetky katedry,“ pripomenul jej pedagogické pôsobenie Peter Dubecký a upozornil tiež na jej pôsobenie na medzinárodnej scéne, vrátane  medzinárodnej asociácie filmových a televíznych škôl CILECT. V rokoch 2004 – 2012 bola členkou medzinárodnej európskej exekutívy filmových škôl CILECT – GEECT a v roku 2014 získala prestížne medzinárodné ocenenie CILECT Teaching Award za vynikajúcu pedagogickú činnosť v oblasti filmu, televízie a médií, akéhosi „učiteľského Oscara“.

V rokoch 1995 – 2010 pôsobila aj ako prodekanka FTF VŠMU pre zahraničie, pričom sama pravidelne prednášala aj na iných vysokých školách na Slovensku, v Česku, ale tiež v Amerike, Austrálii a inde v zahraničí.

Napísala tiež publikácie Hollywoodoo – filmové recepty podľa zaručených receptov a Praktická dramaturgia. Takisto sa venuje filmovej kritike a poviedkovej tvorbe.

V druhej polovici osemdesiatych rokov sa Zuzana Gindl-Tatárová podieľala na príprave Fóra mladého filmu. Pôsobí aj v tíme Kabinetu audiovizuálnych divadelných umení.

Filmová diplomacia

Od roku 2005 je Zuzana Gindl-Tatárová zástupkyňou Slovenska v rade Eurimages. Eurimages je kinematografický fond Rady Európy zameraný na koprodukciu, distribúciu a prezentáciu diel európskej kinematografie. Podporuje koprodukcie minimálne dvoch členských krajín fondu. „Nie je jednoduché  obhajovať projekty, prinášať do medzinárodného prostredia nových autorov, nové témy, nových producentov… Tých producentov s ktorými spolupracovala, je neuveriteľné množstvo. Veľmi sa skláňam pred Zuzkou a veľmi jej pekne ďakujem za všetko, čo robí pre slovenskú audiovíziu a slovenskú kinematografiu,“ uzavrel Peter Dubecký, ktorý pripomenul tiež dlhoročné pôsobenie Zuzany Gindl-Tatárovej v Rade Audiovizuálneho fondu.

Prehľad nominácií 15. ročníka Slnka v sieti nájdete tu.

Zuzana Gindl-Tatárová. Foto: Miro Nôta

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Benátky 2026 ceny Záber z filmu Neznáma žena. Foto: MFF Benátky

Zlatého leva získala v Benátkach Neznáma žena, ocenili aj dokument NAZA

Film Neznáma žena (Woman Unknown) dánsko-egyptskej režisérky May el-Toukhy získal na 83. ročníku MFF v Benátkach v sobotu 12. septembra Zlatého leva pre najlepšiu snímku festivalu. Film sa odohráva v Dánsku po nacistickej okupácii a druhej svetovej vojne. Jeho hrdinka sa má vydávať za bohatého vdovca, má však tajomstvo. Počas vojny mala románik s nemeckým vojakom. „Neznáma žena skúma tému ženského tela ako bojového poľa, a to optikou takzvaných horizontálnych kolaborantiek – mnohých žien v Celej Európe, ktoré počas druhej svetovej vojny udržiavali intímne vzťahy s vojakmi okupačnej armády a po vojne za to znášali tvrdé následky,“ uviedla režisérka. Protagonistku jej filmu stvárnila dánska herečka Mathilde Arcel. Za svoj výkon získala Volpiho čašu pre najlepšiu herečku. Cenu pre najlepšieho herca si odniesol John Malkovich za úlohu agenta v britsko-americko-čilskom komediálnom trileri Martina McDonagha Wild Horse Nine. Strieborného leva – Veľkú cenu poroty udelili snímke Possible Love kórejského filmára Chang-dong Leeho o dvoch manželských dvojiciach. Strieborného leva za réžiu získal pôvodom ruský filmár Ilja Chržanovskij za snímku Dau. Venuje sa v nej fyzikom, ktorí vyvinuli sovietsku atómovú bombu. Snímka vznikala dve desaťročia. Podľa neho nie všetci verili, že film, na ktorom spolupracovalo okolo 2000 ľudí, dokončí. Cenu venoval Charkovu a Ukrajincom, ktorí bojujú v strašnej vojne. A takisto svojej mame, ktorá sa na Ukrajine narodila. Rekordný...
Cinematik 2026 ceny SFÚ Igor Luther. Foto: Punkchart films

Víťazmi Cinematiku 2026 sú Fatherland, Igor a potom a Musíme prežiť

Najlepším slovenským dokumentom na MFF Cinematik 2026 sa stal portrét zosnulého kameramana Igora Luthera Igor a potom v réžii Ivana Ostrochovského. Ceny festival vyhlásil v sobotu 12. septembra. Pokračuje však až do nedele, keď uvedie tiež ocenené snímky. Neskôr ešte vyhlási víťaza ceny publika. „Igor Luther bol fascinujúci a komplikovaný človek, ktorý žil v komplikovanejšej dobe ako žijeme my a napriek tomu sa tej komplikovanosti nebál a v podstate sa z nej tešil a bral to ako výzvu meniť veci k lepšiemu a pre mňa to je veľmi inšpirujúce,“ povedal režisér a producent snímky Ostrochovský pri preberaní ceny Cinematik.doc. O cene rozhodovala trojčlenná medzinárodná porota – distribútorka Michaela Čajková, kameraman Norbert Hudec a filmový kurátor Christopher Small. Snímka Igor a potom vznikla v slovensko-českej koprodukcii. Jej koproducentom je Slovenský filmový ústav. Svetoznámy slovenský kameraman Igor Luther stál za kamerou v snímkach ako Vtáčkovia, siroty a blázni Juraja Jakubiska, Plechový bubienok Volkera Schlöndorffa či Danton Andrzeja Wajdu. Snímka Igor a potom vznikala pôvodne pod názvom Autoportrét a mal ju o sebe nakrútiť sám Luther. Nakoniec túto úlohu na seba prevzal Ostrochovský. „Igor bol už posledné dva roky svojho života vážne chorý a pochopili sme, že ten film musíme natočiť my. Bolo pre nás nepredstaviteľné, aby dokument o v podstate najúspešnejšom slovenskom filmárovi nevznikol,“ povedal Ostrochovský pre Filmsk.sk po uvedení...
Zobraziť všetky články