Záber z filmu Koniec sveta.

Dedo a vnuk sa učia spolu žiť s vedomím, že nie je Rus ako Rus

Písmo: A- | A+

Na prekonanie historických tráum potrebujeme dostatok času. Miroslav Krobot si tento fakt uvedomuje o to viac, že pochádza zo Sudet a jeho rodina utrpela traumu v dôsledku druhej svetovej vojny. Aj preto intenzívne preciťuje hĺbku postavy starého otca, ktorú stvárňuje vo filme Koniec sveta.

Názov filmu vyznieva dosť expresívne, no podľa jeho režiséra Bohdana Slámu sa koniec sveta odohráva každý deň, akurát pre každého trochu inak. Ako povedal pre ČT24pri uvedení filmu do českých kín, podstatné je, že vždy prídu nové začiatky.

So scenáristom Ivanom Arsenjevom vsadili svoj príbeh do obdobia počas okupácie v roku 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy prekročili hranice Československa a obsadili krajinu na dlhých dvadsať rokov.

Hoci dielo sa zrodilo približne v rovnakom období ako oceňované Vlny Jiřího Mádla, podstata odkazu má iný rozmer, než aký ponúka obraz otvoreného boja za slobodu prejavu. V Slámovom filme slúži politika ako nevyhnutná kulisa pre niečo omnoho vnútornejšie – vzťah deda a vnuka.

Český herec, filmár a divadelník Miroslav Krobot ako predstaviteľ deda zaujal k téme vlastný postoj: „Téma života za ,totáčaʻ sa mi zdá v českej kinematografii dosť spracovaná, ale úloha deda ju originálne presahuje vrátane šľachtického pôvodu, spôsobu myslenia a hlbokej osobnej skúsenosti s niekoľkými politickými zriadeniami,“ povedal pre ČT24.

Dedo má podľa Arsenjevovho scenára ruské korene a z pôvodnej domovskej krajiny utiekol pred komunizmom. Je zdanlivo tvrdej povahy, no na jeho charaktere sa odzrkadľuje aristokratická noblesa aj každodennosť dedinského života. Dôvod, prečo trávi s vnukom čas bez zvyšku rodiny, je jednoduchý –malý Tonda ochorel a nemohol ísť s rodičmi a so starším bratom na výlet do Francúzska.

Dedo dostal vnuka na starosti, do dočasnej situácie v duchu vtedajšieho politického uvoľnenia však zasahuje vpád cudzích vojsk, a tak sa všetko komplikuje. Musia sa učiť spolu žiť a prekonávať nepríjemné dôsledky spoločenských zmien. Detská naivita stojí oproti vnútornému zložitému svetu starnúceho muža, vzťah sa rozvíja. Obaja sa cítia ako stroskotanci.

Ivan Arsenjev napísal postavu deda podľa obrazu vlastného starého otca. Práve tento fakt sa stal pre Krobota pri jej naštudovaní určujúcim. Požiadal scenáristu, aby mu o svojej rodine porozprával, a vďaka tomu zistil, aký dramatický mala osud.

Pochádzali z najbohatších šľachtických rodín v Rusku, po roku 1917 však bol ich majetok vyvlastnený. Dvom bratom sa podarilo utiecť a usadili sa v Česku. V roku 1968 si zažili svoje, pre Česko bol vtedy Rus ako Rus,“ opísal Krobot inšpiráciu v rozhovore pre Seznamzpravy.cz.

Vo filmovej postave zároveň našiel paralely s osudmi vlastných predkov, naštudovanie ho dokonca primalo k úvahám o procesoch zmierenia so sudetskými Nemcami a o dnešnej hybridnej vojne.

Zamestnala ho myšlienka, ako sa ľudia vo svetle okupácie Ukrajiny budú pozerať na film, kde je hlavným hrdinom Rus. „Nezostalo mi nič iné, ako svoju postavu plne obhájiť. Snažil som sa ukázať, že nie je Rus ako Rus,“ prízvukuje v spomínanom rozhovore.

Vžil sa do toho, aká strašná musela byť pre filmového deda situácia, keď Československo obsadili jeho krajania. V príbehu učí vnuka nielen to, ako správne stolovať a rozumieť po francúzsky, ale predovšetkým, ako sa nevzdávať.

Napriek výnimočnosti filmového charakteru pracoval s postavou rovnako, ako to robieva pri iných úlohách. V tejto súvislosti však spomenul, že ako deda ho uvidíme tancovať, maľovať, dokonca hrať na klavíri aj spievať. A označil aj najväčšie herecké výzvy: boli nimi emotívne situácie, na ktoré nie je veľmi zvyknutý: „Náročná pre mňa bola napríklad precítená scéna so Zuzanou Mauréry, kde moja postava spomína na minulosť. Sám si na nostalgiu nepotrpím.

Typický poetický štýl režiséra Bohdana Slámu by sme podľa českých recenzií teraz hľadali ťažšie – najnovším titulom vraj vybočuje zo všetkého, čo sme od neho doteraz videli. Od prvej klapky prekvapuje vľúdnym prístupom k postavám aj k divákovi.

Bohdan Sláma má rád nové tváre pred kamerou, pretože nemajú žiadne zlozvyky a nevedia, čo ich môže čakať. Vojtěcha Veverku, predstaviteľa malého Tondu, si vyberal spomedzi tritisíc detských účastníkov konkurzu. Chlapca doň prihlásil vlastný dedo, v čase nakrúcania mal deväť rokov a pred kamerou stál po prvý raz. Hoci sa snažil pripraviť na každú situáciu, neraz bol doslova hodený do vody, v kľúčovej scéne dokonca priamo do žihľavy.

Rodinná dráma Koniec sveta vznikala v česko-slovenskej koprodukcii.

Slovenskými koproducentmi filmu sú spoločnosti Filmpark production, FilmWorx a Slovenská televízia a rozhlas. Vo filme diváci uvidia okrem Zuzany Mauréry aj Zuzanu Konečnú či Daniela Fischera. „Koniec sveta chce byť veľkým filmom so silným potenciálom osloviť divákov aj za hranicami. Filmom, ktorý chce hovoriť o stále aktuálnej problematike vzťahov dvoch generácií na pozadí dramatických udalostí,“ opísal slovenský producent Peter Neveďal svoje predstavy pre AVF.

 

Koniec sveta (Konec světa, Bohdan Sláma, Česko/Slovensko, 2024)

Celkový rozpočet filmu: cca 1 889 255 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 90 625 eur, vklad STVR: 50 000 eur vrátane DPH)

Distribučná premiéra: 26. 9. 2024

 

Autor:

Záber z filmu Koniec sveta. FOTO: CinemArt

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete.  Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film.  Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín. Dala jej všetko, čo má Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019.  Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka.  Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má.  Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost...
Zobraziť všetky články