V Hlohovci sa k židovskej komunite dnes už nehlási nikto. Za príbehmi, ktoré to vysvetľujú, sa vybral režisér Arnold Kojnok v dokumentárnom filme Posledný Hebrej z Hlohovca. V kinách je od 2. apríla.

Návrat zachránených židovských spoluobčanov po druhej svetovej vojne do príbytkov, ktoré museli pred presunom do get opustiť, bol veľmi bolestivý. V domácich obyvateľoch ostala driemať závisť. Židovské majetky si dávno rozdelili. Nemali v úmysle daný stav meniť a v otočenej realite opäť voľakedajších spoluobčanov vyháňali. Bol to jeden z dôležitých faktov, ktoré presvedčili režiséra Arnolda Kojnoka, aby sa pustil do nakrúcania dokumentu Posledný Hebrej z Hlohovca. 

Dokument sa sústreďuje na príbeh úplného zmiznutia židovskej komunity z mesta Hlohovec. V súčasnosti tam už nezostal nikto, kto by sa hlásil k jej príslušnosti alebo k vierovyznaniu. Reflektuje jav, identický takmer vo všetkých okresných mestách a mestečkách na území Slovenskej republiky. 

Ľudský príbeh, nielen fakt

„Okolnosti a dôvody tohto úplného exodu boli pre mňa nové. A nové bolo najmä poznanie, že na odchode Židov sa rovnakým spôsobom podieľala diktatúra proletariátu v povojnovom Československu, nielen diktatúra klérofašistického režimu počas existencie vojnového Slovenského štátu,“ hovorí o filme režisér Arnold Kojnok. Pripomína aj tvrdenie lekára Tomáša Sterna, že fašizmus sa postaral o fyzickú likvidáciu a komunisti likvidovali pamäť na existenciu židovskej komunity. Dodáva k tomu, že sa tak dialo so všetkými súvisiacimi paradoxmi. 

Inšpiroval ho pri tom námet producentky Dany Sobotovičovej. Prišla do filmárskej profesie z iného odvetvia, no dlhodobo sa zaujímala o históriu Hlohovca a význam Židov pre rozvoj mesta. „Téma, prečo sa z mesta úplne stratili, keď pred vojnou tvorili takmer 10 % miestneho obyvateľstva, ma oslovila nielen ako historický fakt, ale aj ako ľudský príbeh,“hovorí. 

Ambíciou dokumentu je podľa jej slov obrátiť pozornosť divákov na vlastnú históriu, na to, kým sú a odkiaľ pochádzajú. Zároveň chce poukázať na fakt, že slovenské mestá boli odjakživa multietnické a multikultúrne. 

Silná úprimnosť

Základ scenára tvoria vzácne a dôležité debaty s protagonistom dokumentu Jozefom Neumannom z ortodoxnej židovskej rodiny. Narodil sa po vojne v roku 1946 a bol posledným členom židovskej komunity, ktorý absolvoval bar micvu v hlohoveckej synagóge pred jej demoláciou v roku 1960. Jeho rozprávanie rámcuje príbeh židovskej komunity ako voľakedajšieho prirodzeného srdca Hlohovca, ktorá mizne z mapy aj z pamäti mesta. Na pozadí osobných príbehov ľudí, akými sú významný sochár Jaroslav Róna, lekárka Mira Klein, profesor Juraj Stern či herečka a režisérka Dalia Shimko film ukazuje, že Hlohovčania a spolu s nimi celé Slovensko prišli nielen o svojich židovských susedov, ale aj o zásadný zdroj kultúrnej, ľudskej a intelektuálnej sily. 

Najsilnejším momentom bola podľa režiséra otvorenosť počas rozhovorov. Jozef Neumann a ďalší protagonisti ho fascinovali úprimnosťou, s akou pristúpili k reflexii naozaj intímnych momentov týkajúcich sa ich osobných skúseností, dokonca aj v otázkach viery v Boha. „Súčasníci to neraz vnímajú ako akýsi vojnový folklór,“ upozorňuje režisér na niektoré reakcie ľudí na ústredný problém utrpenia prenasledovaných a následne umučených menšín. Preto je preňho zásadné v kontexte súčasného sociálno-spoločenského priestoru využiť takúto možnosť kritického, teda pravdivého pohľadu. 

Film vznikol v koprodukcii spoločnosti D-RELAX, Slovenského filmového ústavu a STVR.