Záber z filmu Koniec sveta.

Dedo a vnuk sa učia spolu žiť s vedomím, že nie je Rus ako Rus

Písmo: A- | A+

Na prekonanie historických tráum potrebujeme dostatok času. Miroslav Krobot si tento fakt uvedomuje o to viac, že pochádza zo Sudet a jeho rodina utrpela traumu v dôsledku druhej svetovej vojny. Aj preto intenzívne preciťuje hĺbku postavy starého otca, ktorú stvárňuje vo filme Koniec sveta.

Názov filmu vyznieva dosť expresívne, no podľa jeho režiséra Bohdana Slámu sa koniec sveta odohráva každý deň, akurát pre každého trochu inak. Ako povedal pre ČT24pri uvedení filmu do českých kín, podstatné je, že vždy prídu nové začiatky.

So scenáristom Ivanom Arsenjevom vsadili svoj príbeh do obdobia počas okupácie v roku 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa a obsadili krajinu na dlhých dvadsať rokov.

Hoci dielo sa zrodilo približne v rovnakom období ako oceňované Vlny Jiřího Mádla, podstata odkazu má iný rozmer, než aký ponúka obraz otvoreného boja za slobodu prejavu. V Slámovom filme slúži politika ako nevyhnutná kulisa pre niečo omnoho vnútornejšie – vzťah deda a vnuka.

Český herec, filmár a divadelník Miroslav Krobot ako predstaviteľ deda zaujal k téme vlastný postoj: „Téma života za ,totáčaʻ sa mi zdá v českej kinematografii dosť spracovaná, ale úloha deda ju originálne presahuje vrátane šľachtického pôvodu, spôsobu myslenia a hlbokej osobnej skúsenosti s niekoľkými politickými zriadeniami,“ povedal pre ČT24.

Dedo má podľa Arsenjevovho scenára ruské korene a z pôvodnej domovskej krajiny utiekol pred komunizmom. Je zdanlivo tvrdej povahy, no na jeho charaktere sa odzrkadľuje aristokratická noblesa aj každodennosť dedinského života. Dôvod, prečo trávi s vnukom čas bez zvyšku rodiny, je jednoduchý –malý Tonda ochorel a nemohol ísť s rodičmi a so starším bratom na výlet do Francúzska.

Dedo dostal vnuka na starosti, do dočasnej situácie v duchu vtedajšieho politického uvoľnenia však zasahuje vpád cudzích vojsk, a tak sa všetko komplikuje. Musia sa učiť spolu žiť a prekonávať nepríjemné dôsledky spoločenských zmien. Detská naivita stojí oproti vnútornému zložitému svetu starnúceho muža, vzťah sa rozvíja. Obaja sa cítia ako stroskotanci.

Ivan Arsenjev napísal postavu deda podľa obrazu vlastného starého otca. Práve tento fakt sa stal pre Krobota pri jej naštudovaní určujúcim. Požiadal scenáristu, aby mu o svojej rodine porozprával, a vďaka tomu zistil, aký dramatický mala osud.

Pochádzali z najbohatších šľachtických rodín v Rusku, po roku 1917 však bol ich majetok vyvlastnený. Dvom bratom sa podarilo utiecť a usadili sa v Česku. V roku 1968 si zažili svoje, pre Česko bol vtedy Rus ako Rus,“ opísal Krobot inšpiráciu v rozhovore pre Seznamzpravy.cz.

Vo filmovej postave zároveň našiel paralely s osudmi vlastných predkov, naštudovanie ho dokonca primalo k úvahám o procesoch zmierenia so sudetskými Nemcami a o dnešnej hybridnej vojne.

Zamestnala ho myšlienka, ako sa ľudia vo svetle okupácie Ukrajiny budú pozerať na film, kde je hlavným hrdinom Rus. „Nezostalo mi nič iné, ako svoju postavu plne obhájiť. Snažil som sa ukázať, že nie je Rus ako Rus,“ prízvukuje v spomínanom rozhovore.

Vžil sa do toho, aká strašná musela byť pre filmového deda situácia, keď Československo obsadili jeho krajania. V príbehu učí vnuka nielen to, ako správne stolovať a rozumieť po francúzsky, ale predovšetkým, ako sa nevzdávať.

Napriek výnimočnosti filmového charakteru pracoval s postavou rovnako, ako to robieva pri iných úlohách. V tejto súvislosti však spomenul, že ako deda ho uvidíme tancovať, maľovať, dokonca hrať na klavíri aj spievať. A označil aj najväčšie herecké výzvy: boli nimi emotívne situácie, na ktoré nie je veľmi zvyknutý: „Náročná pre mňa bola napríklad precítená scéna so Zuzanou Mauréry, kde moja postava spomína na minulosť. Sám si na nostalgiu nepotrpím.

Typický poetický štýl režiséra Bohdana Slámu by sme podľa českých recenzií teraz hľadali ťažšie – najnovším titulom vraj vybočuje zo všetkého, čo sme od neho doteraz videli. Od prvej klapky prekvapuje vľúdnym prístupom k postavám aj k divákovi.

Bohdan Sláma má rád nové tváre pred kamerou, pretože nemajú žiadne zlozvyky a nevedia, čo ich môže čakať. Vojtěcha Veverku, predstaviteľa malého Tondu, si vyberal spomedzi tritisíc detských účastníkov konkurzu. Chlapca doň prihlásil vlastný dedo, v čase nakrúcania mal deväť rokov a pred kamerou stál po prvý raz. Hoci sa snažil pripraviť na každú situáciu, neraz bol doslova hodený do vody, v kľúčovej scéne dokonca priamo do žihľavy.

Rodinná dráma Koniec sveta vznikala v česko-slovenskej koprodukcii.

Slovenskými koproducentmi filmu sú spoločnosti Filmpark production, FilmWorx a Slovenská televízia a rozhlas. Vo filme diváci uvidia okrem Zuzany Mauréry aj Zuzanu Konečnú či Daniela Fischera. „Koniec sveta chce byť veľkým filmom so silným potenciálom osloviť divákov aj za hranicami. Filmom, ktorý chce hovoriť o stále aktuálnej problematike vzťahov dvoch generácií na pozadí dramatických udalostí,“ opísal slovenský producent Peter Neveďal svoje predstavy pre AVF.

 

Koniec sveta (Konec světa, Bohdan Sláma, Česko/Slovensko, 2024)

Celkový rozpočet filmu: cca 1 889 255 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 90 625 eur, vklad STVR: 50 000 eur vrátane DPH)

Distribučná premiéra: 26. 9. 2024

 

Autor:

Záber z filmu Koniec sveta. FOTO: CinemArt

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Stratené v Prešove (r. Slavomír Capek, Tomáš Telepák). Foto My Street Films SK / DAFilms.sk

Natoč si svoj film! Spustili súťaž námetov My Street Films SK

Do My Street Films SK sa môžete prihlásiť s krátkym námetom a videovizitkou prostredníctvom online formulára do 3. marca 2025. Hlavným organizátorom projektu je Národné osvetové centrum. „Zmyslom projektu My Street Films SK je vzdelávanie v oblasti tvorby dokumentárneho filmu. Je určený záujemcom a záujemkyniam bez formálneho filmového vzdelania a pokojne aj bez predošlých skúseností s nakrúcaním – teda pre všetkých tých, ktorých lákajú možnosti filmového média na vyjadrenie vlastného pohľadu na svet a svoj bezprostredný životný priestor,“ uviedli organizátori projektu. Z prihlásených námetov vyberú autorky a autorov 9 najlepších. Ponúknu im možnosť zúčastniť sa série workshopov, kde svoj námet môžu rozvinúť a realizovať ho do podoby krátkeho dokumentárneho filmu. Workshopy lektorsky povedú dokumentaristi Barbora Sliepková, Adama Hanuljak a Dominik Jursa. Účastníkom poskytnú dramaturgické usmernenie aj technické rady. Každý z trojice workshopov sa zameria na inú fázu vzniku filmu – literárnu, režijnú  a strihovú prípravu. Téma námetov môže byť ľubovoľná. Podľa organizátorov je však plusom, ak má autorka či autor k téme bližší vzťah založený na osobnej skúsenosti. „Vždy ma zaujmú introspektívne námety. Myslím, že ľudí láka reflektovať svoj vnútorný svet za pomoci filmových vyjadrovacích prostriedkov. Rovnako oceňujem spoločensky kritické a angažované témy,” povedala dokumentaristka a lektorka Barbora Sliepková. „Dôležitá je aj schopnosť uvažovať o...
Záber z filmu Pachová stopa. Foto: Filmtopia

recenzia Pachová stopa

Nový film Zuzany Piussi Pachová stopa sa zaoberá jednou z dlhodobých praktík českého justičného systému, ktorá je však rozšírená aj na Slovensku: dokazovaním viny na základe pachovej stopy identifikovanej špeciálne vycvičenými psami. Hoci ide o metódu, ktorá sa vo väčšine krajín už nevyužíva, keďže nemá žiadne vedecké opodstatnenie a môže byť ľahko manipulovateľná, ukazuje sa, že v našich končinách ide o vítaný spôsob, ako zvýšiť tzv. objasnenosť – svätý grál policajných zborov a súdnictva v čase kapitalizmu, keď nie je dôležité poznať pravdu, ale vykazovať čo najlepšie čísla a, samozrejme, aj vytvárať si podmienky na individuálne odmeny. Pachová stopa je skrátka trvalá, ale na verejnosti skoro neviditeľná súčasť systému, funkčná paradoxne práve v časoch, keď sa napríklad domáce násilie vedome prehliada, kým nedôjde k tragédiám, a tiež keď sa na základe pár gramov marihuany ničia životy. Keďže Piussi na filme spolupracovala s aktivistami dlhodobo sa angažujúcimi za nápravu škôd priamo napáchaných titulnou metódou, nemusí tápať, ale má úderné príbehy aj presné informácie, ktoré vie dávkovať a z ktorých už od prvých minút filmu mrazí. Zimomriavky podporuje aj hudba jej sestry Lucie Piussi. Podprahovo zdôrazňuje dunivú temnotu, v ktorej celý systém vedome žije a doslova bez mihnutia oka sa jej odmieta vzdať. Napriek jasnej reči vedcov aj skúsených kynológov a odorológov sudkyne a sudcovia odmietajú nanovo otvoriť prípady,...
Záber z filmu Brutalista. Foto: CinemArt

recenzia Brutalista

Píše sa rok 1947 a uznávaný budapeštiansky staviteľ a architekt László Tóth sa spamätáva z tvrdých rán, ktoré mu uštedrila druhá svetová vojna. I keď sa mu podarilo dostať z koncentračného tábora v Buchenwalde, znova nadobudnúť ľudskú dôstojnosť ostalo výzvou na celý život. Režisér Brady Corbet ho žánrovo nazval brutalistom. Jeho film Brutalista má desať nominácií na nadchádzajúceho Oscara. Na hranici chudoby László úspešne emigruje do Ameriky, kde ho v prvotnom nadšení víta bratranec Attila. S manželkou si tam otvoril nábytkársku dielňu a obchod, vkusom a štýlom Lászlóovi síce na míle vzdialený, ale ponuka pracovať pre rodinu sa neodmieta. Lászlóovi sa dokonca darí presvedčiť Attilu o vlastnom výtvarnom pohľade. Proti tmavým rustikálnym kulisám vtedajších amerických domácností navrhne pre obchod vzdušný funkcionalistický dizajn interiérového zariadenia v štýle art deco. Medzitým stále balansuje na hranici chudoby. Presvedčene sa stavia za svoje vízie, pričom údel cudzinca, ktorého má krajina prijať, sa učí brať ako prirodzenú zámorskú realitu. Nekladie si otázku, prečo je na tom horšie ako jeho bratranec. Nepozná procesy, ktorými život v Amerike (de)formuje charakter domácich obyvateľov či usadených prišelcov. Neposudzuje, čo v skutočnosti znamená Amerika ako krajina neobmedzených možností, nepýta sa, prečo by ho mala vítať s otvorenou náručou. Akoby si necenil, že jeho skutočnou oporou v cudzom svete sú černoch...
Zobraziť všetky články