Zuzana Čaputová vo filme Prezidentka. FOTO: Hitchhiker

Ako úrad zmenil Zuzanu Čaputovú?  

Písmo: A- | A+

Za verejným obrazom prvej slovenskej prezidentky sa skrývajú tisícky minút a situácií, ktoré verejnosť nepozná. Môžu byť humorné, vážne, dojímavé, ale aj drsné a zanesené neľudskou špinou. Filmový dokument o zákulisí prezidentského úradu so Zuzanou Čaputovou v hlavnej úlohe nakrútil Marek Šulík. 

Počas mandátu prezidentky Zuzany Čaputovej prechádzalo Slovensko náročným obdobím. Často bolo poznačené zákerným politickým bojom a divokou slovnou agresiou, ona však svoje poslanie vždy dokázala naplniť zmysluplnými prejavmi a krásnymi životnými okamihmi. 

O jej prvých krokoch od zvolenia do funkcie až po zavŕšenie prezidentského obdobia hovorí nový celovečerný dokument Mareka Šulíka. Jeho Prezidentka prichádza do našich kín 31. októbra.

Čo zanedbali dokumentaristi

Marek Šulík sám seba považuje za človeka spoločensky angažovaného, vážiac si slobodu prejavu a možnosť voľby. Ako mnohí v jeho okolí, aj on citlivo vníma verejnú diskusiu, v ktorej chýba vecnosť a faktickosť, je nekonštruktívna, populistická a neraz sa vedie formou vulgárnych a agresívnych osobných útokov. 

Myslí si, že podiel na tomto stave spoločnosti majú aj dokumentaristi, pretože nepovažovali za dôležité presadiť v tvorivom svete filmové zobrazovanie politiky, ktoré by umožnilo reflexiu, kontrolu a mohlo by byť aj prostredníkom medzi politikmi a občanmi. 

Trápi ma, že zmysel politiky sa stráca a prestávame – iste oprávnene – dôverovať inštitúciám nevyhnutným na zachovanie demokratického zriadenia,“ vyjadril sa v explikácii pre AVF. „Chcel by som ukázať, ako sa robí politika, ako vznikajú politické rozhodnutia. Zaujíma ma osobné prežívanie a prípadná premena Zuzany Čaputovej.

Dôvodov na nakrútenie takéhoto dokumentu teda našiel viac než dosť. Rozhodol sa robiť ho časozbernou metódou počas celého výkonu prezidentského mandátu Zuzany Čaputovej a sústredil sa na udalosti v širšom rozsahu. 

Zuzana Čaputová s Emanuelom Macronom vo filme Prezidentka. FOTO: Hitchhiker
Zuzana Čaputová s Emanuelom Macronom vo filme Prezidentka. FOTO: Hitchhiker

Doteraz nevidená perspektíva

Prezidentka dovolila Šulíkovej kamere relatívne slobodný pohyb v priestoroch prezidentského paláca počas svojho pôsobenia vo funkcii, čo režisér považoval za mimoriadne veľkorysý postoj. 

V konečnom dôsledku bolo na ňom, ako vystavia skutočný príbeh, kde hrá prezidentka hlavnú úlohu. V dokumente odhaľuje napríklad proces rozhodovania o udeľovaní amnestií či spôsoby, akými sa rodili jej štátnické prejavy. 

Ide o vôbec prvý pohľad do zákulisia prezidentskej kancelárie. Kamera sledovala rozhodnutia, pôsobenie i osobný život ženy, ktorá otvorila doteraz nevidenú perspektívu.

Film môže byť unikátnym záznamom výnimočných rokov a udalostí, ktoré sa už nezopakujú, zverejnila Zuzana Čaputová svoju motiváciu dať súhlas s nakrúcaním. Spätne si zároveň uvedomovala, ako veľmi dokážu aj tie menej podstatné momenty zatieniť to, čo ona sama považovala za formujúce. 

Bolestné dary

Náročnú situáciu v úrade zvládla ako zrelá, silná osobnosť. Kritizovala neprávosť a korupciu, oponovala mocným, bránila slabších, chránila vlastnú rodinu. Ako žena čelila agresívnym útokom. 

Až ku koncu jej funkčného obdobia sme sa napríklad dozvedeli, že vo chvíľach, keď ju inaugurovali, riešila v súkromí najbolestnejšie momenty, aké matka môže prežívať, keď ide o život jej najbližších. 

Ak by si to bol zdravotný stav jej dcéry vyžadoval, bola pripravená okamžite vzdať sa funkcie. Prejavila veľkú statočnosť aj v neskorších chvíľach rozlúčky s otcom, sprevádzaných prítomnosťou pápeža Františka. Práve tieto momenty nazvala neskôr veľkým darom a dala ho ľuďom aj pocítiť. 

Myslím, že je dôležité ukázať ma verejnosti v ľudskej podobe a zachovať pritom dôstojnosť inštitúcie, ktorú dočasne reprezentujem. Aby ma nrvnímali ako prezidentku na nejakom piedestáli, ale ako človeka, ktorý zastáva úrad a slúži ľuďom. Aby cítili, že som jedna z nich,“ povedala v rozhovore s novinárom Erikom Taberym v knihe Nestratiť sa sama sebe

Trailer k filmu Mareka Šulíka Prezidentka.

Skutočný status

Zuzana Čaputová sa vo svojom úrade predstavila ako priama, slušná, múdra, otvorená a pripravená politička na úrovni. 

Vniesla doň takú dávku profesionality a ľudskosti, o akej Slovensko dovtedy nechyrovalo. Obklopila sa tímom, ktorému sa spoločnými silami podarilo vybudovať status štátničky a dámy zorientovanej vo svojom poslaní rovnako ako v sebe samej. 

Prezidentka bude mať svetovú premiéru na 28. medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava 25. októbra, v slovenskej premiére ho uvidia diváci festivalu Jeden svet už 27. októbra 2024 a otvárať bude aj filmový festival PÖFF v estónskom Talline. 

Producent filmu Hitchhiker Cinema vstúpil do nakrúcania s ambíciou zarezonovať aj na medzinárodnej úrovni. Získaný materiál chce využiť aj vo vzdelávacom procese na školách a pri špecializovaných kultúrnych podujatiach. 

Prezidentka (r. Marek Šulík, Slovensko/Česko 2024)

Celkový rozpočet: 410 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 113 000 eur, vklad STVR: 58 000 eur)

Distribučná premiéra: 31. 10. 2024

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2024

390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov. Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu. Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia...
Záber z filmu Vedľajšia izba. FOTO: Continental film

recenzia Vedľajšia izba

Po troch rokoch od snímky Paralelné matky pri Pedro Almodóvar s novým filmom, v poradí už dvadsiatym tretím. Vedľajšia izba je vzťahovou drámou dvoch postáv, ktoré spája spoločná minulosť, no zároveň voči sebe nepociťujú nijaké záväzky. Tento film je odlišný od toho, na čo sme u slávneho španielskeho režiséra zvyknutí. Almodóvar, ktorý vyrastal prevažne v ženskej spoločnosti, sa vie hlboko vcítiť do duše ženských postáv. Jeho prvý celovečerný film v angličtine vychádza z románu What Are You Going Through od Sigrid Nunezovej. Je zaujímavé, že už dlhšie koketoval s americkým publikom a ponukami z Hollywoodu, no buď ich odmietol, pretože sa obával, že by bola oslabená jeho umelecká integrita, alebo si podľa vlastných slov neveril, že by dokázal v angličtine komplexne a autenticky vyrozprávať zaujímavý príbeh. Prorocký výkrik, aby odolal hollywoodskemu vábeniu, napokon ignoroval. Zápletka sa točí okolo stretnutia dvoch dlho odlúčených priateliek: vitálnej, no trochu úzkostlivej Ingrid stvárnenej Julianne Moore, a chorou Marthou v podaní Tildy Swinton. Pre ňu to bola vytúžená spolupráca s Almodóvarom na celovečernom filme (predtým si zahrala v jeho krátkom filme Human Voice). Radosť z opätovného stretnutia vystrieda smútok z toho, že Martha sa už nemôže vyliečiť. Rozhodne sa ukončiť život, keď bude cítiť, že ju opúšťajú sily. Prejde rýchlym kurzom...
Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho. Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec. Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009).  Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história...
Zobraziť všetky články