V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa.
Hraný film 2025 v znamení debutov
Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča.
Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii. Už názvom svojho príspevku Krajina útekov vystihla, že protagonisti týchto filmov sa snažia – z rôznych dôvodov – uniknúť z prostredia a okolností, v ktorých žijú. Ich „úteky“ nie sú samoúčelné, sú výsledkom potreby mať v živote perspektívu. Snímky Hore je nebo… a Potopa zároveň prinášajú deromantizovaný obraz slovenského vidieka, sociálne prekreslený obraz slovenskej dediny. A čo je dôležité, všetky tri debuty sú divácky ústretové, hoci nejde primárne o populárne žánre.
Jana Dudková sa v príspevku sústredila na toxickú maskulinitu (v súčasnosti často pertraktovaný pojem) a jej odtiene v biografických filmoch. Je zrejme príznačné, že vo všetkých troch filmoch tohto typu je protagonistom muž a filmy nesú názvy podľa priezvisk protagonistov – Černák Jakuba Kronera, Duchoň Petra Bebjaka a už spomínaný Nepela. Kým v Nepelovi je toxická maskulinita prítomná len v náznakoch (podobne ako Nepelova odlišná sexuálna orientácia), v Duchoňovi je zrejmá (správanie speváka k maskérkam, alkoholizmus, postava Duchoňovho otca); o Černákovi sa v tejto súvislosti asi netreba veľa rozpisovať. Dudková v súvislosti s Černákom poukázala aj na problematickú relativizáciu morálky, „poľudšťovanie“ zločinca, isté budovanie empatie, až sympatie k negatívnej postave.
Časté obsadzovanie Milana Ondríka
Akoby bokom od týchto „spojovacích“ tém zostal Otec Terezy Nvotovej. V samostatnom príspevku sa mu venoval Jakub Lenčéš, súc verný svojej povesti „filozofa filmu“, ako ho nazvala Mária Ferenčuhová. Pôvodný pracovný názov svojho príspevku Otec – nové súvislosti zmenil na Rage Against the Machine – Or Not. Poukázal na to, že film Otec má blízko k strojovému mysleniu a zabudnutie dieťaťa v aute vysvetľuje explicitne. Podľa Lenčéša ho charakterizujú eliptické skoky, naratívna šírka a epizódnosť.
Okolo Otca sa rozpútala živá diskusia,
