Strata lásky a prázdno, ktoré po nej nastáva, je jednou z kľúčových tém, ktoré vo svojom novom krátkom filme sprítomňuje slovenský režisér Juraj Janiš. Zamýšľa sa zároveň nad prirodzenou ľudskou snahou hľadať rýchle a ľahké riešenia trápení. Tie totiž spôsobujú, že si často zakrývame oči pred skutočnosťou, a tá nás potom ťahá stále hlbšie ku dnu.

Tri krátke filmy o dospievaní

Snímku uvedie do kín Asociácia slovenských filmových klubov 19. 9. ako súčasť pásma Grow Up! – troch krátkych filmov o dospievaní od troch mladých režisérskych osobností z rôznych kútov sveta. Poviedkový trojlístok vznikol v produkcii Česka, Slovenska a Kataru. Ponúka tri pohľady na dospievanie cez kľúčové udalosti, ktoré navždy zmenia životy protagonistov.

Morská soľ režisérky Leily Basma je príbehom sedemnásťročnej Nayly, ktorá stojí pred dilemou, akú dnes v Libanone rieši každý mladý človek – odísť z krajiny alebo zostať. Aj režisérka Anna Wowra pracuje s pohľadom na dospievanie cez otázku, či existujú vyhliadky do budúcnosti a ako nájsť zmysel života inde ako doma. V poviedke Sme v tom spolu podáva nemilosrdný, no zároveň neodsudzujúci pohľad na tri nerozlučné kamarátky z detstva a ich šance opustiť prostredie, v ktorom vyrastali.

Janišove Oči plné piesku prinášajú pohľad zo Slovenska cez drsný príbeh Miňa, ktorý od života nechce veľa: nejaké drobné, občas jointa a niekoho, koho by mohol milovať. Jeho rodina sa ocitla v troskách, a tak hľadá blízkosť u svojho brata a jeho priateľky, živia sa drobnými krádežami a žijú zo dňa na deň. Jedného osudného večera sa však jeho život od základov mení. Musí prehodnotiť, komu ešte môže dôverovať, aby nestratil úplne všetko.

„Verím v liečivú silu príbehov. Preto považujem film o chudobe a o tom, k čomu vedie, za svoj príspevok spoločnosti, v ktorej žijem. Ale film Oči plné piesku je aj o tom, že ľudia vždy majú možnosť urobiť správne rozhodnutie, bez ohľadu na to, aké karty im život rozdal. Akokoľvek by môj film mohol obsahovať prvky sociálneho komentára, je to predovšetkým príbeh bolestivého dospievania týkajúci sa zlomku ľudskej skúsenosti, ktorá sa v dejinách ľudstva neustále vracia,“uvádza režisérsky pohľad na problematiku stránka slovenského producenta HITCHHIKER Cinema.

Stopy autentických zážitkov

Zdalo by sa, že filmová poviedka je režisérovo autobiografické dielo, on však hovorí o dôležitej inšpirácii. V každom prípade priznáva, že v mnohom pripomína jeho vlastný svet a nesie stopy mnohých autentických zážitkov a spomienok na vlastné dospievanie, prepojených s príbehmi jeho rovesníkov a kamarátov z detstva. Vyrastali spolu na typickom mestskom sídlisku, akých bolo v období socializmu vo vtedajšom Československu mnoho. „Uniformná šeď, anonymná architektúra, heslá o budúcnosti na večné veky a nikdy inak. Zdalo sa, že sme si všetci tak nejako rovní, že žijeme podobné životy. Mali sme skoro všetci rovnaké tenisky a rovnaké ,žebradláʻ namiesto školských tašiek. No čím som bol starší, tým viac som vnímal, že medzi nami bolo mnoho takých, ktorým sa žilo ťažko. Decká z rozpadnutých rodín, deti alkoholikov alebo deti pochádzajúce z ozaj biednych pomerov. Problémy ich v živote priťahovali ako magnet a dospievali oveľa rýchlejšie ako ostatní. Fajčili, pili a získavali prvé sexuálne skúsenosti, kým ja som sa ešte hrával s angličákmi alebo čítal Vinnetoua,“ uvádza režisér pre AVF.

Jeho tínedžerské roky a čerstvá dospelosť sa prekrývajú s posledným štádiom obdobia komunizmu a nástupom nových čias, od ktorých si, ako zaiste každý mladý človek, mnoho sľuboval. O to viac si uvedomuje stratu ideálov spojenú s bujnejúcou mafiou na Slovensku, nebezpečie v podobe nadrzlých pouličných bitkárov, z ktorých sa stali skutoční či aspoň predstieraní mafiáni. „Do ich životov vstúpili peniaze, drogy, krádeže, občas dokonca nájomné vraždy alebo roky za mrežami. Dospievanie pre mňa bude navždy spojené s týmto svetom, rovnako ako bude spojené s témou odchodu blízkeho človeka a zúfalého hľadania čohokoľvek, čo dieru po ňom zaplní.“

Juraj Janiš prichádza do sveta filmu z reklamného prostredia, pravidelne sa venuje angažovaným projektom v oblasti spoločensky naliehavých tém, nakrúcal spoty pre Hodinu deťom, Úsmev ako dar či kampaň Tri slová pre Ministerstvo zdravotníctva SR. Scenár k filmu Oči plné piesku začal písať počas štúdia scenáristiky na univerzite v britskom Leicesteri, uvádza filmový portál Kinema.sk. Pomohli mu pri tom rešerše aj rady odborníkov, no najmä návštevy nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých v Sučanoch, kam s ním chodili aj herci. Filmová poviedka sa nakrúcala v Prahe a v Bratislave a hudbu do nej zložil Jonatan Pastirčák. V hlavných úlohách sa predstavia Dávid Aurel Krajčík, Tomáš Magát, Lea Anna Pokorná a Éva Bandor.