slovenský dokumentárny film 2025 29. festival Ji.hlava Záber z filmu Hranice vernosti režisérky Diany Fabiánovej. Foto: Itafilm
Písmo: A- | A+

O vernosti, nevere aj úprimnosti rozpráva nový dokumentárny film režisérky Diany Fabiánovej Hranice vernosti. Jeho protagonisti sa rozhodli experimentovať a zistiť, čo znamená vernosť v 21. storočí. Po tom, ako sa predstavil publiku festivalov Ji.hlava a Jeden svet prichádza 27. novembra do slovenských kín.

Chcela by som, aby film pomohol ľuďom otvárať háklivé témy – aby bol akýmsi ,otváračomʻ, trenažérom, prípadovou štúdiou, ktorá pomôže začať rozhovor,“ hovorí režisérka Diana Fabiánová. Spolu s manželom Tomášom je aj protagonistkou svojho filmu. Majú dve deti a po rokoch spoločného života sa rozhodnú pre otvorený vzťah. Čo sa stane, keď do ich vzťahu vstúpia iní ľudia? Funguje láska aj bez výhradného záväzku? „Dokáže vôbec láska fungovať bez výhradného záväzku? Je to citlivý pohľad na partnerstvo, ktoré nechce byť o kontrole, ale o slobode – no môže práve tá byť základom stabilného a hlbokého vzťahu? Je to príbeh o láske, ktorá hľadá svoju podobu mimo zaužívaných foriem spolužitia. Bez filtra. Bez hanby. Srdcom,“ uvádzajú tvorcovia.

Vernosť pre mňa nie je len o absencii nevery, ale o aktívnej prítomnosti dôvery, rešpektu a oddanosti. Je to pevný základ, na ktorom možno stavať hlboké a zmysluplné vzťahy,“ hovorí Diana Fabiánová. „Môžeme byť v monogamnom vzťahu a pritom byť neverní – klamať, zatajovať, byť emocionálne neprítomní. A naopak, môžeme mať otvorený vzťah a pestovať hlbokú oddanosť a vernosť, ak sme k sebe úplne úprimní a dodržiavame dohody, ktoré sme si stanovili,“ dodáva.

Vo svojom osobnom a intímnom filme odkrýva režisérka nielen vzťahové dilemy, ale tiež rodinné tajomstvá. A kladie si otázky: Čo nás určuje? Genetika? Výchova? Prostredie, v ktorom vyrastáme?

Otázky, ktoré sú tabu

Diana Fabiánová debutovala v roku 2009 dokumentom Mesiac v nás, ktorý sa premietal na festivale v Locarne a vo svojom programe ho uviedlo zhruba 150 ďalších festivalov po celom svete. V rokoch 2018 – 2023 pôsobila ako umelecká riaditeľka festivalu Jeden svet na Slovensku. Okrem filmovej tvorby sa venuje aj organizácii stretnutí pre nezadaných. O svojom najnovšom filme hovorí, že vznikol „z osobnej potreby prelomiť mlčanie. O pravde, ktorá bolí, ale lieči.“.

Na filme Hranice vernosti spolupracovali dramaturgička Biba Bohinská, kameraman  a zvukár Tomáš Kobza (je tiež protagonistom snímky) či strihač Phil Jandaly, ktorý sa spolu s Fabiánovou podieľal aj na scenári. Hudbu zložila Ľubica Čekovská. Koproducentkami sú Diana Fabiánová a Lucia Zubáková, producentkou Silvia Panáková zo spoločnosti Dayhey. „Ako producentka som sa rozhodla podporiť film Hranice vernosti práve preto, že ide o výnimočný projekt – spája v sebe odvážnu autorskú výpoveď, univerzálnu tému a silný spoločenský presah. Diana Fabiánová sa v ňom nebojí odhaliť vlastný život a postaviť pred kameru svoju rodinu. Táto otvorenosť prináša do filmu autenticitu, ktorú nemožno inscenovať, a vytvára pre divákov vzácnu možnosť identifikácie: v intímnych chvíľach jednej rodiny sa zrkadlia vzťahové dilemy nás všetkých,“ povedala o snímke Silvia Panáková. Podľa nej film otvára otázky, ktoré sú v slovenskej spoločnosti stále tabu. Namiesto moralizovania však ponúka bezpečný priestor na premýšľanie a dialóg.

Hranice vernosti (r. Diana Fabiánová, Slovensko, 2025)
Celkový rozpočet filmu: 130 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 30 000 eur)
Distribučná premiéra: 27. novembra 2025

Autor:

Záber z filmu Hranice vernosti režisérky Diany Fabiánovej. Foto: Itafilm

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články