Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Kde až možno stavať? Vtáčnik ako štúdia developerskej chamtivosti a chýbajúceho verejného priestoru

Písmo: A- | A+

Ďatle, drozdy, psy, stromy, vinice, bývalí záhradkári, čmeliaky, bohatý manažér, robotníci na stavbe, zbíjačky a miešačky, nové developerské projekty– všetci sa snažia koexistovať na Vtáčniku vďaka novej výstavbe vo vychytenej lokalite bratislavského Nového Mesta. Ich predstavy o bývaní (a bytí) na tomto mieste sú však rôznorodé a zdanlivo nespojiteľné. Kým jedni by ku šťastiu potrebovali susedskú komunitu, druhí by najradšej kúpili aj les hraničiaci so svojím pozemkom, aby žiadnych susedov nestretávali. Eva Križková, režisérka filmu Vtáčnik, je tiež jeho obyvateľkou.

Ešte donedávna patril Vtáčnik do chránenej zóny Podhorský pás, čo znamenalo, že hraničí s prírodnou rezerváciou a nemôže sa na jeho území stavať. Vďaka korupcii na miestnom stavebnom úrade a medzi lokálnymi poslancami sa však developerom podarilo územie preklasifikovať na stavebné pozemky, čím sa im otvorili prakticky neobmedzené možnosti,“ píše v autorskej explikácii Križková, pre ktorú je Vtáčnik celovečerným debutom. „Noví majitelia super drahých bytov si však kupujú smutný paradox. Okolitá príroda mizne exponenciálnou rýchlosťou a do centra mesta je problém sa dostať. Na Vtáčnik totiž vedie jediná úzka cesta, ktorá bola kedysi postavená ako obslužná komunikácia k železnici. Developeri akosi zabudli vybudovať k výstavbe aj infraštruktúru. Dosť sa čudujem kupcom bytov v takto nefunkčnej štvrti, navyše za obrovské sumy. Čaká ich život uprostred nikdy sa nekončiacej hlučnej stavby, bez prístupu k službám a verejnému priestoru,“ dopĺňa režisérka.

Evu Križkovú, ktorá pôsobila ako šéfredaktorka filmového časopisu Kinečko, spoluzakladala distribučnú spoločnosť Filmtopia a v súčasnosti je riaditeľkou Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet na Slovensku, k filmu priviedol jej aktivistický záujem o absentujúcu stavebnú reguláciu v kontexte prudkého nárastu výstavby na Vtáčniku. Vo svojom dokumentárnom debute prepája rozhovory so staršími aj novšími obyvateľmi a obyvateľkami, svojimi rodičmi, denníkové záznamy z detstva a spomienky so zvukovými nahrávkami Vtáčnika a obrazmi simulujúcimi vtáčiu perspektívu v ultrafialovom farebnom spektre.

Potenciál angažovaného dokumentu: kampaň za zmenu

Keďže sme dlho priateľkami, poznám Vtáčnik nielen z režisérkinho rozprávania, ale aj z prechádzok s ňou a jej psami. Ale najsilnejším momentom bol jednoznačne Evin prístup k téme a jej premýšľanie o domove. Zároveň ma na projekte nadchla aj odvaha producentiek vyskúšať si realizáciu kampane za zmenu,“ hovorí Eva Pavlovičová, ktorá je impakt producentkou filmu Vtáčnik. Impakt kampaň bola do slovenčiny preložená ako „kampaň za zmenu“. „O kampani za zmenu sme pri filme Vtáčnik začali s režisérkou uvažovať na prelome rokov 2021/2022. Do projektu som vstúpila v roku 2022. Vtedy sme začali pracovať na kampani za zmenu cez prácu s neexistujúcou komunitou na Vtáčniku. Najskôr sme realizovali dotazníkové zisťovanie o tom, ako sa jeho obyvatelia cítia v mieste svojho bydliska, ako vo svojej štvrti trávia čas a čo im tam chýba. Následne sme spoločne aj s kreatívnou producentkou Bibou Bohinskou zorganizovali komunitné podujatie Slávnosť na Vtáčniku. Tam sme sa prvýkrát pokúsili spojiť komunitu Vtáčnika, cez výstavu jej sprostredkovať informácie o tom, čo jej najviac chýba, a zároveň ju prepojiť s politickou reprezentáciou, keďže súčasťou programu bola aj diskusia so samosprávnymi politikmi a političkami. Následne sme na základe získaného poznania z terénu rozpracovali komplexnú kampaň za zmenu,“ približuje proces Pavlovičová. Film Vtáčnik spustil na portáli donio.sk crowdfundingovú kampaň zameranú na ochranu mestskej biodiverzity. Jej cieľom je získať financie na premietania spojené s diskusiami pre konkrétne skupiny, akými sú napríklad developeri, politici či záhradkári, na podcastovú sériu, zorganizovanie ďalšej Slávnosti na Vtáčniku, ako aj na spoluprácu s odbornou verejnosťou pri vypracovaní zoznamu opatrení pre developerov, ktoré by zabezpečili zachovávanie zelene na Vtáčniku.

záber z filmu Vtáčnik / Zdroj: Film Expanded

Príprava kampane

Prvou fázou bolo zisťovanie, zrealizovala som základný výskum témy, absolvovala rozhovory s vybranými expertmi a expertkami. V druhej fáze sme sa po pozretí verzie hrubého strihu stretli s režisérkou a producentkami a na základe špeciálne vyvinutého myšlienkového postupu určeného na tvorbu kampane za zmenu sme si zadefinovali základne myšlienky a dynamiky, ktoré chceme využiť. Vznikol tak dizajn kampane, ktorý zahŕňal aktivity podporujúce hlavné myšlienky filmu a zároveň podporujúce zvyšovanie povedomia u publika, zmenu správania u publika, politikov, developerov, úradníkov. Navrhli sme aj podujatie podporujúce tvorbu komunity na Vtáčniku a našimi aktivitami sa pokúšame aj o štrukturálne zmeny systému ochrany mestskej biodiverzity a o rozšírenie participácie na stavebnom a územnom konaní. Nasledovala fáza kontaktovania expertov a partnerov, ktorých sme si zadefinovali pri dizajnovaní kampane a fáza financovania. V tomto momente je rozbehnutých veľa spoluprác na najrôznorodejších aktivitách – od expertov a expertiek na vybrané témy cez neziskové organizácie, politikov, úradníkov, rôzne spolky, až po aktivistov a aktivistky z celého Slovenska,“ vysvetľuje prácu na kampani za zmenu Pavlovičová. „V rámci kampane budeme s filmom pracovať na rôznych úrovniach. Od premietania v parlamente cez vytvorenie návodu na výrobu vtáčej búdky, ornitologické prechádzky, diskusie s politikmi, úradníkmi, developermi, záhradkármi až po brožúru o domove pre širokú verejnosť a stredné školy, pre ktoré chystáme aj špeciálnu distribúciu. Všetky tieto aktivity koordinujem s režisérkou, producentkami, partnermi a distribútorom. Aj keď najväčšia časť kampane sa má realizovať do konca tohto roka, naplánovali sme ju až do roku 2026. V najbližších dvoch rokoch ešte chceme obyvateľom Vtáčnika pomôcť s územným plánom, zorganizovať data based výstavu v Novej tržnici na Trnavskom mýte v Bratislave a umelecké podujatie o zvukovej ekológii Bratislavy. To budem ďalej financovať a koordinovať tak, aby odkaz Vtáčnik žil čo najdlhšie pre najrôznejšie cieľové skupiny a prispel k čo najväčšej spoločenskej zmene.

Producentkou filmu je Silvia Panáková (Dayhey), kreatívnou producentkou Biba Bohinská. Film do kín 15. 8. prinesie spoločnosť Film Expanded.

Vtáčnik (r. Eva Križková, Slovensko,/Česko 2024)
Celkový rozpočet filmu: 120 125 eur (Podpora z AVF: 50 625 eur, vklad RTVS: 20 000 eur)

Distribučná premiéra: 15. 8. 2024

Autor:

Záber z filmu Vtáčnik / Film Expanded

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z dokumentu Otázka budúcnosti. FOTO: ASFK

recenzia Otázka budúcnosti

Nádielku istoty, že hudobné symboly sa nemenia celé desaťročia, si v bráne do dospelosti môže dovoliť každá maturitná trieda. Navždy sa zachová, já slyším nonstop, som zlý k ženám a you are the dancing queen spravidla na večierku roka nikdy nechýbajú. V súlade s popovým dedičstvom minulosti však maturanti zakaždým tu a teraz čelia otázke, čo ďalej so životom v krajine, kde do osemnástich vyrastali. Pálčivo aktuálne o tom vypovedá dokument Otázka budúcnosti. Šuchorenie statusu Začal sa školský rok, vstupujeme do atmosféry maturitného ročníka bratislavského 1. súkromného gymnázia na Bajkalskej ulici. Práve prebiehajú prípravy na stužkovú slávnosť.  Študenti a študentky by si svoj sviatok chceli riadne užiť, ešte kým sa začnú pripravovať na priebežné maturitné testy, ale do učenia sa musia pustiť už v októbri. Preto si dátum stužkovej naplánovali na 30. september 2023.  Zhodou okolností je to deň, keď sa na Slovensku konajú parlamentné voľby. Voľby, ktoré rozhodnú, akou cestou sa krajina bude v ďalších rokoch uberať. Triedna zostava už dosiahla plnoletosť a v deň stužkovej pôjde voliť po prvý raz. Ráno všetci hodia obálku do urny, večer v oblekoch a róbach konečne pocítia ten našuchorený status dospelosti, po ktorom v kútiku duše túži aj najväčší rebel v ich veku.  Možnosť zachytiť proces generačného uvažovania práve v tejto fáze vývoja bola pre režiséra...
Jozef Ružička / Zdroj: SFÚ

Jozef Ružička

Pochádzal o živnostníckej z rodiny. Jeho otec v okolí Trnavy vyrábal rôznorodé čistiace nástroje ako cirokové metly, pracie kefy či zmetáky. Počas obdobia Slovenského štátu v roku 1942 začal Jozef Ružička pracovať ako asistent kamery vo filmovej spoločnosti Nástup. Mal len osemnásť rokov. Toto rozhodnutie sa preňho stalo zásadným. V tom čase tam už pracovali významné mená našej domácej kinematografie, ako napríklad Karol Krška. V roku 1943 nádejný kameraman nastúpil na povinnú základnú vojenskú službu. Pridelený bol do oddielu na východnom Slovensku. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania časť vojska v tomto regióne išla na východný front alebo do pracovných táborov. Práve tam smeroval aj Jozef Ružička. Pobyt v tábore sa, prirodzene, podpísal na jeho zdravotnom stave.  Ružička participoval na audiovizuálnom zachytávaní štátnej propagandy a fašistickej vlády. Pôvodne sa vyučil za fotografa a svoje remeslo ovládal dokonale. Reštauroval viaceré negatívy filmového materiálu a vyhotovené fotografie aj profesionálne upravoval. Dôraz kládol primárne na funkčnú kompozíciu a precízne svietenie. Zameriaval sa rovnako profesionálne na prírodné scenérie ako na výjavy ľudských konštelácií. Práve vďaka tejto schopnosti a správnemu kompozičnému videniu sa mu v Nástupe veľmi darilo. Postupne sa z asistenta kamery vypracoval na pozíciu hlavného kameramana vo vlastnej tvorbe. Najprv pracovali väčšinou len s ľahkými ručnými kamerami, resp. so stredne ťažkými kamerami BH a Šlechta a nechcel sa ich vzdať. Postupne...

Oľga Potroková

Hneď po tom, ako Potroková absolvovala v roku 1955 štúdium fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, nastúpila do Štúdia vedecko-populárnych filmov Bratislava ako asistentka kamery (snímačka). Prvým filmom, na ktorom sa podieľala ešte ako Oľga Plačková, bolo Jablko poznania (1955) v réžii Vlastimila Herolda. Ako uvádza Renáta Šmatlákova v profile režisérky a výtvarníčky na portáli SK Cinema, od roku 1956 pracovala ako grafička, od roku 1964 ako výtvarníčka trikov v Štúdiu krátkych filmov. Od roku 1970 sa venovala animovanému filmu ako asistentka animátora, neskôr ako samostatná režisérka a animátorka. „Pre jej výtvarný rukopis je charakteristická kresba farebnými ceruzkami a pastelom, venovala sa aj papierikovej animácii,“ priblížila jej tvorbu Šmatláková. Oľga Potroková napísala scenár k televíznej rozprávke o dvoch chlapcoch a robotovi Srdce (1974) režiséra Jana Dudešeka a ako animátorka sa podieľala na seriáli Venček (1976) režiséra Vladimíra Lehkého. Ako režisérka, výtvarníčka aj animátorka sa podpísala pod televízny animovaný seriál Morské rozprávky (1972 – 1982), ktorý patrí k jej najvýznamnejším dielam. Autorkou námetu, scenára a dramaturgičkou bola Marianna Grznárová a rozprávky nahovoril Ladislav Chudík. Oľga Potroková nakrútila aj viacero krátkych televíznych animovaných filmov ako Najkrajšie ucho na svete (1970) o konflikte zajačích súrodencov s líškou, Myška Plyška (1971) o nespokojnej myške, Jakubkova košeľa (1983) o chlapcovi, ktorý si zašpinil košeľu, Biela Barborka (1984)...
Zobraziť všetky články