Záber z filmu Jednopercentný indián. Foto: Filmtopia

Jednopercentným indiánom Szabolcs Hajdu uzatvára trilógiu

Písmo: A- | A+

Jedna noc, jedno miesto a šesť ľudí, ktorí sa stretnú po pohrebe dávneho kamaráta z mladosti. To je základná premisa nového maďarsko-slovensko-amerického filmu Jednopercentný indián. Novinka režiséra Szabolcsa Hajdua mala premiéru na MFF Febiofest Bratislava a od 3. marca je v slovenskej kinodistribúcii.

„Naša spoločnosť MPhilms od svojho vzniku uvažuje minimálne v stredoeurópskom kontexte. Spolupracujeme s režisérmi ako Jaro Vojtek, Peter Kerekes, Vladimír Morávek, Hajni Kis, Gyula Nemes alebo s mladými slovenskými dokumentaristami. Medzinárodnú kooperáciu vnímame ako samozrejmosť. Produkujeme iba filmy ktoré chceme vidieť, a veríme, že nie iba my. Takým filmom je pre nás aj pripravovaný film režiséra a scenáristu Szabolcsa Hajdu Jednopercentný indián,“ napísal v producentskej explikácii pre Audiovizuálny film slovenský koproducent Mátyás Prikler zo spoločnosti MPhilms. Americkým koproducentom je Jim Stark, ktorý spolupracoval aj s Jimom Jarmuschom či Greggom Arakim.

„Jednopercentný indián je záverečnou časťou trilógie, ktorá sa začala mimoriadne úspešným dielom Ernellovci u Farkasovcov / Rodinné šťastie a pokračovala hrou Kálmánov deň. Ďalšia časť série, ktorá má s predchádzajúcimi príbuzný len formálny jazyk (prácu s časom a priestorom) a určenie témy, predstavuje ďalší krok vpred vo svete spracovania aktuálnych problémov súčasnej strednej triedy,“ uviedol v režijnej explikácii pre Audiovizuálny fond režisér Szabolcs Hajdu. „Príbehy nie sú úzko prepojené, existuje však mnoho styčných bodov na úrovni postáv a tém, jednotlivé príbehy vlastne vzájomne na seba poukazujú, dopĺňajú sa,“ dodal.

Hlavnými hrdinami príbehov sú tri páry v strednom veku. „Boria sa s najvšednejšími, no v danej životnej fáze predsa zdanlivo neriešiteľnými problémami. Táto nemohúcosť plodí podráždenosť a zúfalstvo a v priebehu vyvíjajúcich sa situácií zvyčajne vyvoláva krízu v partnerskom vzťahu,“ vysvetľuje režisér.

V Rodinnom šťastí (2016, film získal hlavnú cenu na festivale v Karlových Varoch a samotný Hajdu si odniesol cenu pre najlepšieho herca) sa protagonisti sporia o výchove detí. V Kálmánovom dni (2023, slovenským koproducentom filmu je takisto Mátyás Prikler a jeho spoločnosť MPhilms) pramení napätie medzi postavami z nedostatku intimity a sexuality a s ním spojenými morálnymi otázkami. Jednopercentný indián sa „sústredí na identitu, na dedičné modely správania, mužský šovinizmus, feminizmus a okruh tém moderných rodových rolí.“

Všetky časti trilógie vznikli pôvodne ako divadelné hry a od začiatku boli postavené ako minimalistické a ultra nízkorozpočtové filmy. „Okrem talentu režiséra k tomu prispela aj situácia a kultúrna politika v Maďarsku – Szabolcs Hajdu je na čiernej listine (čo sa samozrejme nedá de iure dokázať, lebo to sa nikdy nedá dokázať) a bolo by pre neho v podstate bez šance získať reálne zdroje zo štátnych zdrojov v Budapešti. Režisér Hajdu posledné roky spolupracuje s filmármi na Slovensku a aj preto bude na tomto filme spolupracovať niekoľko slovenských filmárov,“ napísal v explikácii Prikler.

Zo slovenských tvorcov sa na snímke podieľali napríklad strihačka Zuzana Cséplő či zvukár Dušan Kozák. Na Slovensku prebiehal strih, zvuková postrpodukcia (zvukový dizajn, mix) a mastering.

Jednopercentný indián (r. Szabolcs Hajdu, Maďarsko/Slovensko/USA, 2024)

Celkový rozpočet z filmu: 140 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 44 437,5 eur)

Distribučná premiéra: 3. apríla 2025

Autor:

Záber z filmu Jednopercentný indián. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Milovník nie bojovník Finále Plzeň 2026 František Beleš vo filme Milovník, nie bojovník. Foto: ASFK

Zlatý ledňáček z Finále Plzeň pre film Milovník, nie bojovník

Hlavnú cenu 39. ročníka filmového festivalu Finále Plzeň získal v kategórii celovečerných hraných alebo animovaných filmov debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Vznikol v slovensko-českej koprodukcii. „Zaujalo nás, s akou pozoruhodnou súdržnosťou tu všetko funguje ako celok. Film je svieži, odvážny a sebavedomý, zároveň však dostatočne uvoľnený na to, aby dokázal držať krok s nepredvídateľnými rytmami mladšej generácie. V jeho centre stoja postavy, ktoré sú chaotické, vtipné, zraniteľné a nádherne osobitné – nikdy nie sú zredukované na typy alebo generačné klišé,“ zdôvodnila porota.  „Film čerpá zo známej českej a slovenskej tradície irónie a absurdného humoru. Bláznivú romancu premenil na niečo úplne nové – intímne, vizuálne nápadité a hlboko vnímavé voči témam osamelosti, neistoty a rozpačitosti ľudského zbližovania. Pripomenul nám čaro kinematografie. A určitým spôsobom nás opäť prinútil uveriť v lásku aj v myšlienku, že nakoniec je vždy lepšie byť milencami než bojovníkmi,“ dodala. V kategórii dokumentárnych filmov zvíťazil takisto debut českej režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato. Film nakrútila v koprodukcii so Slovenskom. Dokumentu slovenského filmára Martina Kollara Letopis udelili Zvláštne uznanie poroty. Cenu získal za „trpezlivé pozorovanie, premyslené kompozície a jemný zmysel pre humor, vďaka ktorým film nachádza zmysel v tragickej absurdite každodenného života. Precízna práca s kamerou...
František Velecký vo filme Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Foto: SFÚ/Zuzana Mináčová

nový pohľad Nylonový mesiac

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčok a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku. Pokračujeme filmom Eduarda Grečnera Nylonový mesiac (1965). Ešte pred jeho najznámejším filmom Drak sa vracia (1967) podľa predlohy Dobroslava Chrobáka sa režisér Eduard Grečner usiloval o zobrazenie takzvaného „introvertného realizmu“. Spočíval vo zvnútornení subjektívneho sveta hlavných postáv a v eliminovaní faktov a všednosti. Formálnu techniku v tomto filme nepochybne dopracoval do dokonalosti. Zároveň posunul do extrému intelektualizáciu, ktorú bolo cítiť v ovzduší 60. rokov. Je to aj niečo, k čomu jeho štýl dovtedy prirodzene spel a pokúšal sa to vykresliť v predošlých dielach. Tu za zmienku stoja jeho prvé dva filmy. Debut Každý týždeň sedem dní (1964), adaptácia knihy Ivana Stadtruckera a Nylonový mesiac (1965), adaptácia knihy Jaroslavy Blažkovej. Oba filmy majú spoločných zopár aspektov. Sú to sondy do intelektuálnych životov mladých moderných ľudí zmietajúcich sa v existenčných ťažkostiach, v kontexte bytia v danej dobe. V prípade jeho prvotiny Každý týždeň sedem dní sa Grečner usiloval o zobrazenie existenčného strachu z možnej atómovej hrozby. Dopomohol si tak experimentálnym a fragmentárnym rozprávaním, ktoré nebolo až tak po chuti vtedajšiemu obecenstvu. To, prirodzene, viedlo k divácky vďačnejšej téme jeho druhého celovečerného filmu Nylonový mesiac. Namiesto atómovej hrozby beatlemánia Grečnerov druhý počin sa zaoberá prieskumom prostredia mladých...
Život alebo film Cinematik 2026 SFÚ Z nakrúcania filmu Ja milujem, ty miluješ (1980). Režisér Dušan Hanák, herec Roman Klosowski a herečka Iva Janžurová (chrbtom). Foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek

Aj nenápadné fragmenty môžu niesť veľkú pravdu

Fragmenty zo života Dušana Hanáka je podtitul nového slovenského dokumentu Život alebo film. O režisérovi, scenáristovi a fotografovi Dušanovi Hanákovi ho nakrútili Marek Šulík a Juraj Johanides. Po premiére na MFF Cinematik je od 1. októbra v slovenských kinách. „Vnímam tento film ako prejav spoločného autorského cítenia. Obaja režiséri vložili do neho veľa tvorivej energie. Život a film sú v mojom príbehu spojité nádoby. Usilujem sa, aby autentické motívy splývali s príbehom a fikciou, sú súčasťou mojej vnútornej témy. V jednej chvíli myslím na detail i na celok, mali by sa dopĺňať,“ povedal režisér Dušan Hanák. „Ďakujem všetkým zúčastneným, veľmi si vážim ich postrehy, ktorými prispeli ku konečnému tvaru dokumentu,“ dodal tvorca snímok ako 322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980) či Papierové hlavy (1995). Dokument Život alebo film sa nevracia iba k týmto a ďalším režisérovým dielam. Sprevádza nás tiež Hanákovou cestou k filmu a takisto približuje spôsob, akým tvoril. V snímke napríklad tvrdí, že kam sa pozrel, tam videl film. Alebo že niektoré repliky jednoducho pri písacom stole nevymyslíte. Okrem Hanáka tu vystupujú protagonisti jeho diel a jeho spolupracovníci či filmoví teoretici. „Na Dušanovi Hanákovi ma dojíma jeho schopnosť pozerať sa na svet s presnosťou filmára, ale zároveň s láskavosťou...
Zobraziť všetky články