Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny.
Písmo: A- | A+

Bojovať sa dá aj inak než zbraňami. Svoje o tom vedia novinári, najmä tí, ktorí hľadajú a zverejňujú pravdu v represívnych režimoch. Práve o ich hrdinstve hovorí nový a doteraz najambicióznejší film Jiřího Mádla. Triler Vlny oslavuje statočnosť a húževnatosť rozhlasových reportérov a technikov Československého rozhlasu, ktorý vysielal ešte dlho potom, ako 21. augusta obsadili našu krajinu vojská Varšavskej zmluvy a okupanti vypli oficiálne vysielače. Premiéru mal na festivale v Karlových Varoch a v druhej polovici leta príde aj do slovenských kín.  

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami a vďaka dôslednej práci s rozsiahlym rozhlasovým archívom prináša autentické výpovede pamätníkov. „Rozhlas bol vplyvným médiom, počúvali ho všetci, bol vlastne vtedajším Facebookom či Instagramom. Napriek tomu, že mocenský dohľad bol všadeprítomný, práve tu sa našla skupina ľudí, ktorí v  jednom z ikonických momentov našej novodobej histórie preukázali odvahu čeliť obrovskému nátlaku a postavili sa armáde, čo viedlo k pamätnému vysielaniu v čase, keď už Prahou prechádzali tanky,“ približuje príbeh režisér a scenárista Jiří Mádl, ktorý na filme pracoval desať rokov. Aj keď sovietska invázia bola námetom pre filmárov už viackrát, téme rozhlasového odboja sa podľa režiséra nikto bližšie nevenoval. „Rozhlas bol pritom jednou z najdôležitejších inštitúcií, ktorú bolo vtedy treba umlčať,“ dodáva Mádl. Vlny sú aj jeho poctou práci vtedajších redaktorov. „Pani Věra Šťovíčková bola pre mňa základným pilierom, otvorila dvere k ostatným postavám. A odhalila aj niečo, čo nebolo známe. V učebniciach sa to neučí a my s touto takmer zabudnutou informáciou vo filme pracujeme,“ naznačuje prísľub nečakanej zápletky.

Spolu s kameramanom Martinom Žiaranom použitím najnovších filmových technológií vybudovali výpravný film. „Je to dychberúci zážitok. Spolu našli doteraz nezverejnené archívne zábery z roku 1968 a vďaka digitalizácii a vizuálnym efektom ich zapracovali do filmu tak, že diváci neuvidia rozdiel medzi starými zábermi a teraz nakrúteným materiálom. Vyvolá autentický dojem a mimoriadne silné emócie,“ vysvetľuje slovenská koproducentka Wanda Adamík Hrycová.

V hlavnej úlohe redaktora Tomáša, ktorý stojí pred ťažkou voľbou medzi záchranou mladšieho brata a pomocou redakcii a jej úsiliu v boji za pravdu, sa predstaví Vojtěch Vodochodský. „Ide o veľmi realistický pohľad na vtedajšie obdobie a na to, ako sa v takých podmienkach museli mnohí často rozhodovať. Hneď pri čítaní scenára na mňa dýchol neuveriteľný temporytmus a dynamika, strihová skladba a detailné opisy scén. Ako herec sa okamžite vcítite nielen do svojej postavy, ale aj do atmosféry celého filmu. Nič takto dynamicky napísané som doteraz nečítal,“ hovorí herec. Hlavnú ženskú postavu stvárňuje Táňa Pauhofová, podľa ktorej je „tá myšlienka trpko aktuálna aj po vyše päťdesiatich rokoch. Je to však aj film o silných a dôležitých vzťahoch, kolegialite, tíme, vízii a odvahe.“

Tomáš vychováva mladšieho brata Pavla, sám sa o politiku nezaujíma a snaží sa od nej čo najďalej držať aj brata. Za podivných okolností sa ako technik ocitá v prodemokratickej zahraničnej redakcii Československého rozhlasu, ktorá získava čoraz väčší vplyv, a zapletá sa do nebezpečnej situácie. Dej je nasýtený intenzívnymi 60. rokmi a diváka vťahuje do turbulentných čias, v ktorých sa pod kožu drel strach i odhodlanie mu čeliť. Okrem Vodochodského a Pauhofovej hrajú vo filme ďalšie známe tváre česko-slovenskej scény ako Tomáš Maštalír, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Vojtěch Kotek, Jevgenij Ivanovič Libezňuk či Michaela Majerníková.

 

Vlny (r. Jiří Mádl, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: cca 3 430 000* eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 80 000* eur + 61 987* eur z programu 5.1, vklad RTVS: 200 000 eur*)
* údaje pochádzajú z registračného systému AVF a centrálneho registra zmlúv
Distribučná premiéra: 1. 8. 2024

Autor:

Táňa Pauhofová a Vojtěch Vodochodský vo filme Vlny. Foto: Wandal Production

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články