Písmo: A- | A+

Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA), Asociácia producentov animovaného filmu (APAF), Asociácia nezávislých producentov (ANP), Asociácia slovenského dokumentárneho filmu (ASDF) a Slovenská asociácia producentov v audiovízii (SAPA) vydali spoločné vyhlásenie. Reagujú v ňom na to, že ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 vymenovala za člena rady Audiovizuálneho fondu (AVF) z oblasti nezávislých producentov v audiovízii Štefana Dlugolinského. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá teda do 12. 8. 2030.

Štefan Dlugolinský je verejnosti známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, keď bola STV hlásnou trúbou Mečiarovho HZDS. „Vieme, že potrebné profesijné skúsenosti ani odborné znalosti z oblasti nezávislej produkcie v audiovízii tento nový člen rady AVF nemohol nadobudnúť ako prvý námestník ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša počas doteraz najhrubšieho zneužívania verejnoprávnej televízie na politické účely v období mečiarizmu. Ani ako predseda predstavenstva či člen dozornej rady akciovej spoločnosti Štúdio Koliba v časoch netransparentnej privatizácie a postupnej likvidácie filmovej výroby a filmových laboratórií na Slovensku. A už vôbec nie ako predseda Slovenskej asociácie novinárov (SAN),“ píše sa vo vyhlásení.

Vzhľadom na to, že postup ministerky kultúry pri vymenovaní Štefana Dlugolinského za člena rady AVF z oblasti nezávislých producentov v audiovízii považujeme za netransparentný, neodborný a blízky praktikám straníckeho klientelizmu, vyzývame ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, aby zverejnila informáciu o tom, ktorá osoba pôsobiaca v audiovízii predložila návrh na vymenovanie Štefana Dlugolinského za člena rady AVF. Zároveň žiadame, aby ministerka kultúry zrozumiteľne pomenovala dôvody, na základe ktorých neakceptovala návrh profesijných organizácií na vymenovanie Adriany Tomanovej za členku rady AVF a aby preukázateľnými výsledkami odôvodnila odbornú kvalifikáciu Štefana Dlugolinského na túto pozíciu a jeho doterajšiu spoluprácu s nezávislým producentským prostredím,“ napísali signatári. „Zároveň vyzývame Štefana Dlugolinského, aby verejne prezentoval odborné priority svojho pôsobenia v rade AVF na najbližších 6 rokov a aby navrhol spôsob otvorenej komunikácie s prostredím nezávislých producentov v audiovízii, ktoré má v rade AVF zastupovať,“ dodali.

Celé znenie Vyhlásenia profesijných organizácií v audiovízii k vymenovaniu nového člena rady Audiovizuálneho fondu:

Bratislava, 16. 8. 2024

VYHLÁSENIE profesijných organizácií v audiovízii k vymenovaniu nového člena rady Audiovizuálneho fondu

Ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 vymenovala za člena rady Audiovizuálneho fondu (AVF) z oblasti nezávislých producentov v audiovízii Štefana Dlugolinského na funkčné obdobie šiestich rokov.

Toto miesto v rade AVF nebolo obsadené od 10. januára 2024, no napriek tomu ministerstvo zverejnilo výzvu na predkladanie návrhov kandidátov až o pol roka neskôr – 9. júla 2024. K termínu určenému vo výzve predložili svoje návrhy všetky profesijné organizácie zastupujúce nezávislých producentov v audiovízii na Slovensku a zhodli sa na tom, že túto oblasť môže v rade AVF kvalifikovane zastupovať JUDr. Adriana Tomanová, ktorá má dlhoročné odborné aj právnické skúsenosti súvisiace s produkciou audiovizuálnych diel, ich verejným šírením a aktívne s producentmi spolupracuje.

Nevieme, kto navrhol ministerstvu kultúry za člena rady AVF Štefana Dlugolinského a ako reprezentuje nezávislých producentov, pre ktorých je toto miesto v rade zákonom určené. Vieme však, že potrebné profesijné skúsenosti ani odborné znalosti z oblasti nezávislej produkcie v audiovízii tento nový člen rady AVF nemohol nadobudnúť ako prvý námestník ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša počas doteraz najhrubšieho zneužívania verejnoprávnej televízie na politické účely v období mečiarizmu. Ani ako predseda predstavenstva či člen dozornej rady akciovej spoločnosti Štúdio Koliba v časoch netransparentnej privatizácie a postupnej likvidácie filmovej výroby a filmových laboratórií na Slovensku. A už vôbec nie ako predseda Slovenskej asociácie novinárov (SAN) – neživej organizácie, ktorej podpredsedom a dvojnásobným laureátom výročnej ceny je podľa informácií na webovom sídle SAN aj Roman Michelko, poslanec za SNS a spoluautor pokútne predloženej a politicky účelovo pretlačenej novely zákona o Audiovizuálnom fonde spred niekoľkých týždňov.

Vzhľadom na to, že postup ministerky kultúry pri vymenovaní Štefana Dlugolinského za člena rady AVF z oblasti nezávislých producentov v audiovízii považujeme za netransparentný, neodborný a blízky praktikám straníckeho klientelizmu, vyzývame ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, aby zverejnila informáciu o tom, ktorá osoba pôsobiaca v audiovízii predložila návrh na vymenovanie Štefana Dlugolinského za člena rady AVF. Zároveň žiadame, aby ministerka kultúry zrozumiteľne pomenovala dôvody, na základe ktorých neakceptovala návrh profesijných organizácií na vymenovanie Adriany Tomanovej za členku rady AVF a aby preukázateľnými výsledkami odôvodnila odbornú kvalifikáciu Štefana Dlugolinského na túto pozíciu a jeho doterajšiu spoluprácu s nezávislým producentským prostredím.

Zároveň vyzývame Štefana Dlugolinského, aby verejne prezentoval odborné priority svojho pôsobenia v rade AVF na najbližších 6 rokov a aby navrhol spôsob otvorenej komunikácie s prostredím nezávislých producentov v audiovízii, ktoré má v rade AVF zastupovať.

Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA)

Asociácia producentov animovaného filmu (APAF)

Asociácia nezávislých producentov (ANP)

Asociácia slovenského dokumentárneho filmu (ASDF)

Slovenská asociácia producentov v audiovízii (SAPA)

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Týždeň vo filme 1975 Týždeň vo filme 1966 konferencia Helsinki 1975 Týždeň vo filme 1966

Týždeň vo filme 1976: Pozerajte sa… a budú vás bolieť ruky

Charakteristike roku 1976 ako obdobia „upevňovania normalizačného režimu s dominanciou hegemónie komunistickej strany na čele s Gustávom Husákom“ vybrané týždenníky plne zodpovedajú. Je – v tom období – samozrejmé, že atmosféru pred blížiacim sa zjazdom vládnucej strany bolo treba podporiť monotematickými žurnálmi (č. 7 o dejinách hnutia z archívov, č. 9 a 11 o záväzkoch) či reportážami z krajských konferencií KSS (č. 12). Ale absolútna prevaha šotov z priemyselných závodov, ktorú prezentovala šestica (aj) renomovaných režisérov, je predsa nečakaná: nová cementáreň na Záhorí, nová pórobetónka v Zemianskych Kostolanoch (Tvf č. 3), nábytkáreň Mier v Topoľčanoch (č. 4), mostáreň Brezno a CHZJD v Bratislave (č. 5), vagónka Poprad a nový závod vo Svite (č. 6), Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín (č. 10), Elektrosvit Nové Zámky (č. 11). Žiadne novinky zo zahraničia, len kde-tu „pozdrav“ z krajiny Sovietov. Aj ten výsostne politického charakteru, súvisel s XXV. zjazdom komunistov (č. 8). Výnimkou sú v tom istom čísle karikatúry známeho a populárneho herca a operného speváka Františka Zvaríka: Maľované na scenári a reportáž z festivalu politickej piesne v Martine, na ktorom boli (prekvapivo?) úspešní Karol Duchoň a Marcela Lajferová. Ceny za rozhlasovú dramatickú tvorbu udelil Literárny fond režisérovi Jozefovi Dánayovi a hercom Ctiborovi Filčíkovi a Štefanovi Kvietikovi. Na Filmovej jari na dedine potom uviedli film Zora Záhona Tetované časom. A aby ani hudobníci v hanbe nezostali, zostavu...
Zvony pre bosých Ivan Rajniak a Vlado Müller vo filme Zvony pre bosých. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Anton Podstraský

nový pohľad Zvony pre bosých

Dráma Stanislava Barabáša búra ideologické mýty o vojne a nefalšuje jej krutosť. Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Zvony pre bosých (1965) režiséra Stanislava Barabáša. Šesťdesiate roky priniesli „odmäk“ vo vývoji československej kinematografie, čo sa prejavilo v slobodnejšom a odvážnejšom umeleckom vyjadrení slovenských tvorcov. Tento zlatý vek slovenského filmu ukázal, ako veľmi sa tematika druhej svetovej vojny a partizánov vyvinula oproti schematickým stvárneniam heroického idealizmu socialistického realizmu. Režisér Stanislav Barabáš to predznamenal poviedkovým filmom Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorý rozbil filmovú formu na mozaikovité rozprávanie a ukázal vojnu cez detskú optiku. Ešte ho síce zaťažili aspekty „oficiálneho“ a ideologického výkladu SNP, no práve vďaka detskej interpretácií sa tieto prvky zjemnili. Výraznejší odklon ukázal filmom Zvony pre bosých (1965) – podľa predlohy a scenára Ivana Bukovčana. Radikálne búra ideologické vznešené mýty o vojne a predstavuje nefalšovaný a surový pohľad na jej krutosť. Sleduje osudy dvoch partizánov Staška (Ivan Rajniak) a Ondreja (Vlado Müller) na sklonku druhej svetovej vojny, ako v zasnežených horách zajmú mladého nemeckého vojaka Hansa (Axel Dietrich). Záber z filmu Stanislava Barabáša Zvony pre bosých. Foto: FPÚ Vtáčiky zvonia na smrť Úloha zvonov v histórii tradične spĺňala funkcie večných oznamovateľov významných udalostí...
Záber z filmu Najhorší človek na svete. Foto: ASFK

Zásadné filmy Scarlett Čanakyovej

Ako študentku ju zrazilo k zemi Topenie po číslach. A v Truffautovej tvorbe ju baví „ženský gén“. Dokonalosť našla u Charlieho Kaufmana. Ak mám vymenovať moje zásadné ergo naj filmy, okamžite sa zaseknem ako náš priateľ pri silvestrovskej Activity. Na otázku Aká je tvoja najobľúbenejšia kniha – v tom strese z výberu, požadujúceho dokonalosť – odpovedal: „Macko Pu“. Takže som sa rozhodla voľne asociovať, pretože viem, že keď tento text dopíšem, už o hodinu mi napadne množstvo iných titulov, ktoré v ňom mali byť. Nechá sa viesť, desiť aj dojímať V prvom ročníku na scenáristike ma zrazilo k zemi Greenawayove Topenie po číslach. Pamätám si ten pocit, ako som sedela vydesená a zaskočená a zároveň som zo seba vystúpila v oslobodzujúcom poznaní, že v tvorbe je možné všetko. V intenzite pocitu sa mu vyrovnal hádam len Sloní muž. V dráme Davida Lyncha sa hlavný hrdina, ktorého celý život týrali a šikanovali pre vzhľad, rozhodne odísť z tohto sveta v momente, keď zažije pocit šťastia a už ho nechce stratiť. Milujem Felliniho Amarcord pre jeho vtipný i krásno-smutný pohľad na detstvo. Viscontiho Súmrak bohov, jedinečnú ságu o ambíciách a zrode zla, ktorá by potrebovala väčší priestor než týchto pár vymedzených riadkov. Truffautovu Ženu od susedov som videla hádam desaťkrát, a to aj napriek poznámke môjho obľúbeného profesora, že ide o také to „ženské...
Zobraziť všetky články