Pět švestek Záber z filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák

myslím si Pět švestek – film Jana Svěráka

Rýdzosť života v tej najprirodzenejšej podobe

Ivo Brachtl

Písmo: A- | A+

Pretože ako jachtár poznám prostredie, v ktorom sa film Pět švestek nakrúcal, bol som zvedavý, ako si Jan Svěrák poradí s časom a priestorom, ktoré sa na lodi správajú trochu inak. Tiež ma zaujímalo, ako sa vo filme, v komédii, odzrkadlí jeho ponáranie sa do stále väčších hĺbok vedomia.

Podarilo sa. Urobil to nenápadne a pritom účinne.

Príbeh pôsobí mimoriadne uveriteľne, pretože zachytáva život v jeho najľudskejšej podobe. Sleduje, ako sa jeho hrdinom čas postupne zhusťuje a ako má pre nich každý nasledujúci deň stále vyššiu cenu. Pravdivosť je prítomná v každej minúte filmu, vrátane vývoja jednotlivých postáv. Divák ani na chvíľu nezapochybuje, hoci je svedkom toho, ako niektorá postava zmení úplne svoj pohľad na svet – ako keby sa z čiernej stalo biele. Za normálnych okolností by nás takáto zmena zarazila, spochybnili by sme ju, prípadne ju s ľahkosťou alebo rozmrzenosťou odmietli. Tu však veríme, že takáto premena je možná, je organickou súčasťou majstrovsky vystavaného príbehu.

Smejete sa aj plačete

Je to film, pri ktorom sa smejete, aj plačete. Určite vás nenechá len tak sedieť a pasívne sledovať pohyblivé obrázky pred vami. Každý záber má svoj zmysel a hovorí vlastným jazykom, ktorý prirodzene splýva s celkovou stavbou filmu, s jeho hudobnou zložkou aj s hereckými výkonmi.

Skutočné majstrovstvo tvorcov spočíva v tom, že svojich protagonistov v uzavretom priestore lode neuväznili. Naopak, vytvorili im priestor na rozlet. A keď hovorím rozlet, jedným dychom treba doplniť aj zakorenenie: rozlet tu neznamená úlet a zakorenenie neznamená statickú ťažkopádnosť. Ide o pripojenie sa k jadru nášho bytia.

Foto: Biograf Jan Svěrák

Hlavnú úlohu presvedčivo stvárnila 78-ročná Lenka Termerová. Jej postava Věry je hybnou silou celej plavby: bez zaváhania vedie posádku lode, aj keď sama nie je kapitánom. Věra je stelesnením (ne)rozhodnosti a tichej autority, ktorá drží príbeh i skupinku pohromade.

Jindra, ktorého si zahral najmladší člen posádky, „len“ 71-ročný Oldřich Kaiser, je koncentrovaným obrazom viacerých neľahkých životných príbehov. Do jeho podstaty sa vydestilovali skúsenosti mnohých, ktorých záchranou sa nakoniec stala sila vlastného presvedčenia. Kaiser presvedčivo žije svojho Jindru a diváka nečakane prekvapí dôstojnou skromnosťou.

Najstarší člen posádky, Eman, v podaní 88-ročného Petra Kostku, je zosobnením slova „pohoda“. Keď na diváka v budúcnosti doľahnú ťažké chvíle, stačí si spomenúť, ako si Eman užíva svoje miesto na lodi.

O päť rokov mladší Jan Vlasák stvárnil postavu Rudu, toho, ktorý otvára zakázané dvere – obrazne i doslovne. Rudo pozýva posádku do paralelného sveta a testuje hranice bezpečia i zvedavosti.

Šarmantná, 80-ročná Dana Syslová nedá divákovi zapochybovať, že je skutočnou nositeľkou príbehov z minulosti, ktoré jej postave pripisujú.

Pět švestek Záber z filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák
Protagonisti filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák

Jemná rovnováha robí z filmu zážitok

Čo je na Svěrákovom filme – okrem iného – skvelé, je jeho cit pre mieru, vyváženosť a schopnosť neprekročiť hranice, ku ktorým komediálny žáner zvádza. Divák sa smeje, ale „nerehní sa“, uroní slzu, no neprepadá do depresie. Táto jemná rovnováha robí z filmu zážitok, ktorý hladí, nie tlačí, povzbudzuje, nie zahlcuje.

Diváci v plnej sále tlieskali po skončení filmu a bolo milé, keď niekto zakričal: „O-pa-ko-vať!“ Toto slovo sadne presne – akoby zaznelo po náročnom artistickom čísle umeleckého predstavenia. Svěrák filmom Pět švestek s gráciou prešiel po napnutom lane ponad priepasť našej súčasnej predapokalyptickej doby.

Som presvedčený, že každý, kto prijme pozvánku na palubu tejto lode, dostane silnú dávku vnútorného pokoja a radosti – a šťastne prepláva búrkami vlastného života. Už dávno zaznelo: „Navigare necesse est…“

Záber z filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Karlove Vary 2026 ceny Režisérka Martina Buchelová. Foto: Filmservis MFF Karlove Vary

Ceny vo Varoch získali Milovník, nie bojovník, 33 krokov aj Prameň

Veľkú cenu Súťaže Proxima získal na 60. MFF Karlove Vary debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník. Zvláštne uznanie Súťaže Proxima si odniesol slovensko-český film 33 krokov Anny a Šimona Domčekovcov. Filmu Prameň režiséra Ivana Ostrochovského, ktorý festival uvádzal v Hlavnej súťaži, udelili cenu FIPRESCI. „Náš film je o nádeji, blízkosti, ale aj humore,“ povedala pri preberaní Veľkej ceny režisérka Martina Buchelová. Zaujala už svojimi krátkymi filmami. Jej snímka Magic Moments (2016) sa premietala na MFF Toronto. „Debut slovenskej režisérky Martiny Buchelovej je výkrikom filmárskej slobody, plným humoru a formálnych aj scenáristických nápadov. Poďme si užiť leto tak, ako by sme opäť boli násťroční,“ napísal o filme, ktorý ide do distribúcie so žánrovým zaradením romantická komédia, katalóg karlovarského festivalu. Milovník, nie bojovník rozpráva o zamilovanom a trochu stratenom mladíkovi a jeho blízkych. Hlavnú úlohu stvárnil vo filme Adam Kubala. Záber z filmu Milovník, nie bojovník. Foto: NINJA FILM S láskou a ľudskosťou zdoláme prekážky Film vznikol v slovensko-českej koprodukcii, jeho slovenskými producentkami sú Michaela Kaliská a Erika Paulinská zo spoločnosti NINJA FILM. Podľa Kaliskej tvorcov okrem ceny veľmi potešili aj prvé reakcie divákov na ich film. Erika Paulinská upozornila na to, že pri rozvoji mladých talentov je dôležité, aby mali podporu, ktorá je nezávislá a férová. Apelovala na ľudí, aby...
Tak ďaleko tak blízko Záber z filmu Kapitán Dabač. Foto: archív SFÚ

V Berlíne premietnu slovenské a české klasiky

Zámerom prehliadky klasického slovenského a českého filmu v Berlíne pod názvom Tak ďaleko, tak blízko! je prostredníctvom kurátorského výberu priblížiť tamojšiemu publiku kinematografie oboch krajín. Prehliadka, ktorá zo zbierok Slovenského filmového ústavu (SFÚ) ponúkne šesť významných diel slovenskej kinematografie, sa začala 4. júla a potrvá do 6. septembra v berlínskom Zeughauskine. Ako prvý slovenský film uvedie v nedeľu 12. júla komédiu Jána Lacka Šťastie príde v nedeľu (1958). „Filmové tradície Českej a Slovenskej republiky patria medzi najvplyvnejšie filmové kultúry v Európe. V nemecky hovoriacich krajinách sú však prekvapivo málo známe. Z pohľadu Berlína sa zdajú byť na dosah ruky, no ich estetická rozmanitosť, dlhoročné historické skúsenosti a kultúrne vplyvy pôsobia dojmom, akoby boli vzdialené,“ uvádzajú berlínsku prehliadku Tak ďaleko, tak blízko! jej kurátori Ralph Eue, Brigitte Mayr a Michael Omasta. Prehliadka podľa ich slov prezentuje kľúčové trendy, témy a prelomové momenty v českej a slovenskej kinematografii. Od vzniku Československej republiky až po súčasnosť. Chce upriamiť pozornosť na diela, ktoré vynikajú osobitou estetickou citlivosťou a umožňujú komplexnejšie chápať miesto filmu v danom politickom a spoločenskom kontexte. Záber z filmu Šťastie príde v nedeľu. Foto: archív SFÚ Východiskom pre dramaturgiu podujatia bola „prehliadka slovenského filmu na Filmovom festivale v Cottbuse v roku 2021 nazvaná Spotlight: Slovensko, ktorú som vtedy zostavil spolu s programovým...
Ivan Rajniak vo filme Ďaleko je do neba. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš

Ivan Rajniak

Ivan Rajniak patril medzi najvýznamnejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov druhej polovice 20. storočia. Narodil sa pred 95 rokmi, 10. júla 1931 v obci Hybe na Liptove, v prostredí, ktoré výrazne ovplyvnilo jeho vzťah k slovenskému vidieku, tradíciám a obyčajným ľuďom. Tieto skúsenosti neskôr prirodzene pretavil do svojich mnohých hereckých postáv, ktoré pôsobili prirodzene, úprimne a presvedčivo. Po skončení stredoškolského štúdia sa rozhodol venovať herectvu profesionálne. Preto si vybral štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po absolvovaní školy začal svoju profesionálnu kariéru v Štátnom divadle v Košiciach. Pôsobil tam približne desať rokov. Už počas tohto obdobia si získal uznanie ako herec s veľkým talentom. V roku 1966 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil až do konca svojho života. Na javisku vytvoril desiatky významných postáv v dielach slovenských i svetových autorov. Vynikal prirodzeným prejavom, výrazným hlasom a schopnosťou preniknúť do psychiky postáv. Dokázal presvedčivo stvárniť jednoduchých dedinčanov, robotníkov, otcov rodín, ale aj historické či dramatické osobnosti. Veľkú popularitu mu priniesla tiež filmová a televízna tvorba. Pred kamerou pôsobil mimoriadne prirodzene. Jeho civilný herecký prejav bol divákom veľmi blízky. Jeho postavy boli dôveryhodné a zapamätateľné práve preto, že do nich vkladal vlastnú skúsenosť, cit a pochopenie...
Zobraziť všetky články