Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Kde až možno stavať? Vtáčnik ako štúdia developerskej chamtivosti a chýbajúceho verejného priestoru

Písmo: A- | A+

Ďatle, drozdy, psy, stromy, vinice, bývalí záhradkári, čmeliaky, bohatý manažér, robotníci na stavbe, zbíjačky a miešačky, nové developerské projekty– všetci sa snažia koexistovať na Vtáčniku vďaka novej výstavbe vo vychytenej lokalite bratislavského Nového Mesta. Ich predstavy o bývaní (a bytí) na tomto mieste sú však rôznorodé a zdanlivo nespojiteľné. Kým jedni by ku šťastiu potrebovali susedskú komunitu, druhí by najradšej kúpili aj les hraničiaci so svojím pozemkom, aby žiadnych susedov nestretávali. Eva Križková, režisérka filmu Vtáčnik, je tiež jeho obyvateľkou.

Ešte donedávna patril Vtáčnik do chránenej zóny Podhorský pás, čo znamenalo, že hraničí s prírodnou rezerváciou a nemôže sa na jeho území stavať. Vďaka korupcii na miestnom stavebnom úrade a medzi lokálnymi poslancami sa však developerom podarilo územie preklasifikovať na stavebné pozemky, čím sa im otvorili prakticky neobmedzené možnosti,“ píše v autorskej explikácii Križková, pre ktorú je Vtáčnik celovečerným debutom. „Noví majitelia super drahých bytov si však kupujú smutný paradox. Okolitá príroda mizne exponenciálnou rýchlosťou a do centra mesta je problém sa dostať. Na Vtáčnik totiž vedie jediná úzka cesta, ktorá bola kedysi postavená ako obslužná komunikácia k železnici. Developeri akosi zabudli vybudovať k výstavbe aj infraštruktúru. Dosť sa čudujem kupcom bytov v takto nefunkčnej štvrti, navyše za obrovské sumy. Čaká ich život uprostred nikdy sa nekončiacej hlučnej stavby, bez prístupu k službám a verejnému priestoru,“ dopĺňa režisérka.

Evu Križkovú, ktorá pôsobila ako šéfredaktorka filmového časopisu Kinečko, spoluzakladala distribučnú spoločnosť Filmtopia a v súčasnosti je riaditeľkou Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet na Slovensku, k filmu priviedol jej aktivistický záujem o absentujúcu stavebnú reguláciu v kontexte prudkého nárastu výstavby na Vtáčniku. Vo svojom dokumentárnom debute prepája rozhovory so staršími aj novšími obyvateľmi a obyvateľkami, svojimi rodičmi, denníkové záznamy z detstva a spomienky so zvukovými nahrávkami Vtáčnika a obrazmi simulujúcimi vtáčiu perspektívu v ultrafialovom farebnom spektre.

Potenciál angažovaného dokumentu: kampaň za zmenu

Keďže sme dlho priateľkami, poznám Vtáčnik nielen z režisérkinho rozprávania, ale aj z prechádzok s ňou a jej psami. Ale najsilnejším momentom bol jednoznačne Evin prístup k téme a jej premýšľanie o domove. Zároveň ma na projekte nadchla aj odvaha producentiek vyskúšať si realizáciu kampane za zmenu,“ hovorí Eva Pavlovičová, ktorá je impakt producentkou filmu Vtáčnik. Impakt kampaň bola do slovenčiny preložená ako „kampaň za zmenu“. „O kampani za zmenu sme pri filme Vtáčnik začali s režisérkou uvažovať na prelome rokov 2021/2022. Do projektu som vstúpila v roku 2022. Vtedy sme začali pracovať na kampani za zmenu cez prácu s neexistujúcou komunitou na Vtáčniku. Najskôr sme realizovali dotazníkové zisťovanie o tom, ako sa jeho obyvatelia cítia v mieste svojho bydliska, ako vo svojej štvrti trávia čas a čo im tam chýba. Následne sme spoločne aj s kreatívnou producentkou Bibou Bohinskou zorganizovali komunitné podujatie Slávnosť na Vtáčniku. Tam sme sa prvýkrát pokúsili spojiť komunitu Vtáčnika, cez výstavu jej sprostredkovať informácie o tom, čo jej najviac chýba, a zároveň ju prepojiť s politickou reprezentáciou, keďže súčasťou programu bola aj diskusia so samosprávnymi politikmi a političkami. Následne sme na základe získaného poznania z terénu rozpracovali komplexnú kampaň za zmenu,“ približuje proces Pavlovičová. Film Vtáčnik spustil na portáli donio.sk crowdfundingovú kampaň zameranú na ochranu mestskej biodiverzity. Jej cieľom je získať financie na premietania spojené s diskusiami pre konkrétne skupiny, akými sú napríklad developeri, politici či záhradkári, na podcastovú sériu, zorganizovanie ďalšej Slávnosti na Vtáčniku, ako aj na spoluprácu s odbornou verejnosťou pri vypracovaní zoznamu opatrení pre developerov, ktoré by zabezpečili zachovávanie zelene na Vtáčniku.

záber z filmu Vtáčnik / Zdroj: Film Expanded

Príprava kampane

Prvou fázou bolo zisťovanie, zrealizovala som základný výskum témy, absolvovala rozhovory s vybranými expertmi a expertkami. V druhej fáze sme sa po pozretí verzie hrubého strihu stretli s režisérkou a producentkami a na základe špeciálne vyvinutého myšlienkového postupu určeného na tvorbu kampane za zmenu sme si zadefinovali základne myšlienky a dynamiky, ktoré chceme využiť. Vznikol tak dizajn kampane, ktorý zahŕňal aktivity podporujúce hlavné myšlienky filmu a zároveň podporujúce zvyšovanie povedomia u publika, zmenu správania u publika, politikov, developerov, úradníkov. Navrhli sme aj podujatie podporujúce tvorbu komunity na Vtáčniku a našimi aktivitami sa pokúšame aj o štrukturálne zmeny systému ochrany mestskej biodiverzity a o rozšírenie participácie na stavebnom a územnom konaní. Nasledovala fáza kontaktovania expertov a partnerov, ktorých sme si zadefinovali pri dizajnovaní kampane a fáza financovania. V tomto momente je rozbehnutých veľa spoluprác na najrôznorodejších aktivitách – od expertov a expertiek na vybrané témy cez neziskové organizácie, politikov, úradníkov, rôzne spolky, až po aktivistov a aktivistky z celého Slovenska,“ vysvetľuje prácu na kampani za zmenu Pavlovičová. „V rámci kampane budeme s filmom pracovať na rôznych úrovniach. Od premietania v parlamente cez vytvorenie návodu na výrobu vtáčej búdky, ornitologické prechádzky, diskusie s politikmi, úradníkmi, developermi, záhradkármi až po brožúru o domove pre širokú verejnosť a stredné školy, pre ktoré chystáme aj špeciálnu distribúciu. Všetky tieto aktivity koordinujem s režisérkou, producentkami, partnermi a distribútorom. Aj keď najväčšia časť kampane sa má realizovať do konca tohto roka, naplánovali sme ju až do roku 2026. V najbližších dvoch rokoch ešte chceme obyvateľom Vtáčnika pomôcť s územným plánom, zorganizovať data based výstavu v Novej tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave a umelecké podujatie o zvukovej ekológii Bratislavy. To budem ďalej financovať a koordinovať tak, aby odkaz Vtáčnik žil čo najdlhšie pre najrôznejšie cieľové skupiny a prispel k čo najväčšej spoločenskej zmene.

Producentkou filmu je Silvia Panáková (Dayhey), kreatívnou producentkou Biba Bohinská. Film do kín 15. 8. prinesie spoločnosť Film Expanded.

Vtáčnik (r. Eva Križková, Slovensko,/Česko 2024)
Celkový rozpočet filmu: 120 125 eur (Podpora z AVF: 50 625 eur, vklad RTVS: 20 000 eur)

Distribučná premiéra: 15. 8. 2024

Autor:

Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články