Zakladajúci členovia FACE_

Vznikla Federácia filmových akadémií Európy – FACE

Písmo: A- | A+

Európske filmové akadémia spojili sily v novozaloženej federácii. Paneurópska filmová organizácia – Federácia filmových akadémií Európy (FACE) – vznikla na stretnutí Európskej filmovej akadémie s predstaviteľmi filmových akadémií z 20 krajín 11. 7. v Luxembursku. Tam novú organizáciu aj oficiálne zaregistrovali. So všetkými členmi európskych filmových akadémií spája FACE približne 20 000 ľudí.

Počas stretnutia v Luxembursku diskutovali zástupcovia európskych akadémií napríklad aj na témy prípadnej paneurópskej prehliadky a vytvorenia spoločnej značky Best EU Films Collection. Tá by označovala víťazné filmy ocenené národnými filmovými cenami v každej európskej krajine tak, aby sa zvýšila viditeľnosť týchto filmov a ich distribučný potenciál v iných európskych krajinách.

Jednotlivé národné akadémie spolupracovali od roku 2006 prostredníctvom neformálneho združenia Film Academy Network Europe. „Od vzniku Film Academy Network Europe spred 18 rokov sme prešli významným rastom. Najmä počas pandémie sme si uvedomili, ako veľa máme spoločného a koľko prínosu vieme zabezpečiť zdieľaním skúseností a spoluprácou,“ povedal Matthijs Wouter Knol, riaditeľ Európskej filmovej akadémie a člen predstavenstva novej federácie. „Založenie FACE predstavuje zaujímavú novú kapitolu. Obnovená spolupráca v Európe je kľúčová v čase, keď je otvorene kladená otázka dôležitosti kultúrnej politiky a podpory európskeho filmu.

Federácia vznikla z potreby formalizovať vzťahy medzi akadémiami. Spojili sa, aby zastupovali spoločné záujmy a synergizovali širokú škálu svojich aktivít v rámci rôznorodých odvetví filmového priemyslu. To zahŕňa rokovania s európskymi a národnými zákonodarcami, aby bola európska kinematografia aj naďalej vnímaná ako významné kultúrne dedičstvo a podstatný ekonomický faktor. Budúcnosť európskeho filmu musí byť podľa členov FACE spoločne chránená a podporovaná filmovými akadémiami na celom kontinente. Taktiež je dôležitá vzájomná podpora jednotlivých európskych kinematografií v prípade, kedy sú základné hodnoty v niektorej z krajín ohrozené, a tiež zdieľanie skúseností a inšpirácie z fungovanie rôznorodých modelov akadémií.

Členovia federácie chcú tiež podporovať filmové vzdelávanie, aktívnu účasť členov a projekty zamerané na filmové dedičstvo, pričom hlavnými piliermi sú udržateľnosť, rozmanitosť diverzita a inklúzia. Federácia si želá, aby práca filmových akadémií bola považovaná za neoddeliteľnú súčasť akéhokoľvek vývoja európskej filmovej politiky.

Nová štruktúra umožní akadémiám spoločné koordinované akcie na európskej a medzinárodnej scéne. „Federácia je kruh kultúrnej solidarity, ktorý sa rozprestiera cez celý kontinent, spájajúc naše rôznorodé a jedinečné hlasy v kinematografii, aby boli počuté a viditeľné tam, kde je to potrebné. Luxembursko je hrdé, že môže byť domovom tejto inšpirujúcej novej federácie,“ povedal Yann Tonnar, predseda predstavenstva FACE a prezident Luxemburskej filmovej akadémie.

ZAKLADAJÚCI ČLENOVIA FEDERÁCIE

  • Rakúsko: Akademie des Österreichischen Films
  • Bielorusko (v exile): Беларуская незалежная кiнаакадэмiя
  • Belgicko: Académie André Delvaux
  • Katalánsko: Acadèmia del Cinema Català
  • Česko: Česká filmová a televizní akademie
  • Dánsko: Danmarks Film Akademi
  • Európska filmová akadémia
  • Nemecko: Deutsche Filmakademie
  • Grécko: Ελληνική Ακαδημία Κινηματογράφου
  • Island: Íslenska kvikmynda- og sjónvarpsakademían
  • Izrael: האקדמיה הישראלית לקולנוע וטלוויזיה 
  • Taliansko: Accademia del Cinema Italiano
  • Luxembursko: d’Filmakademie
  • Holandsko: DAFF
  • Nórsko: Norsk Filmforbund
  • Poľsko: Polska Akademia Filmowa
  • Portugalsko: Academia Portuguesa de Cinema
  • Slovensko: Slovenská filmová a televízna akadémia
  • Španielsko: Academia de las Artes y las Ciencias Cinematográficas de España
  • Švajčiarsko: Schweizer Filmakademie / Académie du Cinéma Suisse / Accademia del Cinema Svizzero
  • Ukrajina: Українська Кіноакадемія
Autor:

Predstavitelia národných filmových akadémií z Európy na stretnutí v Luxembursku. FOTO: FACE/Marie de Decker

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články