Maturanti sú o Kiere a Andrejovi, ktorých rodičia pracujú v zahraničí a oni sa rozhodujú, či po maturite odísť, alebo zostať na Slovensku. Hrdinom Swaggiest of the Swaggiest je talentovaný raper Sebastián, syn emigrantov z Česka a Slovenska. Nechce byť slávny, chce sa stať holičom a mať pokojný život s mamou, s ktorou ušli od násilného otca. Bosphorus Kid je príbehom Azi, ktorá odchádza z rodného mesta študovať do Istanbulu – je pre ňu akýmsi ostrovom slobody.

„Krátke filmy vznikli ako súčasť medzinárodného výskumného projektu CHIEF, ktorý sa zameriaval na mladých ľudí a ich vnímanie svojej kultúrnej identity. Čiže od začiatku filmy vznikali v istej spojitosti. Napriek tomu, že nakoniec má každý vlastnú tému a formu, zdalo sa nám, že spolu vytvárajú akýsi celistvejší obraz o mladej generácii,“ vysvetľuje pre Film.sk Debora Pastirčáková, prečo filmy prídu do kín spoločne. Podľa Martiny Buchelovej filmy vznikali zámerne so spoločnou témou dospievania, ich uvedenie v kolekcii Kam patrím? však neznamená, že nejde o svojbytné tituly. Režisérky si ako protagonistov vybrali ľudí, ktorí majú v sebe určitú úprimnosť k sebe aj ku svetu. „Nikto z nich vyslovene netúžil, aby o ňom či nej vznikol dokument. Myslím, že aj preto majú v sebe všetci istú ľahkosť v tom, ako vo filme pôsobia. Táto vlastnosť ich všetkých spájala,“ prezrádza Buchelová. 

Nakrúcalo sa v Rimavskej Sobote, anglickom Coventry a tureckom Istanbule. „Chceli sme pokryť rôznorodé európske krajiny. Slovensko sme mali najbližšie, tak to bola jednoduchá voľba, v Anglicku bolo výhodou, že sme poznali jazyk, čo je pri nakrúcaní dokumentu celkom praktické, a Turecko bolo zaujímavé tým, že je na pomedzí Európy a Ázie, a tak prináša iný pohľad na ,európskosťʻ,“ hovorí Debora Pastirčáková. „Hoci každý film je z iného prostredia, aj tak každý rieši univerzálnu otázku – kam patrím? To sa týka miesta žitia, práce a hlavne vzťahov. Životný pocit a postoj k svetu každého protagonistu zásadne ovplyvnila rodina. To neznamená, že tí, ktorí majú nejaké problémy s rodinou, sa v živote vzdali, to vôbec nie, ale vzťah s rodinou je zásadný,“ dopĺňa ju Martina Buchelová. „Filmy spája otázka hľadania svojho miesta vo svete a pocitu domova v čase dospievania, pričom každý ukazuje iný kultúrny kontext,“ nadväzuje Pastirčáková. „Bolo zaujímavé vidieť, ako v tejto dobe, keď sú mnohé veci neisté a je náročné niečo predpokladať a plánovať, vnímajú svoju budúcnosť práve mladí ľudia,“ dodáva.

Debora Pastirčáková má za sebou napríklad televízny film Prebytočný človek? o prvej slovenskej farárke, okrem toho sa venuje projektom spojeným s neprofesionálnym filmom ako Cineama, My Street Films SK či Lektvar. Martina Buchelová zaujala už svojím bakalárskym krátkym filmom Magic Moments, ktorý mal premiéru na festivale v Toronte. Zároveň pracuje na hranom celovečernom debute Milovník, nie bojovník. Jeho producentkou je rovnako ako v prípade pásma Kam patrím? Michaela Kaliská zo spoločnosti NINJA film, ktorá aktuálne dokončila aj krátku snímku Štefánie Lovasovej Venuša v Retrográde. Kaliská spoločnosť založila spolu s Buchelovou. Všetky tri filmy v pásme Kam patrím? vznikli pod taktovkou dvojice režisérok preto, že keď Pastirčákovú na začiatku s projektom oslovil Dušan Deák z FiF UK, nápad ju zaujal, no zadanie sa jej zdalo príliš veľké na to, aby ho zvládla sama. „Bolo tam mnoho neistôt a otázok, ktoré som mala potrebu s niekým zdieľať a riešiť spoločne. Oslovila som Martinu, pretože sme sa poznali zo školy, a aj keď sme v niečom osobnostne iné, máme podobný náhľad na svet a film,“ vysvetľuje. V priebehu tvorivého procesu sa ich rozdelenie úloh menilo podľa potreby. „Striedali sme sa napríklad pri strihu, snažili sme sa o to, aby jedna z nás mala vždy väčší odstup,“ vysvetľuje Pastirčáková. „Keď jedna nestíha, nevládze, je tu tá druhá, ktorá drží chrbát prvej a môže prísť s riešením. Dolaďujeme po sebe aj textové dokumenty, ktoré sa týkajú filmu, vždy o nich debatujeme a dohodneme sa,“ dopĺňa ju Buchelová, podľa ktorej sa na veľa veciach rýchlo zhodli a nepamätá si nič zásadné, v čom by spolu nesúhlasili. „Pracovať s dvoma režisérkami bola aj pre mňa veľmi obohacujúca a zaujímavá skúsenosť,“ hodnotí producentka Kaliská. „Projekt bol veľkosťou a špecifikami dosť náročný, a tak mám pocit, že sme všetci museli ísť občas ,na dorazʻ a funkcie sa rôzne adaptovali. Dôležité je, že sme sa vedeli podržať a snažili sa dôjsť k spoločnému riešeniu cez rozhovor. To vnímam nielen v rámci tvorivej režijnej spolupráce, ale aj v rámci celého tímu. Film je predsa len kolektívne dielo a hoci má dosť silnú hierarchickú štruktúru, mňa osobne baví nad ním premýšľať nehierarchicky. Viem si však predstaviť, že režijná spolupráca vo dvojici/kolektíve nemusí byť pre každého,“ dodáva.