Zuzana Čaputová vo filme Prezidentka. FOTO: Hitchhiker

Ako úrad zmenil Zuzanu Čaputovú?  

Písmo: A- | A+

Za verejným obrazom prvej slovenskej prezidentky sa skrývajú tisícky minút a situácií, ktoré verejnosť nepozná. Môžu byť humorné, vážne, dojímavé, ale aj drsné a zanesené neľudskou špinou. Filmový dokument o zákulisí prezidentského úradu so Zuzanou Čaputovou v hlavnej úlohe nakrútil Marek Šulík. 

Počas mandátu prezidentky Zuzany Čaputovej prechádzalo Slovensko náročným obdobím. Často bolo poznačené zákerným politickým bojom a divokou slovnou agresiou, ona však svoje poslanie vždy dokázala naplniť zmysluplnými prejavmi a krásnymi životnými okamihmi. 

O jej prvých krokoch od zvolenia do funkcie až po zavŕšenie prezidentského obdobia hovorí nový celovečerný dokument Mareka Šulíka. Jeho Prezidentka prichádza do našich kín 31. októbra.

Čo zanedbali dokumentaristi

Marek Šulík sám seba považuje za človeka spoločensky angažovaného, vážiac si slobodu prejavu a možnosť voľby. Ako mnohí v jeho okolí, aj on citlivo vníma verejnú diskusiu, v ktorej chýba vecnosť a faktickosť, je nekonštruktívna, populistická a neraz sa vedie formou vulgárnych a agresívnych osobných útokov. 

Myslí si, že podiel na tomto stave spoločnosti majú aj dokumentaristi, pretože nepovažovali za dôležité presadiť v tvorivom svete filmové zobrazovanie politiky, ktoré by umožnilo reflexiu, kontrolu a mohlo by byť aj prostredníkom medzi politikmi a občanmi. 

Trápi ma, že zmysel politiky sa stráca a prestávame – iste oprávnene – dôverovať inštitúciám nevyhnutným na zachovanie demokratického zriadenia,“ vyjadril sa v explikácii pre AVF. „Chcel by som ukázať, ako sa robí politika, ako vznikajú politické rozhodnutia. Zaujíma ma osobné prežívanie a prípadná premena Zuzany Čaputovej.

Dôvodov na nakrútenie takéhoto dokumentu teda našiel viac než dosť. Rozhodol sa robiť ho časozbernou metódou počas celého výkonu prezidentského mandátu Zuzany Čaputovej a sústredil sa na udalosti v širšom rozsahu. 

Zuzana Čaputová s Emanuelom Macronom vo filme Prezidentka. FOTO: Hitchhiker
Zuzana Čaputová s Emanuelom Macronom vo filme Prezidentka. FOTO: Hitchhiker

Doteraz nevidená perspektíva

Prezidentka dovolila Šulíkovej kamere relatívne slobodný pohyb v priestoroch prezidentského paláca počas svojho pôsobenia vo funkcii, čo režisér považoval za mimoriadne veľkorysý postoj. 

V konečnom dôsledku bolo na ňom, ako vystavia skutočný príbeh, kde hrá prezidentka hlavnú úlohu. V dokumente odhaľuje napríklad proces rozhodovania o udeľovaní amnestií či spôsoby, akými sa rodili jej štátnické prejavy. 

Ide o vôbec prvý pohľad do zákulisia prezidentskej kancelárie. Kamera sledovala rozhodnutia, pôsobenie i osobný život ženy, ktorá otvorila doteraz nevidenú perspektívu.

Film môže byť unikátnym záznamom výnimočných rokov a udalostí, ktoré sa už nezopakujú, zverejnila Zuzana Čaputová svoju motiváciu dať súhlas s nakrúcaním. Spätne si zároveň uvedomovala, ako veľmi dokážu aj tie menej podstatné momenty zatieniť to, čo ona sama považovala za formujúce. 

Bolestné dary

Náročnú situáciu v úrade zvládla ako zrelá, silná osobnosť. Kritizovala neprávosť a korupciu, oponovala mocným, bránila slabších, chránila vlastnú rodinu. Ako žena čelila agresívnym útokom. 

Až ku koncu jej funkčného obdobia sme sa napríklad dozvedeli, že vo chvíľach, keď ju inaugurovali, riešila v súkromí najbolestnejšie momenty, aké matka môže prežívať, keď ide o život jej najbližších. 

Ak by si to bol zdravotný stav jej dcéry vyžadoval, bola pripravená okamžite vzdať sa funkcie. Prejavila veľkú statočnosť aj v neskorších chvíľach rozlúčky s otcom, sprevádzaných prítomnosťou pápeža Františka. Práve tieto momenty nazvala neskôr veľkým darom a dala ho ľuďom aj pocítiť. 

Myslím, že je dôležité ukázať ma verejnosti v ľudskej podobe a zachovať pritom dôstojnosť inštitúcie, ktorú dočasne reprezentujem. Aby ma nrvnímali ako prezidentku na nejakom piedestáli, ale ako človeka, ktorý zastáva úrad a slúži ľuďom. Aby cítili, že som jedna z nich,“ povedala v rozhovore s novinárom Erikom Taberym v knihe Nestratiť sa sama sebe

Trailer k filmu Mareka Šulíka Prezidentka.

Skutočný status

Zuzana Čaputová sa vo svojom úrade predstavila ako priama, slušná, múdra, otvorená a pripravená politička na úrovni. 

Vniesla doň takú dávku profesionality a ľudskosti, o akej Slovensko dovtedy nechyrovalo. Obklopila sa tímom, ktorému sa spoločnými silami podarilo vybudovať status štátničky a dámy zorientovanej vo svojom poslaní rovnako ako v sebe samej. 

Prezidentka bude mať svetovú premiéru na 28. medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava 25. októbra, v slovenskej premiére ho uvidia diváci festivalu Jeden svet už 27. októbra 2024 a otvárať bude aj filmový festival PÖFF v estónskom Talline. 

Producent filmu Hitchhiker Cinema vstúpil do nakrúcania s ambíciou zarezonovať aj na medzinárodnej úrovni. Získaný materiál chce využiť aj vo vzdelávacom procese na školách a pri špecializovaných kultúrnych podujatiach. 

Prezidentka (r. Marek Šulík, Slovensko/Česko 2024)

Celkový rozpočet: 410 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 113 000 eur, vklad STVR: 58 000 eur)

Distribučná premiéra: 31. 10. 2024

Autor:
Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Fotografia z filmu Parthenope

CED Slovensko informuje: Minifestival európskeho filmu 2025

V dňoch 12. – 14. mája sa v sieti kín CINEMAX uskutoční ďalší ročník Minifestivalu európskeho filmu 5x5. Päť oceňovaných európskych filmov, podporených z programu Kreatívna Európa – MEDIA a uvedených na festivaloch ako Cannes či Karlove Vary, premietneme v piatich slovenských mestách: v Bratislave, Košiciach, Prešove, Banskej Bystrici a v Žiline. Hlavným organizátorom prehliadky je Creative Europe Desk Slovensko, spoluorganizátormi Európsky parlament – Kancelária Európskeho parlamentu na Slovensku a CINEMAX. Vstup na všetky predstavenia je zadarmo Minifestival európskeho filmu 5x5 – filmy:    Emilia Pérez (r. Jacques Audiard, Francúzsko/Belgicko, 2024, 130 min.)Rita je právnička, ktorá vie, ako ohýbať zákon v prospech tých najmocnejších – aj keď ju to stojí vlastné svedomie. No práve v okamihu, keď už sama nevie, na akej strane stojí, prichádza ponuka, aká sa neodmieta. Nebezpečný narkobarón Manitas ju poverí misiou, akú nečakala: pomôcť mu definitívne zmiznúť z podsvetia a zároveň sa konečne stať sebou samým. Ženou. Prečítajte si recenziu na film Emilia Pérez. Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024, 130 min,)Kompromitujúca nahrávka, ktorá môže zmeniť dejiny. Mladý redaktor Tomáš prichádza do legendárnej redakcie Československého rozhlasu, kde sa slovo ešte stále vysiela slobodne – aj za cenu veľkého rizika. V čase, keď štátna moc sleduje každý krok novinárov a tlak tajných služieb silnie, stojí Tomáš...
Ivan Puťora. Foto: Miro Nôta

Ivan Puťora

V čase svojho vzniku rozčeril dokumentárny film Jánošík ’21 (r. Ivan Rumanovský, 1971) hladinu vôd prinajmenšom slovenskej kinematografie. Normalizácia sa už presadzovala plnou parou a unikátny televízny dokument rozprával príbeh o nájdení a záchrane prvého kompletného slovenského celovečerného – ešte nemého – filmu Jánošík (r. Jaroslav Siakeľ, 1921), ktorý bratia Siakeľovci nakrútili za americké (!) peniaze. Pod dokument sa ako kameraman podpísal Ivan Puťora. Bývalý kolibský kameraman a autor niekoľkých vynálezov oslávil 22. apríla okrúhle jubileum – deväťdesiate narodeniny. V toku času sa v našich zemepisných šírkach na meno Ivan Puťora pozabudlo. Nezabudla však Asociácia slovenských kameramanov, ktorá mu udelila za celoživotné dielo a cenný prínos do technologického rozvoja kameramanskej profesie cenu Kamera 2017. Na jeho tvorivosť nezabudla ani výtvarná scéna, na prelome rokov 2022/2023 mal výstavu veľkoplošných akrylov v piešťanskej Galérii Domu umenia. „Detstvo som prežil na východnom Slovensku, ale chcel som sa dostať k filmu,“ spomínal v rozhovore pre Film.sk. Koníčky rodáka z Užhorodu – vtedy súčasti Československa –, ktorý vyrastal v Trebišove, boli z trochu iného súdka: odmalička rád maľoval a fotografoval. Mimochodom, už ako chlapec prispieval ilustráciami do miestnych trebišovských novín. Mal osemnásť, keď ho prijali ako adepta strihu do Štúdia populárno-vedeckého a náučného filmu v Bratislave, o rok neskôr už pracoval v Štúdiu umeleckých filmov ako asistent kamery a ostrič. „Jedného dňa ma pridelili k výrobe...
Viliam Ptáček za kamerou pri nakrúcaní filmu Chlapi z Gaderskej doliny (1963), za ním režisér Ladislav Kudelka. Foto: archív SFÚ/Pavol Havran

Viliam Ptáček

Kameraman Viliam Ptáček sa narodil pred 100 rokmi, 20. apríla 1925, v Pezinku. Ako kameraman začínal v Spravodajskom filme v polovici minulého storočia, pracoval na rôznorodých dokumentačných šotoch, spracúval témy pre Poľnohospodársky mesačník či kinožurnál Týždeň vo filme. „S Vilkom (tak sme ho všetci familiárne nazývali) sme nastúpili do Spravodajského filmu v približne rovnakom čase, na začiatku päťdesiatych rokov. V našich začiatkoch sme sa veľmi pracovne nestýkali. Vtedy totiž platila (dobrá) prax, že začínajúci kameraman nakrúcal so skúseným režisérom a režisér začiatočník s ostrieľaným kameramanom,“ spomína pre Film.sk režisér a Ptáčkov spolupracovník Milan Černák. Ptáček spolupracoval napríklad s režisérmi ako Ján Lacko (Krompachy, Pionieri, oba 1951) či Martin Hollý (Odmäk, 1964). Aj v týchto počinoch sa sústredil na dokumentáciu krásnej domácej prírody. S Ladislavom Kudelkom nakrútil snímky Hostia najmilší... (1955), Spomienka na Rysy (1961), Dnešok slovenského filmu (1962), Chlapi z Gaderskej doliny (1963), Kam nechodil inšpektor (1964), či Vody podzemia (1966), s Otakarom Krivánkom filmy Tma a ticho (1960) alebo Do nových škôl (1961), so Štefanom Uhrom Stredoeurópsky pohár 1955 (1955) a s Ctiborom Kováčom spolupracoval na dlhometrážnom filme Nikdy viac (1958). S Milanom Černákom nakrútil Ptáček krátkometrážne snímky ako Majstri zimných športov (1955), Pohár národov (1960), Cyklistický maratón (1964) či Ostrov pod vodou (1965). Zaznamenával aj významné športové podujatia ako cyklistické maratóny...
Zobraziť všetky články