Písmo: A- | A+

Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA), Asociácia producentov animovaného filmu (APAF), Asociácia nezávislých producentov (ANP), Asociácia slovenského dokumentárneho filmu (ASDF) a Slovenská asociácia producentov v audiovízii (SAPA) vydali spoločné vyhlásenie. Reagujú v ňom na to, že ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 vymenovala za člena rady Audiovizuálneho fondu (AVF) z oblasti nezávislých producentov v audiovízii Štefana Dlugolinského. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá teda do 12. 8. 2030.

Štefan Dlugolinský je verejnosti známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, keď bola STV hlásnou trúbou Mečiarovho HZDS. „Vieme, že potrebné profesijné skúsenosti ani odborné znalosti z oblasti nezávislej produkcie v audiovízii tento nový člen rady AVF nemohol nadobudnúť ako prvý námestník ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša počas doteraz najhrubšieho zneužívania verejnoprávnej televízie na politické účely v období mečiarizmu. Ani ako predseda predstavenstva či člen dozornej rady akciovej spoločnosti Štúdio Koliba v časoch netransparentnej privatizácie a postupnej likvidácie filmovej výroby a filmových laboratórií na Slovensku. A už vôbec nie ako predseda Slovenskej asociácie novinárov (SAN),“ píše sa vo vyhlásení.

Vzhľadom na to, že postup ministerky kultúry pri vymenovaní Štefana Dlugolinského za člena rady AVF z oblasti nezávislých producentov v audiovízii považujeme za netransparentný, neodborný a blízky praktikám straníckeho klientelizmu, vyzývame ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, aby zverejnila informáciu o tom, ktorá osoba pôsobiaca v audiovízii predložila návrh na vymenovanie Štefana Dlugolinského za člena rady AVF. Zároveň žiadame, aby ministerka kultúry zrozumiteľne pomenovala dôvody, na základe ktorých neakceptovala návrh profesijných organizácií na vymenovanie Adriany Tomanovej za členku rady AVF a aby preukázateľnými výsledkami odôvodnila odbornú kvalifikáciu Štefana Dlugolinského na túto pozíciu a jeho doterajšiu spoluprácu s nezávislým producentským prostredím,“ napísali signatári. „Zároveň vyzývame Štefana Dlugolinského, aby verejne prezentoval odborné priority svojho pôsobenia v rade AVF na najbližších 6 rokov a aby navrhol spôsob otvorenej komunikácie s prostredím nezávislých producentov v audiovízii, ktoré má v rade AVF zastupovať,“ dodali.

Celé znenie Vyhlásenia profesijných organizácií v audiovízii k vymenovaniu nového člena rady Audiovizuálneho fondu:

Bratislava, 16. 8. 2024

VYHLÁSENIE profesijných organizácií v audiovízii k vymenovaniu nového člena rady Audiovizuálneho fondu

Ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 vymenovala za člena rady Audiovizuálneho fondu (AVF) z oblasti nezávislých producentov v audiovízii Štefana Dlugolinského na funkčné obdobie šiestich rokov.

Toto miesto v rade AVF nebolo obsadené od 10. januára 2024, no napriek tomu ministerstvo zverejnilo výzvu na predkladanie návrhov kandidátov až o pol roka neskôr – 9. júla 2024. K termínu určenému vo výzve predložili svoje návrhy všetky profesijné organizácie zastupujúce nezávislých producentov v audiovízii na Slovensku a zhodli sa na tom, že túto oblasť môže v rade AVF kvalifikovane zastupovať JUDr. Adriana Tomanová, ktorá má dlhoročné odborné aj právnické skúsenosti súvisiace s produkciou audiovizuálnych diel, ich verejným šírením a aktívne s producentmi spolupracuje.

Nevieme, kto navrhol ministerstvu kultúry za člena rady AVF Štefana Dlugolinského a ako reprezentuje nezávislých producentov, pre ktorých je toto miesto v rade zákonom určené. Vieme však, že potrebné profesijné skúsenosti ani odborné znalosti z oblasti nezávislej produkcie v audiovízii tento nový člen rady AVF nemohol nadobudnúť ako prvý námestník ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša počas doteraz najhrubšieho zneužívania verejnoprávnej televízie na politické účely v období mečiarizmu. Ani ako predseda predstavenstva či člen dozornej rady akciovej spoločnosti Štúdio Koliba v časoch netransparentnej privatizácie a postupnej likvidácie filmovej výroby a filmových laboratórií na Slovensku. A už vôbec nie ako predseda Slovenskej asociácie novinárov (SAN) – neživej organizácie, ktorej podpredsedom a dvojnásobným laureátom výročnej ceny je podľa informácií na webovom sídle SAN aj Roman Michelko, poslanec za SNS a spoluautor pokútne predloženej a politicky účelovo pretlačenej novely zákona o Audiovizuálnom fonde spred niekoľkých týždňov.

Vzhľadom na to, že postup ministerky kultúry pri vymenovaní Štefana Dlugolinského za člena rady AVF z oblasti nezávislých producentov v audiovízii považujeme za netransparentný, neodborný a blízky praktikám straníckeho klientelizmu, vyzývame ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, aby zverejnila informáciu o tom, ktorá osoba pôsobiaca v audiovízii predložila návrh na vymenovanie Štefana Dlugolinského za člena rady AVF. Zároveň žiadame, aby ministerka kultúry zrozumiteľne pomenovala dôvody, na základe ktorých neakceptovala návrh profesijných organizácií na vymenovanie Adriany Tomanovej za členku rady AVF a aby preukázateľnými výsledkami odôvodnila odbornú kvalifikáciu Štefana Dlugolinského na túto pozíciu a jeho doterajšiu spoluprácu s nezávislým producentským prostredím.

Zároveň vyzývame Štefana Dlugolinského, aby verejne prezentoval odborné priority svojho pôsobenia v rade AVF na najbližších 6 rokov a aby navrhol spôsob otvorenej komunikácie s prostredím nezávislých producentov v audiovízii, ktoré má v rade AVF zastupovať.

Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA)

Asociácia producentov animovaného filmu (APAF)

Asociácia nezávislých producentov (ANP)

Asociácia slovenského dokumentárneho filmu (ASDF)

Slovenská asociácia producentov v audiovízii (SAPA)

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Otázka budúcnosti. FOTO: ASFK

recenzia Otázka budúcnosti

Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti. Šuchorenie statusu Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť.  Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023.  Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať. Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku.  Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra...
Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Jozef Ružička

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Oľga Potroková

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...
Zobraziť všetky články