Pět švestek Záber z filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák

myslím si Pět švestek – film Jana Svěráka

Rýdzosť života v tej najprirodzenejšej podobe

Ivo Brachtl

Písmo: A- | A+

Pretože ako jachtár poznám prostredie, v ktorom sa film Pět švestek nakrúcal, bol som zvedavý, ako si Jan Svěrák poradí s časom a priestorom, ktoré sa na lodi správajú trochu inak. Tiež ma zaujímalo, ako sa vo filme, v komédii, odzrkadlí jeho ponáranie sa do stále väčších hĺbok vedomia.

Podarilo sa. Urobil to nenápadne a pritom účinne.

Príbeh pôsobí mimoriadne uveriteľne, pretože zachytáva život v jeho najľudskejšej podobe. Sleduje, ako sa jeho hrdinom čas postupne zhusťuje a ako má pre nich každý nasledujúci deň stále vyššiu cenu. Pravdivosť je prítomná v každej minúte filmu, vrátane vývoja jednotlivých postáv. Divák ani na chvíľu nezapochybuje, hoci je svedkom toho, ako niektorá postava zmení úplne svoj pohľad na svet – ako keby sa z čiernej stalo biele. Za normálnych okolností by nás takáto zmena zarazila, spochybnili by sme ju, prípadne ju s ľahkosťou alebo rozmrzenosťou odmietli. Tu však veríme, že takáto premena je možná, je organickou súčasťou majstrovsky vystavaného príbehu.

Smejete sa aj plačete

Je to film, pri ktorom sa smejete, aj plačete. Určite vás nenechá len tak sedieť a pasívne sledovať pohyblivé obrázky pred vami. Každý záber má svoj zmysel a hovorí vlastným jazykom, ktorý prirodzene splýva s celkovou stavbou filmu, s jeho hudobnou zložkou aj s hereckými výkonmi.

Skutočné majstrovstvo tvorcov spočíva v tom, že svojich protagonistov v uzavretom priestore lode neuväznili. Naopak, vytvorili im priestor na rozlet. A keď hovorím rozlet, jedným dychom treba doplniť aj zakorenenie: rozlet tu neznamená úlet a zakorenenie neznamená statickú ťažkopádnosť. Ide o pripojenie sa k jadru nášho bytia.

Foto: Biograf Jan Svěrák

Hlavnú úlohu presvedčivo stvárnila 78-ročná Lenka Termerová. Jej postava Věry je hybnou silou celej plavby: bez zaváhania vedie posádku lode, aj keď sama nie je kapitánom. Věra je stelesnením (ne)rozhodnosti a tichej autority, ktorá drží príbeh i skupinku pohromade.

Jindra, ktorého si zahral najmladší člen posádky, „len“ 71-ročný Oldřich Kaiser, je koncentrovaným obrazom viacerých neľahkých životných príbehov. Do jeho podstaty sa vydestilovali skúsenosti mnohých, ktorých záchranou sa nakoniec stala sila vlastného presvedčenia. Kaiser presvedčivo žije svojho Jindru a diváka nečakane prekvapí dôstojnou skromnosťou.

Najstarší člen posádky, Eman, v podaní 88-ročného Petra Kostku, je zosobnením slova „pohoda“. Keď na diváka v budúcnosti doľahnú ťažké chvíle, stačí si spomenúť, ako si Eman užíva svoje miesto na lodi.

O päť rokov mladší Jan Vlasák stvárnil postavu Rudu, toho, ktorý otvára zakázané dvere – obrazne i doslovne. Rudo pozýva posádku do paralelného sveta a testuje hranice bezpečia i zvedavosti.

Šarmantná, 80-ročná Dana Syslová nedá divákovi zapochybovať, že je skutočnou nositeľkou príbehov z minulosti, ktoré jej postave pripisujú.

Pět švestek Záber z filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák
Protagonisti filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák

Jemná rovnováha robí z filmu zážitok

Čo je na Svěrákovom filme – okrem iného – skvelé, je jeho cit pre mieru, vyváženosť a schopnosť neprekročiť hranice, ku ktorým komediálny žáner zvádza. Divák sa smeje, ale „nerehní sa“, uroní slzu, no neprepadá do depresie. Táto jemná rovnováha robí z filmu zážitok, ktorý hladí, nie tlačí, povzbudzuje, nie zahlcuje.

Diváci v plnej sále tlieskali po skončení filmu a bolo milé, keď niekto zakričal: „O-pa-ko-vať!“ Toto slovo sadne presne – akoby zaznelo po náročnom artistickom čísle umeleckého predstavenia. Svěrák filmom Pět švestek s gráciou prešiel po napnutom lane ponad priepasť našej súčasnej predapokalyptickej doby.

Som presvedčený, že každý, kto prijme pozvánku na palubu tejto lode, dostane silnú dávku vnútorného pokoja a radosti – a šťastne prepláva búrkami vlastného života. Už dávno zaznelo: „Navigare necesse est…“

Záber z filmu Pět švestek. Foto: Biograf Jan Svěrák

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Áčko 2026 Záber z filmu Mesto noci režiséra Richarda Miklošiho. Foto: FTF VŠMU

Áčko oslavuje 30 rokov filmami aj bohatým sprievodným programom

Filmový festival študentských filmov Áčko oslávi tento rok svoje 30. výročie. Jubilejný ročník s témou Optika času sa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave koná od 20. do 24. októbra 2026. Tradične ponúkne ponúkne súťažné projekcie, diskusie, workshopy, masterclassy a ďalší sprievodný program. Organizátori pozývajú na festival nielen študentov a študentky filmových škôl či filmových profesionálov, ale aj širokú verejnosť. Vstup na všetky podujatia festivalu je bezplatný. „Čas je ústredným motívom 30. ročníka Áčka. Vo filme totiž nie je iba chronologickým sledom udalostí, ale aj výrazovým prostriedkom, ktorý ovplyvňuje atmosféru, emócie a význam príbehu. Film dokáže čas zastaviť, zrýchliť, opakovať aj preskočiť a v priebehu niekoľkých minút obsiahnuť celé roky života. Téma Optika času – v živote, škole aj vo filme sa preto premietne aj do štruktúry súťažného programu. Študentské filmy budú uvedené v štyroch tematických pásmach, ktoré predstavujú rôzne spôsoby vnímania a zobrazovania času,“ uvádzajú organizátori. Pásmo s titulom Trvanie predstaví filmy, v ktorých sa čas vracia, opakuje a uzatvára do slučiek. Blok Zastavené hodiny sa zameriava na okamihy, v ktorých postavy prestávajú vnímať čas ako plynulý pohyb. Pásmo nazvané Medzičas prinesie príbehy postáv nachádzajúcich sa na pomyselnom prahu medzi jednotlivými etapami života. A Spomienky a zabudnutia sa vracajú do minulosti spomienkami...
Prameň shortlist Éva Bandor a Simona Boledovičová vo filme Prameň. Foto: Punkchart films

Prameň zaradili na shortlist hraných filmov Európskych filmových cien

Film Ivana Ostrochovského Prameň vybrala Európska filmová akadémia na shortlist hraných snímok, ktoré sa uchádzajú o Európsku filmovú cenu. Dostal sa tak medzi 46 európskych filmov, ktoré akadémia do výberu zaradila. Sú medzi nimi aj filmy režisérov ako Pedro Almodóvar, Lukas Dhont, Paweł Pawlikowski, Cristian Mungiu, Werner Herzog či Andrej Zvjagincev. Režisér a spoluautor scenára filmu Prameň Ivan Ostrochovský už samotný výber filmu do shortlistu považuje za výnimočný úspech. „Je to pre mňa vždy taký malý zázrak, keď sa akémukoľvek slovenskému filmu podarí uspieť v záplave tisícok filmov, ktoré každoročne vznikajú po celom svete. Napriek tomu, že patríme medzi najmenšie európske kinematografie, darí sa nám prinášať dôležité témy a spracúvať ich spôsobom, ktorý dokáže rezonovať aj za hranicami našej krajiny. Chcem sa poďakovať všetkým inštitúciám a ľuďom, ktorí pomohli náš film realizovať. Osobitne našim koprodukčným partnerom – českému producentovi Pavlovi Strnadovi a maďarskej producentke Juli Berkes,“ povedal Ostrochovský. „Naša spolupráca je pre mňa dôkazom, aké dôležité a nevyhnutné je, aby filmári v našej časti Európy spájali svoje sily. Najväčšiu radosť však mám z toho, že príbeh rómskych žien, ktorých utrpenie zostávalo desaťročia na okraji spoločenského záujmu, dokáže dnes osloviť divákov aj ďaleko za hranicami strednej Európy,“ dodal. To, či film Prameň...
Zomrieť a žiť Záber z filmu Zomrieť a žiť. Foto: Continental film

Bojujú a učia sa žiť. Portrét celej generácie Ukrajincov

Časozberná dokumentárna snímka Zomrieť a žiť vznikala vyše desaťročie. Sleduje trojicu ukrajinských dobrovoľníkov Šachtu, Pottera a Dancera, ktorí v roku 2014 odišli bojovať na východ Ukrajiny. Režisérka Yuliia Hontaruk ich však nakrúcala nielen na fronte, ale aj po tom, ako sa vrátili domov a hľadali znovu uplatnenie v civilnom živote. Dokument, ktorý vznikol v koprodukcii Ukrajiny, Lotyšska a Slovenska je od štvrtka 15. októbra v slovenských kinách. Film Zomrieť a žiť mal svetovú premiéru tento rok v júli na festivale v Karlových Varoch v sekcii Zvláštne uvedenie. Na festival pricestovali aj všetci traja protagonisti filmu spolu s ich rodinami. „Bol to naozaj veľmi dojemný moment. Tvrdili, že je to prvýkrát za päť rokov, kedy vôbec mali kvázi ,dovolenkuʻ,“ povedala počas slovenskej premiéry filmu v septembri na festivale Cinematik slovenská koproducentka dokumentu Katarína Krnáčová zo spoločnosti Silverart. „Pre mňa bolo veľkou cťou spolupracovať na tomto filme a koprodukovať ho. Musím povedať, že mám obrovský obdiv voči Ukrajincom a Ukrajinkám, ktorí bojujú za svoju vlasť,“ dodala Krnáčová. Trojica obyčajných Ukrajincov vzala v roku 2014 do rúk zbrane a išli brániť svoju vlasť. Na fronte ich Yuliia Hontaruk sledovala vyše dva roky. Pokračovala, aj keď sa vracali k rodinám a k životu, v ktorom si po vojnovej skúsenosti ťažko hľadali svoje miesto. A potom prišiel rok 2022 a ruská invázia. Film tak zachytáva 12...
Zobraziť všetky články