Záber z filmu Oči plné piesku

Fajčili, pili a zažívali prvý sex, kým sa on ešte hrával s angličákmi

Písmo: A- | A+

Drsný príbeh o útrapách dospievania a hľadaní vlastnej identity Oči plné piesku vychádza z hĺbky režisérových skúseností. Použil ju ako najlepší prostriedok na silný pohľad na súčasnosť.

Strata lásky a prázdno, ktoré po nej nastáva, je jednou z kľúčových tém, ktoré vo svojom novom krátkom filme sprítomňuje slovenský režisér Juraj Janiš. Zamýšľa sa zároveň nad prirodzenou ľudskou snahou hľadať rýchle a ľahké riešenia trápení. Tie totiž spôsobujú, že si často zakrývame oči pred skutočnosťou, a tá nás potom ťahá stále hlbšie ku dnu.

Tri krátke filmy o dospievaní

Snímku uvedie do kín Asociácia slovenských filmových klubov 19. 9. ako súčasť pásma Grow Up! – troch krátkych filmov o dospievaní od troch mladých režisérskych osobností z rôznych kútov sveta. Poviedkový trojlístok vznikol v produkcii Česka, Slovenska a Kataru. Ponúka tri pohľady na dospievanie cez kľúčové udalosti, ktoré navždy zmenia životy protagonistov.

Morská soľ režisérky Leily Basma je príbehom sedemnásťročnej Nayly, ktorá stojí pred dilemou, akú dnes v Libanone rieši každý mladý človek – odísť z krajiny alebo zostať. Aj režisérka Anna Wowra pracuje s pohľadom na dospievanie cez otázku, či existujú vyhliadky do budúcnosti a ako nájsť zmysel života inde ako doma. V poviedke Sme v tom spolu podáva nemilosrdný, no zároveň neodsudzujúci pohľad na tri nerozlučné kamarátky z detstva a ich šance opustiť prostredie, v ktorom vyrastali.

Janišove Oči plné piesku prinášajú pohľad zo Slovenska cez drsný príbeh Miňa, ktorý od života nechce veľa: nejaké drobné, občas jointa a niekoho, koho by mohol milovať. Jeho rodina sa ocitla v troskách, a tak hľadá blízkosť u svojho brata a jeho priateľky, živia sa drobnými krádežami a žijú zo dňa na deň. Jedného osudného večera sa však jeho život od základov mení. Musí prehodnotiť, komu ešte môže dôverovať, aby nestratil úplne všetko.

Verím v liečivú silu príbehov. Preto považujem film o chudobe a o tom, k čomu vedie, za svoj príspevok spoločnosti, v ktorej žijem. Ale film Oči plné piesku je aj o tom, že ľudia vždy majú možnosť urobiť správne rozhodnutie, bez ohľadu na to, aké karty im život rozdal. Akokoľvek by môj film mohol obsahovať prvky sociálneho komentára, je to predovšetkým príbeh bolestivého dospievania týkajúci sa zlomku ľudskej skúsenosti, ktorá sa v dejinách ľudstva neustále vracia,“uvádza režisérsky pohľad na problematiku stránka slovenského producenta HITCHHIKER Cinema.

Stopy autentických zážitkov

Zdalo by sa, že filmová poviedka je režisérovo autobiografické dielo, on však hovorí o dôležitej inšpirácii. V každom prípade priznáva, že v mnohom pripomína jeho vlastný svet a nesie stopy mnohých autentických zážitkov a spomienok na vlastné dospievanie, prepojených s príbehmi jeho rovesníkov a kamarátov z detstva. Vyrastali spolu na typickom mestskom sídlisku, akých bolo v období socializmu vo vtedajšom Československu mnoho. „Uniformná šeď, anonymná architektúra, heslá o budúcnosti na večné veky a nikdy inak. Zdalo sa, že sme si všetci tak nejako rovní, že žijeme podobné životy. Mali sme skoro všetci rovnaké tenisky a rovnaké ,žebradláʻ namiesto školských tašiek. No čím som bol starší, tým viac som vnímal, že medzi nami bolo mnoho takých, ktorým sa žilo ťažko. Decká z rozpadnutých rodín, deti alkoholikov alebo deti pochádzajúce z ozaj biednych pomerov. Problémy ich v živote priťahovali ako magnet a dospievali oveľa rýchlejšie ako ostatní. Fajčili, pili a získavali prvé sexuálne skúsenosti, kým ja som sa ešte hrával s angličákmi alebo čítal Vinnetoua,“ uvádza režisér pre AVF.

Jeho tínedžerské roky a čerstvá dospelosť sa prekrývajú s posledným štádiom obdobia komunizmu a nástupom nových čias, od ktorých si, ako zaiste každý mladý človek, mnoho sľuboval. O to viac si uvedomuje stratu ideálov spojenú s bujnejúcou mafiou na Slovensku, nebezpečie v podobe nadrzlých pouličných bitkárov, z ktorých sa stali skutoční či aspoň predstieraní mafiáni. „Do ich životov vstúpili peniaze, drogy, krádeže, občas dokonca nájomné vraždy alebo roky za mrežami. Dospievanie pre mňa bude navždy spojené s týmto svetom, rovnako ako bude spojené s témou odchodu blízkeho človeka a zúfalého hľadania čohokoľvek, čo dieru po ňom zaplní.“

Juraj Janiš prichádza do sveta filmu z reklamného prostredia, pravidelne sa venuje angažovaným projektom v oblasti spoločensky naliehavých tém, nakrúcal spoty pre Hodinu deťom, Úsmev ako dar či kampaň Tri slová pre Ministerstvo zdravotníctva SR. Scenár k filmu Oči plné piesku začal písať počas štúdia scenáristiky na univerzite v britskom Leicesteri, uvádza filmový portál Kinema.sk. Pomohli mu pri tom rešerše aj rady odborníkov, no najmä návštevy nápravnovýchovného ústavu pre mladistvých v Sučanoch, kam s ním chodili aj herci. Filmová poviedka sa nakrúcala v Prahe a v Bratislave a hudbu do nej zložil Jonatan Pastirčák. V hlavných úlohách sa predstavia Dávid Aurel Krajčík, Tomáš Magát, Lea Anna Pokorná a Éva Bandor.

 

Grow Up! – Morská soľ, r. Leila Basma, Sme v tom spolu, r. Anna Wowra, Oči plné piesku, r. Juraj Janiš, Česko/Slovensko/Katar, 2023

Oči plné piesku

Celkový rozpočet filmu: 204 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 90 000 eur)

Distribučná premiéra: 19. 9. 2024 v rámci pásma Grow Up!

Autor:

Záber z filmu Oči plné piesku. FOTO: HITCHHIKER Cinema

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Organ režiséra Štefana Uhra. FOTO - SFÚ

V brazílskom São Paule sa premietnu slovenské filmy z obdobia československej novej vlny

V brazílskom meste São Paulo sa v termíne od 21. mája do 1. júna uskutoční prehliadka Zakázaný československý svet, ktorá ponúkne päť slovenských filmov z obdobia československej novej vlny. Prehliadka je zostavená z titulov, ktoré dodnes s úspechom reprezentujú našu krajinu na podujatiach s klasickým filmom v zahraničí. Jej zámerom je prezentácia slovenskej kultúry a umenia v Brazílii. Prehliadka Zakázaný československý svet sa koná v São Paule vo Filmotéke Brasileira a brazílskym divákom prináša slovenské a české diela z obdobia rozmachu našej kinematografie. Dramaturgovia prehliadky uvádzajú, že „československá kinematografia je samostatnou kapitolou v explózii nových filmov 60. rokov 20. storočia. Na začiatku desaťročia sa medzi Prahou a Bratislavou sformovala nová generácia režisérov s kolekciou inovatívnych filmov, ktoré rýchlo upútali pozornosť celého sveta. Vo fenoméne, ktorý sa označuje ako ´zázrak československého filmu´, sa na medzinárodnej filmovej mape objavili režiséri ako Štefan Uher, Miloš Forman, Jaromil Jireš, Juraj Jakubisko, Věra Chytilová, Evald Schorm, Jan Neměc a mnohí ďalší.“ Vtáčkovia, siroty a blázni režiséra Juraja Jakubiska. Foto: SFÚ Päť filmov Slovenskú kinematografiu v kolekcii dvadsiatich dvoch titulov bude reprezentovať päť filmov. Dráma z obdobia vojnovej Slovenskej republiky Organ (1964) Štefana Uhra a tiež satirická tragikomédia pranierujúca malomeštiacke prežitky, pokrytectvo a intrigánstvo Prípad Barnabáš Kos (1964) Petra Solana. Uvedený bude aj psychologický príbeh o chorobe jednotlivca a spoločnosti 322...
Tibor Biath pri nakrúcaní filmu Prípad Barnabáš Kos (1964). Foto: archív SFÚ / Margita Skoumalová

Tibor Biath

Kameraman Tibor Biath sa podpísal pod takmer 50 celovečerných hraných a televíznych filmov a 70 krátkometrážnych snímok. Narodil sa pred sto rokmi 12. mája 1925 v Prešove, zomrel 5. mája 2012 vo veku nedožitých 87 rokov. „Všetci sme ho mali radi, on tuším ani nemal nepriateľov,“ povedal v rozlúčkovej reči režisér Eduard Grečner. „Dobrácky pohľad Tibora Biatha odzbrojil každého. V tvorivých štáboch vedel svojou charizmou vytvoriť pokojnú a družnú priateľskú atmosféru.“ Podľa Grečnera, s ktorým nakrútil film Nylonový mesiac (1965), mal Biath vzácnu vlastnosť – ako kameraman sa netlačil do popredia a „nepredvádzal sa“, vedel, že najviac spraví, ak bude slúžiť myšlienke diela. Tibor Biath od detstva rád fotografoval a kúpeľňu v rodičovskom byte „zanešvároval“ vývojkou a ustaľovačom. Rok po skončení druhej svetovej vojny ho zaujalo avízo v novinách, že sa v Prahe otvára filmová škola. Po Moskve, Berlíne, Ríme a Paríži je FAMU piatou najstaršou filmovou školou na svete. Biath sa prihlásil. Hoci už doma skúšal nakrúcať na kamarátovu16 mm kameru, pražskí kolegovia, ktorí sa hlásili na školu, mali pred ním náskok – viacerí mali skúsenosť s prácou na Barrandove. Biath však svojimi fotografiami zaujal vtedajšieho dekana FAMU Karola Plicku a prijali ho. Stihol absolvovať iba 5 semestrov, keď ho v roku 1949 zo školy vylúčili z politických dôvodov. „Nebol som však jediný – zo školy vtedy letela...

publikácia Václav Macek: Na ceste k samostatnosti

Monografia filmového historika, profesora Václava Maceka, ponúka dejiny Katedry filmových štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v kontexte histórie fakulty a školy v rokoch 1949 – 2024. Macek, ktorý katedru roky aj viedol, využíva archívne zdroje, orálnu históriu a nevynecháva ani kontext výučby filmu na Slovensku a v Česku. Študijný odbor Filmová veda na Slovensku prvýkrát otvorili na Divadelnej fakulte VŠMU v školskom roku 1978/1979 v kombinácii s divadelnou vedou. „V priebehu osemdesiatych rokov sa spočiatku úspešný pokus o konštituovanie filmovej vedy ako študijného odboru na istý čas prerušil. Toto spomalenie sľubného vývoja bolo spôsobené administratívnym rozhodnutím o presunutí odboru z Vysokej školy múzických umení na Univerzitu Komenského. Medzitým však počet filmových odborov na Divadelnej fakulte narastal a zmenila sa aj politická situácia, čo umožnilo 14. 6. 1990 ustanovenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty. V tom istom roku na tejto fakulte vzniká aj samostatná Katedra filmovej vedy. Fungovala až do roku 2003, keď sa začal proces jej transformácie na subkatedru v rámci ateliéru aplikovanej dramaturgie,“ uvádza stránka katedry. Dnes je opäť samostatná. Pod názvom Katedra audiovizuálnych štúdií fungovala niekoľko rokov, od školského roka 2022/2023 sa premenovala na Katedru filmových štúdií. Viac o nej sa dočítate v Macekovej knihe, ktorá je...
Zobraziť všetky články