Záber z filmu Wishing on a Star.

Nájdu šťastie tam, kam ich pošlú hviezdy?

Písmo: A- | A+

Kým protagonisti jeho filmu cestovali po celom svete za splnením svojich snov, on cestoval do Talianska, aby o nich natočil film. Peter Kerekes po niekoľkých rokoch dokončil film Wishing on a Star o astrologičke a jej klientoch, ktorý mal premiéru na prestížnom festivale v Benátkach.

Podľa prieskumov iba sedem percent ľudí pripúšťa, že verí v astrológiu. Tých, ktorí si, aspoň občas, prečítajú horoskop, je určite viac. Potom sú tu ľudia, pre ktorých sú hviezdy a veštenie z nich každodenným chlebom. K nim patrí aj Luciana de Leoni d’Asparedo, expertka na aktívnu astrológiu. Ľudia podľa nej môžu zmeniť svoj osud, ak v deň narodenín vycestujú na miesto, kde je ideálna konštelácia hviezd.

Luciana žije v rozpadávajúcom sa zámočku v Aiello del Friuli neďaleko benátskej lagúny, kde ju Kerekes so svojím štábom sedem rokov navštevoval. Wishing on a Star sleduje Lucianu a príbehy jej piatich klientov a klientok, hľadajúcich nový život, osudovú lásku, vášeň, naplnenie túžob a odpovede na otázky, ktoré im doposiaľ nikto nedal.

Giovanni, dvojičky Adriana a Giuliana, Alessandra, Valentina aj Barbara po pozornom rozhovore od nej dostávajú presné súradnice, kde majú stráviť svoj narodeninový deň – od Aljašky cez Taiwan, ostrov Cres v Chorvátsku, Libanon po Brazíliu.

Pôvodne som nikdy nemal v pláne točiť film o astrológii. Nečítam horoskopy, neviem, aký ,ascendentʻ má moje znamenie. Talianska spisovateľka a producentka Erica Barbiani poznala Lucianu už roky a túžila o nej urobiť film. V Toronte videla môj film Ako sa varia dejiny, stretla sa tam s mojím rakúskym producentom a ten ma potom niekoľko rokov presviedčal, aby som Lucianu aspoň navštívil. Po niekoľkých pozvaniach na večeru ma nakoniec zlomil,“ približuje pre Film.sk Peter Kerekes, kde sa vzal námet na jeho najnovšiu snímku.

Keď som Lucianu navštívil, úplne ma očarila svojou bezprostrednosťou. Vyzerala, akoby utiekla z Felliniho filmu. A tak som začal vysedávať u nej v kancelárii. Bolo to úplne absurdné. Prichádzali k nej klientky, rozprávali jej svoje najintímnejšie trápenia a ja som tam sedel v rohu ako nepotrebný kus nábytku. Nerozumel som po taliansky ani slovo, len som sledoval reč tela,“hovorí režisér, ktorý tento projekt spočiatku prezentoval „s istou dávkou hanblivosti“. „Vysvetľoval som ľuďom, že astrológia je iba odrazový mostík k ďalším témam. Čo ma však prekvapilo bolo, že ľudia mi to vyvracali a hovorili, ako ich to zaujíma.

Keď sa už tvorcovia rozhodli, že sa pustia do filmu, začali veľmi dôkladný kasting. „Chcel som, aby protagonisti boli štatistickou vzorkou Lucianiných klientov, teda klientiek, pretože väčšinu tvoria ženy medzi 40-kou a 50-kou, ktoré hľadajú ,grande amoreʻ. Stretli sme ľudí, ktorí za Lucianou chodili alebo plánovali za ňou ísť. Niektorých sme cielene vyhľadávali, napríklad som chcel, aby sme mali vo filme dvojčatá a hrobára.

V priebehu dvoch týždňov sa Kerekes stretol s asi päťdesiatimi potenciálnymi protagonistami. „Vybrali sme dvanástich a natočili s nimi úvodný rozhovor u Luciany. Každý trval hodinu až dve. Tam im aj povedala, kam majú cestovať, a podľa toho sme plánovali ďalšie natáčanie. Z dvanástich sme do filmu nakoniec vybrali piatich. Je zaujímavé, že veľká časť filmu je použitá práve z tohto ,testovaciehoʻ natáčania,“ vysvetľuje režisér.Diváci sa tak na plátne stretávajú s reálnymi ľuďmi v reálnych situáciách, i keď niektoré museli znovu zahrať a niektoré trochu iniciovať.

Vo väčšine prípadov sme starostlivo pripravili záber a v rámci neho nechali protagonistom slobodu pohybu a vyjadrovania. To všetko chcelo čas. Zvykli si na nás, zabudli na kameru a výsledkom sú emócie, ktoré by ste ťažko našli v hraných filmoch.“Kerekesovým cieľom bolo spojiť filmový pocit z hranej snímky so schopnosťou zachytávať skutočné emócie skutočných ľudí. Okrem toho chcel režisér podčiarknuť dôležitosť náhody, ktorá v tomto filme hrá významnú úlohu.

Wishing on a Star mal svetovú premiéru v Benátkach v sekcii Horizonty. „Premiéra bola fantastická. Prišli všetci protagonisti filmu. Niektorí sa videli naživo po prvýkrát. Samozrejme, funebrák ledva dorazil, pretože v San Daniele niekto ráno zomrel. Film mal skvelé reakcie a bol beznádejne vypredaný, rovnako ako aj v Toronte,“ opisuje Peter Kerekes a dodáva: „Okrem toho sa nám podarilo priniesť do Benátok celú slovenskú delegáciu filmu. Trocha paradoxné bolo, že v talianskom majoritnom filme boli skoro všetci tvorcovia zo Slovenska. Kameraman, strihač, hudobná skladateľka, komplet hudba, grading, obrazová postprodukcia, Štefan Straka a réžia.“

 

Wishing on a Star (r. Peter Kerekes, Taliansko/Slovensko/Česká Republika/Rakúsko/Chorvátsko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 754 000 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu 56 250 eur, vklad RTVS/STVR: 100 000 eur)
Distribučná premiéra: 26. 9. 2024

Záber z filmu Wishing on a Star. FOTO: Peter Kerekes

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články