Rebeka Poláková a Mantas Zemleckas vo filme Nikto ma nemá rád.
Písmo: A- | A+

Česká režisérska a scenáristická dvojica Petr Kazda a Tomáš Weinreb prichádza po dráme podľa skutočných udalostí Ja, Olga Hepnarová (2016), ktorá v roku 2017 získala Slnko v sieti za najlepšiu réžiu, s novým filmom Nikto ma nemá rád. Rozpráva o tom, ako môže spoločnosť stigmatizovať človeka pre jeho inakosť a spochybňovať jeho právo na lásku.

Sára je atraktívna sekretárka na armádnom veliteľstve v Prahe. Tiahne jej na tridsiatku, stále je však slobodná a nezadaná. Keď stretne galantného a citlivého Martina, bezhlavo sa do neho zamiluje. Martin jej lásku opätuje. Prezradí jej tajomstvo, ktoré Sáru síce šokuje, ale od vzťahu ju neodradí. Jedného dňa si však partnerovo tajomstvo nenechá iba pre seba…

„Odsúdenie za veci, ktoré nie je možné zmeniť, je odsúdeniahodné. Veľká časť spoločnosti sa vezie na vlne nenávisti a zo strachu z nepoznaného ubližuje. Za uplynulé roky sme svedkami bojov, bohužiaľ nielen spoločenských, ktoré vedú k polarizácii spoločnosti. Toto rozdelenie nás doviedlo do stavu, keď sa začínajú popierať demokratické princípy nášho fungovania,“ komentovala film v kontexte súčasnej spoločenskej situácie slovenská producentka filmu Michaela Jeleneková zo spoločnosti ARYTMIA. Film vznikol v česko-slovensko-francúzskej koprodukcii.

„Je ťažké vyhnúť sa klišé pri stvárnení milostného príbehu, hoci Nikto ma nemá rád takým príbehom je. Rovnako ako pri našom debute Ja, Olga Hepnarová, je hlavnou postavou žena. Prostredníctvom nej vnímame celý príbeh. Aj Sára hľadá lásku, hoci jej vzťah s Martinom je založený na vzájomnom rešpekte,“ napísali v režisérskej explikácii pre Audiovizuálny fond Petr Kazda a Tomáš Weinreb.

„Život nemožno chápať len rozumovo. Vo všetkom, v čomkoľvek, čo sa okolo nás deje, môže byť skrytý nejaký objav alebo otrasná pravda. Sára ešte pred vrcholom svojho života naráža na hraničný bod svojho žitia. Tu sa jej pohľad zaborí do večného tajomstva tela i duše. Keď sa zoznámi s Martinom, spoznáva, že sa logika na tomto pomedzí ovíja sama okolo seba. Martina však v žiadnom prípade nevidíme ako netvora,“ uviedli tvorcovia.

„Inakosť je spojená aj s ďalšími témami, ako je napríklad sloboda, možnosť byť a žiť podľa seba. Je to otázka tolerancie v rozmanitosti dnešnej spoločnosti. Zo svojho okolia aj z médií vnímam, že niektorí ľudia si nevedia rady s vlastným životom, sú napríklad nešťastní alebo sa necítia dobre, svoj život si predstavovali inak, sú sklamaní zo sveta všeobecne. Zároveň však úplne presne vedia, ako sa majú správať, obliekať, vyzerať aj žiť a čo si majú myslieť tí druhí. A tento, v ich očiach jediný správny spôsob života by najradšej vyžadovali od všetkých bez rozdielu,“ vysvetlil Petr Kazda.

Do hlavných úloh tvorcovia obsadili slovenskú herečku Rebeku Polákovú a litovského herca Mantasa Zemleckasa. „Je to krehká sonda do ľudských pováh. O tom, ako ľahko súdime iných a nie sme ochotní ich rešpektovať. Ako podľahneme názoru väčšiny, vieme byť krutí, a ak nám niečo nezapadá do zaužívaných chodníčkov, navzájom si ubližovať,“ povedala o filme Rebeka Poláková. „A je to film aj o tom, ako nás dokáže spoločnosť tak zmanipulovať, že zabudneme bojovať o vlastné šťastie,“ dodala herečka. Podľa nej film „ponúka publiku mnoho tém, v ktorých sa môžu nájsť. Od inakosti cez nemožnosť mať deti, prežívanie samoty až po hľadanie lásky či šťastia.“

Okrem Polákovej a Zemleckasa sa vo filme predstavia aj Hana Vagnerová, Marek Geišberg, Taťjana Medvecká či Miroslav Hanuš. A Barbora Bobuľová – slovenská herečka, ktorá spravila hviezdnu kariéru v Taliansku a úloha Sárinej matky je pre ňu po rokoch prvá v česko-slovenskej produkcii.

Film Nikto ma nemá rád mal svetovú premiéru v novembri na festivale Tallinn Black Nights a takisto v novembri ho v predpremiére videli návštevníci Filmového festivalu inakosti v Bratislave. V slovenskej kinodistribúcii je od 9. januára.

Kameramanom snímky je Juraj Chlpík, architektom Pavol Andraško, zvukárom Viktor Krivosudský, masky mala na starosti Martina Selnekovičová. Zaujímavosťou je, že film sa nakrúcal na klasický 16 mm filmový materiál, čo bolo dosť prácne, pretože nasnímané scény sa následne vyvolávali v laboratóriu londýnskeho Kodaku. „Výsledkom je charakteristická mäkkosť obrazu a väčšia dynamika vo farbách a jasoch, ktoré pôsobivosť príbehu ešte umocňujú,“ uviedli tvorcovia.

Nikto ma nemá rád (Nikdo mě nemá rád, r. Petr Kazda, Tomáš Weinreb, Česko/Slovensko/Francúzsko, 2024)

CELKOVÝ ROZPOČET FILMU: 1 782 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 270 000 eur + 62 

363 eur z Podprogramu 5.1 – Podpora audiovizuálneho priemyslu)

DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 9. 1. 2025

Autor:

Rebeka Poláková a Mantas Zemleckas vo filme Nikto ma nemá rád. FOTO: Bontonfilm SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Beštia Bebjak Záber z filmu Beštia. Foto: DNA Production/Nataša Bošková

Bebjakova Beštia podľa Dominika Dána má prvú ukážku

Po vyhlásení amnestie v roku 1990 sa dostalo na slobodu aj mnoho nebezpečných zločincov. Začínajúcemu bratislavskému detektívovi Richardovi Krauzovi vtedy pridelili prípad sériového vraha žien. Tiahla sa za ním krvavá stopa polovicou Európy a nedokázali ho odhaliť žiadne bežne využívané metódy. Režisér Peter Bebjak pripravuje detektívny triler podľa jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána Beštia. Do kín príde už začiatkom budúceho roka. Tomáš Maštalír (Burger), Martin Klinčúch (Krauz), Michal Kubovčík (Hanzel) a Braňo Bystriansky (Váňa) spolu s Alexandrom Bártom (Mayor) a Jánom Jackuliakom (súdny lekár Lengyel) stvárňujú vo filme Beštia tím, ktorý sa snaží odhaliť páchateľa série vrážd. Prípad na začiatku vyzerá takmer beznádejne. Páchateľ totiž nezanecháva žiadne odtlačky prstov. Nič, na základe čoho, by bolo možné zistiť, o koho ide. Vyšetrovatelia vedia, čo spája jednotlivé miesta činu, ale dostupné kriminalistické metódy nestačia na to, aby vraha usvedčili. Vtedy prichádzajú na scénu vedci a analýza DNA. Metóda, ktorú slovenskí kriminalisti nikdy dovtedy nepoužili. https://youtu.be/ZzOrfU6evL0?si=Q6NlQR6hRMzUBcSl „Atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov sa nám podarilo preniesť na obraz presne tak, ako si ju časť spoločnosti pamätá z mladosti a ako je stvárnená v knihách Dominika Dána,“ povedal producent DNA Production Rasťo Šesták. „A rovnako ako v knihách, ani film Beštia nie je príbehom vraha. Je o tom, ako ho veľký tím vyšetrovateľov s pomocou vedcov – a v tom čase...
Vincent Šikula. Foto: Archív Veroniky Šikulovej

Vincent Šikula

Aj vo filmových scenároch Vincenta Šikulu cítiť typický šikulovský ťah na bránu – schopnosť všímať si jednoduchých ľudí na okraji spoločnosti. Keď spisovateľ napíše do knižky dialóg, v uvádzacej vete môže dovysvetľovať, čo práve daná osoba robí alebo ako sa tvári. Vo filme to však nejde. Vo filme všetko v obraze hrá a herec môže zakaždým vykrútiť nos alebo mávnuť rukou inak, než si predstavoval autor filmového scenára. Z vlastnej skúsenosti sa takto zamýšľal nad rozdielmi v prístupoch k literárnej tvorbe Vincent Šikula. Jeden z najobľúbenejších autorov v slovenskej literatúre druhej polovice 20. storočia sa narodil pred deväťdesiatimi rokmi. Na dôležité si aj tak spomenie Do filmovej tvorby vstúpil ako scenárista a autor predlôh koncom šesťdesiatych rokov. Po učiteľovaní v Modre na hudobnej škole a po redakčnom pôsobení v časopise Romboid začal vtedy pracovať ako interný dramaturg Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe. Bola to možnosť preniesť sa s knižnými príbehmi na plátno a oddať sa scenáristickej práci, ktorá im vdýchne taký vzletný obraz a zvuk, aký mu samy ponúkajú – plný vôní, pachov, dráždivých momentov i každodenných, neraz tvrdých situácií, v akých sa ocitajú obyčajní, jednoduchí ľudia. Medzi nich Vincent Šikula rád chodieval. Pri tvorbe čerpal z vlastnej minulosti, z prostredia dediny a mestečka, kde vyrastal a žil, zo skúseností v detstve i neskôr v dospelosti, keď už bol otcom...
BAB 2026 Záber z filmu Saba (r. Liron Topaz, USA) ktorý na Bienále animácie Bratislava získal Cenu Viktora Kubala. Foto: Miyu Distribution

myslím si BAB 2026 – Klingsor by sa asi chytal za hlavu

Všimli ste si, prosím, že sa uskutočnilo Bienále animácie Bratislava 2026? Ja len tak-tak, a to vďaka programu Kina Lumière, kde sa cez víkend objavilo pásmo víťazných filmov z tohtoročného BAB-u. Pamätám si BAB od samého začiatku. Z pôvodnej prehliadky animovaných filmov ako sprievodného podujatia Bienále ilustrácií Bratislava ho do festivalovej podoby vypiplala jeho zakladateľka Gabriela Gavalčinová. Po jej predčasnom úmrtí prevzala vedenie festivalu Katarína Minichová, ktorá s ním spolupracovala od začiatku. Žiaľ, pred svojím predčasným odchodom stihla zorganizovať len niekoľko ročníkov. Potom prevzala organizáciu festivalu omladená partia. Bienále animácie Bratislava kedysi dýchalo životom. Premietalo sa pre verejnosť (cieľovou skupinou sú deti a mládež) v dostupných časoch a v „skutočných“ kinách. Všetko fungovalo, až kým tím festivalu neodišiel na protest proti mocenskému dosadeniu nekvalifikovaného vedenia Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti, ktorá BAB organizuje. Rýchlo sa však našli snaživci, ktorí boli ochotní ujať sa aj v takej situácii organizovania festivalu... Kto je BABA? Netuším, či tohto roku bola, alebo nebola tlačová konferencia k festivalu. Ak aj áno, do Klubu filmových novinárov žiadna pozvánka neprišla. A tak som popátral na webe. Webová stránka festivalu vám ponúkne vyčerpávajúce informácie – o predošlom ročníku. Ak to skúsite na webe Bibiany a tam kliknete na BAB, môžete si ďalej zvoliť suchopárny Štatút, dozvedieť sa niečo O BABE (ide...
Zobraziť všetky články