Keď život chutí. Foto: Keď život chutí/FB

Keď život chutí je animovanou cestou lásky k sebe samému

Písmo: A- | A+

Ben musí schudnúť, aby získal priazeň spolužiačky Klárky. Ako to urobiť, keď miluje jedlo a varenie?

Je to bystrý tínedžer. V škole hádže trefné poznámky, páli mu to a nemusí sa nič bifliť. Má hudobný talent, píše texty pre kapelu, rád varí. A keďže tie jedlá aj veľmi rád ochutnáva, akosi sa celý zväčšuje. Čo s tým? Aktuálnu otázku detskej obezity, ale aj mnoho ďalších tém spojených s deťmi v kritickom veku otvára animovaný príbeh Keď život chutí. Slovensko-česko-francúzska koprodukcia už dosiahla vo svete prvé skvelé úspechy. Do našich kín prichádza 30. januára.

Kto pochopí trápenie

Keď sa po letných prázdninách Ben vracia do školy, zisťuje, že nielen on, ale aj jeho spolužiaci sa zmenili. Chlapci nabrali na guráži, dievčatá na kráse. Najmä tá jedna! Zniesol by jej aj modré z neba. 

Nemotorné telo ho však pri všetkých sympatiách brzdí. Zaberá akosi príliš veľa miesta, a to mu veru niektorí zlomyseľní rovesníci neodpúšťajú. Čo má robiť a kto pochopí jeho trápenie? 

Animovaný film vznikol vlani na motívy knižky francúzskeho spisovateľa Mikaëla Olliviera. Jeho knižku objavila pred rokmi v preklade česká režisérka Kristina Dufková ako skvelé čítanie pre svoju vtedy dvanásťročnú dcéru. Zaujala ju natoľko, že sa rozhodla spracovať námet do filmovej podoby. 

Viacrozmerný charakter hlavného predstaviteľa ju priviedol k bábkovej animácii, a tak sa na plátne stretávame s nevšednou výtvarnou podobou príbehu. Postavy sú rukaté, nohaté, okaté, teda vlastne presne také, aké bývajú deti v pubertálnom veku. 

V kuchyni života

Režisérka sa zamerala na proces Benovej vnútornej premeny a schopnosť sebaprijatia navzdory prekážkam, ktoré v živote treba zdolávať. Ben prechádza obdobím prvých lások, sklamaní, odmietania okolia. Zároveň je to však sebavedomý a vtipný hrdina s množstvom záujmov, a hoci žije v neúplnej rodine, nezáujem jej členov sa v zásadnej chvíli zmení. 

„Benov príbeh začíname sledovať v momente, keď vypukne dovtedy skrytý zápas s jeho nadváhou. Ben musí schudnúť, aby získal priazeň spolužiačky Klárky. Ako to však urobiť, keď tak vášnivo miluje jedlo a varenie? Jeho snom je predsa robiť ľudí šťastnejšími skrz chutné jedlo,“ popisuje pre AVF dielo režisérka Kristina Dufková. 

Upozorňuje, že nejde o klasický animovaný film pre deti, ktorý by oživoval zvieratká či rozprávkové postavy. Vytvára iný pohľad na bežné veci okolo nás, navodzuje proces, pri ktorom akoby sme sa dostali do hlavy hlavného hrdinu a spoločne s ním prežívali jeho život. 

Príručka otvorenej cesty

Slovenská producentka Agata Novinski vidí vo filme veľký potenciál v podobe nástroja na komunikáciu s deťmi o dôležitých témach v rodine aj v škole. Vďaka českému distribútorovi Aerofilms dokonca k filmu vznikli aj metodické príručky, ktoré učiteľom ponúkajú spôsob, ako sa o nastolených témach so študentmi rozprávať. 

Zároveň vníma narastajúci záujem o film najmä v zahraničí. „Zatiaľ mi to asi nedochádza vo všetkých súvislostiach, zrejme som sústredená najmä na splatenie nášho úveru na film,“ hovorí producentka. Skutočný záujem sa podľa nej ukáže, až keď film vstúpi do širšej distribúcie.

Animovaný film Keď život chutí už uviedli na významných medzinárodných festivaloch v Šanghaji, v Karlových Varoch, Locarne, Taiwane či vo Varšave, získal ocenia v Nemecku, Poľsku, Estónsku, Španielsku. 

Európska filmová akadémia ho nominovala v kategóriách najlepší animovaný európsky film a najlepší európsky film. Distribuuje sa mnohých krajinách sveta od východu na západ. 

Premiéru mal na najväčšom svetovom festivale animácie vo francúzskom Annecy, kde v kategórii Contrechamp získal Cenu poroty. Vďaka tomuto úspechu sa môže uchádzať o ocenenie americkej filmovej akadémie AMPAS a zabojovať o Oscara.

Keď život chutí (Život k sežrání, r. Kristina Dufková, Česko/Slovensko/Francúzsko, 2024)

Celkový rozpočet filmu: 1 508 301 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu 225 000 eur)

Distribučná premiéra: 30. 1. 2025

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Škola bez stien. Foto: ASFK

recenzia Škola bez stien

Vo svete presýtenom informáciami je nebezpečná nielen vojna fyzická, ale aj tá názorová. Taliansky režisér Stefano Di Pietro využíva v stredometrážnom dokumentárnom debute Škola bez stien zábery reálií vojny na Ukrajine, trpezlivo počúva stanoviská či teórie a odhaľuje fragmenty toho, čo obyčajní ľudia začiatkom bojov stratili. Hoci je téma dokumentu naliehavá a pre dnešnú spoločnosť dôležitá, filmu škodí neinvenčné a nekreatívne spracovanie. Päťdesiatdva minútový dokument sa zameriava na oblasť vzdelania na Ukrajine – ako sa pre politickú situáciu zastavilo, ako sa drobnými krokmi a pomocou dobrých ľudí opäť darí obnoviť jeho kvalitu a zároveň ako propaganda ovplyvňuje názorovú mienku detí v Rusku už od útleho veku. Vidíme pozmenené informácie alebo dokonca zavádzajúce názvy historických udalostí. Nad tým všetkým nám ostáva jedine zalomiť rukami. Škola bez stien prechádza do histórie k ruskému cárovi Alexandrovi II. Podľa dokumentu sa už pri ňom spomína potláčanie ukrajinskej kultúry. Jedna z respondentiek sa zamyslí nad súčasnosťou „Prezident Putin rád hovorí, že do krajiny (pozn. ruskej) priniesol stabilitu – ale táto ,stabilita‘ je za cenu slobody.“ Film ako celok však v dôsledku zastaranej filmovej reči pôsobí neobrúsene, ba ako dokončený „na kolene“. Emočná téma má potenciál prilákať divákov, no príliš klasické spracovanie môže sklamať. Reč „hovoriacich hláv“ posadených pred kameru je sterilná a spomínaná...
Mário Gešvantner, moderátor Pena dní_FM. Foto: Archív M. G.

Obľúbené filmy Mária Gešvantnera

Keď prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory (1968), Jonášov životný cyklus v skratke ho úplne dostal.  Práve mám také obdobie, že sa snažím byť čo najviac niekde vonku, ideálne na horách, a ovplyvňuje to aj môj knižný výber. Veľmi ma bavia knihy o horách a z hôr, či už beletristické, napríklad romány a novely Taliana Paola Cognettiho, alebo aj populárno-náučné. Naposledy ma zasiahol Islanďan Andri Snær Magnason a jeho zbierka esejí O čase a vode. A tak som sa aj pri premýšľaní nad mojím najobľúbenejším slovenským filmom nejako dostal k dvom, ktoré majú čosi s prírodou.  Keď som prvýkrát videl Sladký čas Kalimagdory Leopolda Laholu, úplne ma to dostalo. Jonáš Rebenda prežije za jediný rok celý životný cyklus – na jar je malým chlapcom, v lete neskrotným mladým mužom v ruji, na jeseň začína slabnúť a zimu prespí v horách v náručí záhadnej Kalimagdory. Výnimočný výkon podal nemecký herec Rüdiger Bahr, je tu skvelá hudba, príťažlivá vizuálna stránka aj vtedy módne psychedelické motívy. Každé ročné obdobie je výborne spracované – hravé detstvo, mladosť nabitá erotikou, jeseň ako bilancovanie života a zima ako odchod.  Sladký čas Kalimagdory. Foto: Archív SFÚ V druhom filme, ktorý mám rád, vytvárajú hory, konkrétne Vysoké Tatry, symbolické kulisy. Medená veža (1970) je ozajstná dráma – Martin Hollý natočil skvelý „biják“ so všetkým, čo k tomu...
Eva Križková, riaditeľka festivalu Jeden svet. Foto: Archív E. K.

Zásadné filmy Evy Križkovej

Dokument Žiadna iná krajina (2024) zásadne určil moje ďalšie uvažovanie o filme ako médiu. Keďže moja imaginácia vznikala a rozvíjala sa medzi detskou knihou Jiřího Trnku Zahrada a skúmaním mlokov v našej záhrade na Vtáčniku, zo slovenských filmov sú pre mňa zásadné práve tie „záhradné“ – Šulíkova Záhrada (1995) a Havettova Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Oba ma nadchli svojou vlastnou interpretáciou magického realizmu. Hoci určite čerpajú z bohatých inšpiračných prameňov svetovej modernej a ranej postmodernej kinematografie (Paradžanov, Fellini, Buñuel), spôsob, akým spracovávajú regionálne špecifiká a kultúrne kódy, tvorí pre mňa akési jadro skutočne slovenskej autorskej kinematografie. S prvým spomenutým som absolvovala prijímacie pohovory na FTF VŠMU, zatiaľ čo druhý bol pre mňa čiastočne inšpiráciou pri tvorbe dokumentárneho filmu Vtáčnik (2024). Zo svetovej kinematografie si vyberám pomerne nový dokument, pretože dokumentárny filmový svet je pre mňa dlhodobo domovom. Minulý rok sme mali tú česť uviesť na festivale Jeden svet film palestínsko-izraelského kolektívu štyroch mladých aktivistov Žiadna iná krajina (2024), ktorý o niekoľko mesiacov získal Oscara od americkej akadémie. Formálne je tento film originálny v tom, ako využíva médium filmu a videa ako prostriedok kritického pohľadu na svet. Prepája videozáznamy rodičov režiséra Basela Adru z čias, keď bol ešte dieťaťom, s materiálom, ktorý...
Zobraziť všetky články