Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.
Písmo: A- | A+

Bojovať sa dá aj inak než zbraňami. Svoje o tom vedia novinári, najmä tí, ktorí hľadajú a zverejňujú pravdu v represívnych režimoch. Práve o ich hrdinstve hovorí nový a doteraz najambicióznejší film Jiřího Mádla. Triler Vlny oslavuje statočnosť a húževnatosť rozhlasových reportérov a technikov Československého rozhlasu, ktorý vysielal ešte dlho potom, ako 21. augusta obsadili našu krajinu vojská Varšavskej zmluvy a okupanti vypli oficiálne vysielače. Premiéru mal na festivale v Karlových Varoch a v druhej polovici leta príde aj do slovenských kín.  

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a vďaka dôslednej práci s rozsiahlym rozhlasovým archívom prináša autentické výpovede pamätníkov. „Rozhlas bol vplyvným médiom, počúvali ho všetci, bol vlastne vtedajším Facebookom či Instagramom. Napriek tomu, že mocenský dohľad bol všadeprítomný, práve tu sa našla skupina ľudí, ktorí v  jednom z ikonických momentov našej novodobej histórie preukázali odvahu čeliť obrovskému nátlaku a postavili sa armáde, čo viedlo k pamätnému vysielaniu v čase, keď už Prahou prechádzali tanky,“ približuje príbeh režisér a scenárista Jiří Mádl, ktorý na filme pracoval desať rokov. Aj keď sovietska invázia bola námetom pre filmárov už viackrát, téme rozhlasového odboja sa podľa režiséra nikto bližšie nevenoval. „Rozhlas bol pritom jednou z najdôležitejších inštitúcií, ktorú bolo vtedy treba umlčať,“ dodáva Mádl. Vlny sú aj jeho poctou práci vtedajších redaktorov. „Pani Věra Šťovíčková bola pre mňa základným pilierom, otvorila dvere k ostatným postavám. A odhalila aj niečo, čo nebolo známe. V učebniciach sa to neučí a my s touto takmer zabudnutou informáciou vo filme pracujeme,“ naznačuje prísľub nečakanej zápletky.

Spolu s kameramanom Martinom Žiaranom použitím najnovších filmových technológií vybudovali výpravný film. „Je to dychberúci zážitok. Spolu našli doteraz nezverejnené archívne zábery z roku 1968 a vďaka digitalizácii a vizuálnym efektom ich zapracovali do filmu tak, že diváci neuvidia rozdiel medzi starými zábermi a teraz nakrúteným materiálom. Vyvolá autentický dojem a mimoriadne silné emócie,“ vysvetľuje slovenská koproducentka Wanda Adamík Hrycová.

V hlavnej úlohe redaktora Tomáša, ktorý stojí pred ťažkou voľbou medzi záchranou mladšieho brata a pomocou redakcii a jej úsiliu v boji za pravdu, sa predstaví Vojtěch Vodochodský. „Ide o veľmi realistický pohľad na vtedajšie obdobie a na to, ako sa v takých podmienkach museli mnohí často rozhodovať. Hneď pri čítaní scenára na mňa dýchol neuveriteľný temporytmus a dynamika, strihová skladba a detailné opisy scén. Ako herec sa okamžite vcítite nielen do svojej postavy, ale aj do atmosféry celého filmu. Nič takto dynamicky napísané som doteraz nečítal,“ hovorí herec. Hlavnú ženskú postavu stvárňuje Táňa Pauhofová, podľa ktorej je „tá myšlienka trpko aktuálna aj po vyše päťdesiatich rokoch. Je to však aj film o silných a dôležitých vzťahoch, kolegialite, tíme, vízii a odvahe.“

Tomáš vychováva mladšieho brata Pavla, sám sa o politiku nezaujíma a snaží sa od nej čo najďalej držať aj brata. Za podivných okolností sa ako technik ocitá v prodemokratickej zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, ktorá získava čoraz väčší vplyv, a zapletá sa do nebezpečnej situácie. Dej je nasýtený intenzívnymi 60. rokmi a diváka vťahuje do turbulentných čias, v ktorých sa pod kožu drel strach i odhodlanie mu čeliť. Okrem Vodochodského a Pauhofovej hrajú vo filme ďalšie známe tváre česko-slovenskej scény ako Tomáš Maštalír, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Vojtěch Kotek, Jevgenij Ivanovič Libezňuk či Michaela Majerníková.

 

Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: cca 3 430 000* eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 80 000* eur + 61 987* eur z programu 5.1, vklad RTVS: 200 000 eur*)
* údaje pochádzajú z registračného systému AVF a centrálneho registra zmlúv
Distribučná premiéra: 1. 8. 2024

Autor:

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny. Foto: Wandal Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Otázka budúcnosti (r. Maroš Brázda) / Zdroj: ASFK

A posledný zhasne?

„Po dokumente Pravda je to najdôležitejšie, ktorý mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, prichádza režisér Maroš Brázda so závažnou a aktuálnou sociálnou témou. Má však širšie pole záberu, ako to bolo v predchádzajúcom filme, ktorý bol portrétom významného režiséra,“ píše v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond producent Ján Meliš. „Nový projekt poukazuje na celé Slovensko, ktoré práve teraz prechádza turbulentnými časmi, aké v jeho novodobej histórii nemajú obdobu, a v jeho spoločnosti vládne enormné napätie a situácia v nej je nestabilná a nepredvídateľná,“ dodáva Meliš. V čase, keď explikáciu písal, nemohol vedieť, že situácia bude eskalovať a v rámci záberov dokumentujúcich politicko-spoločenskú situáciu v krajine, film zaznamená aj atentát na premiéra. V centre Brázdovho záujmu je pätica nadchádzajúcich maturantov. Nevybral si ich náhodne – jedným z nich je jeho syn David. Náhoda však bola, že termín posledných parlamentných volieb, 30. 9. 2023, pripadol na rovnaký dátum, aký si budúci maturanti ešte predtým zvolili za termín svojej trochu predčasnej stužkovej. A táto náhoda bola jedným z impulzov na vznik filmu, ktorého producentom je spoločnosť Artileria a koproducentom STVR. Na parlamentné voľby, ktoré boli vnímané ako kľúčové vo vzťahu k ďalšiemu smerovaniu krajiny, Brázda nazerá z pohľadu prvovoličov. Nie sú však kľúčovou témou filmu, skôr východiskom na otváranie tém spojených so...
Foto: Jiří Šeda, Film Europe

Cez mikrokozmos kuchyne som chcel povedať čosi viac o modernom svete

Čo vás zaujalo na divadelnej hre britského dramatika Arnolda Weskera, ktorá film inšpirovala? Hru som objavil v čase svojich divadelných štúdií v Londýne. Pracoval som v kuchyni, aby som si pomohol pri splácaní školného. Aha, tak vás niekde vo filme „nájdeme“? Áno, som prítomný v niektorých charakteroch a niektorých momentoch, určite v postave mexického dievčaťa, ktoré sa príde do reštaurácie pýtať na prácu. Je nová a vykoľajená celou tou mašinériou, ktorá sa javí spočiatku ako nepriateľská, rýchla, hlučná. Takto tá práca v reštaurácii a neskôr v bare ostala v mojej pamäti a vždy som s tým chcel niečo podniknúť. Na hre, na tomto materiáli ma zaujímalo, že sa autor nesnažil prostredie „glamourizovať“, nejako ho vylepšovať a zatraktívňovať, skôr naopak. So snahou vidieť ho ako reprezentáciu stravovacieho priemyslu, kde sa kladie dôraz na kvantitu, nie na kvalitu, som sa stotožnil. Je to priemerná reštaurácia, zbavená lesku toho, čo často vidíme v médiách. Cez toto prostredie, tento mikrokozmos, som chcel povedať čosi viac o modernom svete. A jeho charakteristika dvoma slovami? Neskorý kapitalizmus. Presne nato som pri sledovaní vášho filmu myslela. Sledujeme v ňom skupinu ľudí, ktorí sú podriadení nejakej hierarchizácii, musia poslúchať a musia slúžiť. Je v tom čosi odhumanizované, a to nechcem použiť slovo nehumánne, lebo by to bolo príliš. Rozmýšľala som, čo presne takýto pocit vyvoláva... Bude to...
Zobraziť všetky články