Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Kde až možno stavať? Vtáčnik ako štúdia developerskej chamtivosti a chýbajúceho verejného priestoru

Písmo: A- | A+

Ďatle, drozdy, psy, stromy, vinice, bývalí záhradkári, čmeliaky, bohatý manažér, robotníci na stavbe, zbíjačky a miešačky, nové developerské projekty– všetci sa snažia koexistovať na Vtáčniku vďaka novej výstavbe vo vychytenej lokalite bratislavského Nového Mesta. Ich predstavy o bývaní (a bytí) na tomto mieste sú však rôznorodé a zdanlivo nespojiteľné. Kým jedni by ku šťastiu potrebovali susedskú komunitu, druhí by najradšej kúpili aj les hraničiaci so svojím pozemkom, aby žiadnych susedov nestretávali. Eva Križková, režisérka filmu Vtáčnik, je tiež jeho obyvateľkou.

Ešte donedávna patril Vtáčnik do chránenej zóny Podhorský pás, čo znamenalo, že hraničí s prírodnou rezerváciou a nemôže sa na jeho území stavať. Vďaka korupcii na miestnom stavebnom úrade a medzi lokálnymi poslancami sa však developerom podarilo územie preklasifikovať na stavebné pozemky, čím sa im otvorili prakticky neobmedzené možnosti,“ píše v autorskej explikácii Križková, pre ktorú je Vtáčnik celovečerným debutom. „Noví majitelia super drahých bytov si však kupujú smutný paradox. Okolitá príroda mizne exponenciálnou rýchlosťou a do centra mesta je problém sa dostať. Na Vtáčnik totiž vedie jediná úzka cesta, ktorá bola kedysi postavená ako obslužná komunikácia k železnici. Developeri akosi zabudli vybudovať k výstavbe aj infraštruktúru. Dosť sa čudujem kupcom bytov v takto nefunkčnej štvrti, navyše za obrovské sumy. Čaká ich život uprostred nikdy sa nekončiacej hlučnej stavby, bez prístupu k službám a verejnému priestoru,“ dopĺňa režisérka.

Evu Križkovú, ktorá pôsobila ako šéfredaktorka filmového časopisu Kinečko, spoluzakladala distribučnú spoločnosť Filmtopia a v súčasnosti je riaditeľkou Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet na Slovensku, k filmu priviedol jej aktivistický záujem o absentujúcu stavebnú reguláciu v kontexte prudkého nárastu výstavby na Vtáčniku. Vo svojom dokumentárnom debute prepája rozhovory so staršími aj novšími obyvateľmi a obyvateľkami, svojimi rodičmi, denníkové záznamy z detstva a spomienky so zvukovými nahrávkami Vtáčnika a obrazmi simulujúcimi vtáčiu perspektívu v ultrafialovom farebnom spektre.

Potenciál angažovaného dokumentu: kampaň za zmenu

Keďže sme dlho priateľkami, poznám Vtáčnik nielen z režisérkinho rozprávania, ale aj z prechádzok s ňou a jej psami. Ale najsilnejším momentom bol jednoznačne Evin prístup k téme a jej premýšľanie o domove. Zároveň ma na projekte nadchla aj odvaha producentiek vyskúšať si realizáciu kampane za zmenu,“ hovorí Eva Pavlovičová, ktorá je impakt producentkou filmu Vtáčnik. Impakt kampaň bola do slovenčiny preložená ako „kampaň za zmenu“. „O kampani za zmenu sme pri filme Vtáčnik začali s režisérkou uvažovať na prelome rokov 2021/2022. Do projektu som vstúpila v roku 2022. Vtedy sme začali pracovať na kampani za zmenu cez prácu s neexistujúcou komunitou na Vtáčniku. Najskôr sme realizovali dotazníkové zisťovanie o tom, ako sa jeho obyvatelia cítia v mieste svojho bydliska, ako vo svojej štvrti trávia čas a čo im tam chýba. Následne sme spoločne aj s kreatívnou producentkou Bibou Bohinskou zorganizovali komunitné podujatie Slávnosť na Vtáčniku. Tam sme sa prvýkrát pokúsili spojiť komunitu Vtáčnika, cez výstavu jej sprostredkovať informácie o tom, čo jej najviac chýba, a zároveň ju prepojiť s politickou reprezentáciou, keďže súčasťou programu bola aj diskusia so samosprávnymi politikmi a političkami. Následne sme na základe získaného poznania z terénu rozpracovali komplexnú kampaň za zmenu,“ približuje proces Pavlovičová. Film Vtáčnik spustil na portáli donio.sk crowdfundingovú kampaň zameranú na ochranu mestskej biodiverzity. Jej cieľom je získať financie na premietania spojené s diskusiami pre konkrétne skupiny, akými sú napríklad developeri, politici či záhradkári, na podcastovú sériu, zorganizovanie ďalšej Slávnosti na Vtáčniku, ako aj na spoluprácu s odbornou verejnosťou pri vypracovaní zoznamu opatrení pre developerov, ktoré by zabezpečili zachovávanie zelene na Vtáčniku.

záber z filmu Vtáčnik / Zdroj: Film Expanded

Príprava kampane

Prvou fázou bolo zisťovanie, zrealizovala som základný výskum témy, absolvovala rozhovory s vybranými expertmi a expertkami. V druhej fáze sme sa po pozretí verzie hrubého strihu stretli s režisérkou a producentkami a na základe špeciálne vyvinutého myšlienkového postupu určeného na tvorbu kampane za zmenu sme si zadefinovali základne myšlienky a dynamiky, ktoré chceme využiť. Vznikol tak dizajn kampane, ktorý zahŕňal aktivity podporujúce hlavné myšlienky filmu a zároveň podporujúce zvyšovanie povedomia u publika, zmenu správania u publika, politikov, developerov, úradníkov. Navrhli sme aj podujatie podporujúce tvorbu komunity na Vtáčniku a našimi aktivitami sa pokúšame aj o štrukturálne zmeny systému ochrany mestskej biodiverzity a o rozšírenie participácie na stavebnom a územnom konaní. Nasledovala fáza kontaktovania expertov a partnerov, ktorých sme si zadefinovali pri dizajnovaní kampane a fáza financovania. V tomto momente je rozbehnutých veľa spoluprác na najrôznorodejších aktivitách – od expertov a expertiek na vybrané témy cez neziskové organizácie, politikov, úradníkov, rôzne spolky, až po aktivistov a aktivistky z celého Slovenska,“ vysvetľuje prácu na kampani za zmenu Pavlovičová. „V rámci kampane budeme s filmom pracovať na rôznych úrovniach. Od premietania v parlamente cez vytvorenie návodu na výrobu vtáčej búdky, ornitologické prechádzky, diskusie s politikmi, úradníkmi, developermi, záhradkármi až po brožúru o domove pre širokú verejnosť a stredné školy, pre ktoré chystáme aj špeciálnu distribúciu. Všetky tieto aktivity koordinujem s režisérkou, producentkami, partnermi a distribútorom. Aj keď najväčšia časť kampane sa má realizovať do konca tohto roka, naplánovali sme ju až do roku 2026. V najbližších dvoch rokoch ešte chceme obyvateľom Vtáčnika pomôcť s územným plánom, zorganizovať data based výstavu v Novej tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave a umelecké podujatie o zvukovej ekológii Bratislavy. To budem ďalej financovať a koordinovať tak, aby odkaz Vtáčnik žil čo najdlhšie pre najrôznejšie cieľové skupiny a prispel k čo najväčšej spoločenskej zmene.

Producentkou filmu je Silvia Panáková (Dayhey), kreatívnou producentkou Biba Bohinská. Film do kín 15. 8. prinesie spoločnosť Film Expanded.

Vtáčnik (r. Eva Križková, Slovensko,/Česko 2024)
Celkový rozpočet filmu: 120 125 eur (Podpora z AVF: 50 625 eur, vklad RTVS: 20 000 eur)

Distribučná premiéra: 15. 8. 2024

Autor:

Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Lapilli / Zdroj: Film Expanded

recenzia Lapilli

Lapilli otvárajú zábery morskej hladiny snímanej z idúcej lode a dunivý, takmer útrobný zvuk trieštiacich sa vĺn. Autorský hlas hovorí: „Prichádzam v momente, keď sa kyslík vydal na ústup.“ Znie to záhadne, priam nepreniknuteľne. Vzápätí obrazy mora vystrieda vyprahnutá krajina, popraskané dno jazera, z ktorého sa vplyvom devastujúcej ľudskej činnosti stala toxická pustatina. Filmové obrazy Lapilli, zábery vyschnutého Aralského jazera, ale aj iných lokalít s nerastnými kvetmi, podivuhodnými farbami skalných stien a kryštalických štruktúr však nie sú nepreniknuteľné. Skrýva sa za nimi autorkina naliehavá potreba hovoriť o smrti, strate a trúchlení. Nejde to hneď; nejde to priamo. Preto Ďurinová použije metaforu o vysychaní jazera a metonymiu kyslíka na ústupe. Je to akási rétorická a poetická fyzikálna chémia. A je to alchýmia. Paula Ďurinová chce hovoriť príbeh svojich starých rodičov, experimentálneho fyzika a učiteľky prekladateľky so záľubou v horách, meditácii a dychových cvičeniach, ktorí krátko po sebe podľahli kovidovému zápalu pľúc, no nemôže prestať myslieť na vysychanie jednej z najväčších vnútrozemských vodných plôch na svete. Navyše sa potrebuje ponoriť do seba. Preto zostupuje do jaskyne, preto nám hovorí, že smútok má svoje štádiá; je ich päť alebo sedem. Päť alebo sedem (z môjho pohľadu šesť) je aj implicitných častí filmu: štádium vyschnutého jazera (hľadania slov, filmovej formy), štádium vodopádu (výtrysku života,...
Záber z filmu Dozorkyňa / Zdroj: ASFK

recenzia Dozorkyňa

Dozorkyňa je čítankou psychologického trileru. Napriek tomu, že má svoje ošúchané stránky, odpísané z iných filmov z väzenského prostredia, stále je to poctivá psychologická dráma, ktorá mrazí nielen svojím severským prostredím. Dej sleduje prísnu, no sympatickú dozorkyňu Evu v stredných rokoch, ktorá pracuje v mužskej väznici. Pôsobí na oddelení pre mladých mužov odsúdených za ľahké zločiny, kde vďaka vzájomnému rešpektu medzi väzňami a dozorkyňou vládne príjemná, takmer táborová atmosféra. Tvorcovia filmu výrazne pracovali aj s dekoráciami a výpravou, aby si pomohli v minimalistickom rozprávaní. Postavami vo veľmi presnej, ale stručnej expozícii sú tak aj široké a presvetlené chodby v symetrickej kompozícii, ktorá evokuje pravidelnosť a poriadok nastolené Evou na oddelení. Eva každého z väzňov pozná po mene, venuje sa im nad rámec svojich povinností a vedie krúžok meditácie, vďaka čomu si ju hneď obľúbime. Takéto uvoľnené pomery však zároveň vyvolávajú napätie, pretože čakáme, kedy krehkosť vzťahov, nutne obmotaných mocenskou dynamikou, pukne. Obzvlášť, ak vzťah tvorí žena (príznačne pomenovaná Eva), ktorej je spoločensky pripisovaná menšia moc, ale v tomto prípade jej povolanie prináša dominanciu voči mužom, ktorých pozícia je vo väzení v porovnaní so stereotypmi mimo tejto inštitúcie podradená. Prostredie väzenia prináša aj napätie podporené strachom z minulosti odsúdených chlapcov a mužov, ktorú režisér naschvál nešpecifikuje, aby nám predstavivosť pracovala na plné obrátky, vždy...
Zobraziť všetky články