Štyridsiatnici Levente a Zita prichádzajú na návštevu k svojim známym Oľge a Kálmánovi, ktorý oslavuje meniny. Ich návšteva má však aj skrytý zámer – chcú priateľov požiadať, či by k nim mohli prehlásiť trvalý pobyt svojich detí, aby mohli navštevovať lepšiu miestnu školu. V spoločnosti dvoch párov sa objaví aj údržbár Ernő, ktorý smúti za nedávno zosnulou manželkou. V ich vzájomnom rozhovore sa postupne odhaľujú skryté pocity krivdy, frustrácie, nespokojnosti i túžby, až trvalý pobyt detí, ktorý Kálmán spočiatku kategoricky odmieta, zrazu predstavuje ten najmenší problém. Skrátka, jeden deň zmení všetko. „Kálmánov deň je o fáze života, keď si ľudia uvedomujú, že sa už neudeje nič nové a vzorce správania a vzťahy sú také ustálené, že sa môže len dokola opakovať to isté. Na obzore nie sú nové prekvapenia, nijaké nové výzvy. Všetci sa iba všemožne usilujú zachovať si to, čo už majú, pretože na nové začiatky niet času ani energie.“ 

Hajdu opäť siahol po motíve, ktorý padne do oka dobrému a skúsenému pozorovateľovi každodenného života. V presskite hovorí: „V priebehu ostatných rokov som si uvedomil, že nie je až toľko vzorcov ľudského správania a medziľudských vzťahov. Všetci tancujeme životom podľa rovnakej choreografie. Vzťahy medzi mužmi a ženami, no i tie pracovné, určuje niekoľko základných vecí. Samozrejme, existuje nekonečná paleta nuáns a práve niekde v nich sa ukrýva jedinečná identita každého z nás. Na príbehu Kálmánovho dňa môžeme tieto nuansy krásne skúmať a dokonca sa v nich aj stratiť. Film, ako všetko umenie, totiž nie je nič iné ako bádanie, pokus o sebaidentifikáciu.“ Skôr než film vznikol, mohli diváci príbeh vidieť ako divadelné predstavenie v podaní divadelného a filmového ansámbla Látókép Ensemble. Rovnakú genézu mal aj prvý film trilógie, oceňované Rodinné šťastie (2016). „Protagonistami oboch týchto príbehov sú páry štyridsiatnikov, ktoré sa síce boria s úplne bežnými problémami, ale v ich momentálnej životnej fáze sa im zdajú neriešiteľné. Pocit bezmocnosti vedie k hnevu a zúfalstvu, až vyvrcholí do vzťahovej krízy. V Rodinnom šťastí bola primárnym zdrojom konfliktu výchova detí, v Kálmánovom dni sú to napätie a morálne dilemy prameniace z nedostatku dôverných a sexuálnych vzťahov,“ porovnáva svoje filmy režisér. Podľa neho je príbeh „na prvý pohľad jednoduchý a všedný, no zaujímavým ho robia práve detaily“.

Proces prípravy je pre Hajdua a jeho tím dôležitý, práve v ňom sa „všetko“ deje. Spolu budujú postavy, ich vzájomné vzťahy, rozvíjajú dôležité témy a budujú príbeh. „Vždy si kladieme otázku, prečo chceme stáť na javisku a prečo chceme to čo ono povedať publiku. Najdôležitejšie je, aby sme vedeli obhájiť všetko, čo vytvoríme: hovoríme o tom, pretože je to práve teraz to najdôležitejšie v našom živote, máme s tým skúsenosť, máme o tom vedomosť. Počas skúšobného procesu sa stávame odborníkmi na zvolenú tému, prežívame ju. Prečo by sme hovorili o niečom, o čom máme len polovičné informácie? Alebo len názor? Hovoríme o tom, pretože chceme tieto skúsenosti zdieľať a možno niekomu poslúžia aj ako ponaučenie. Z tej bezpečnej vzdialenosti, z ktorej sa divák pozerá, môže sledovať svoju vlastnú realitu, pretože hovoríme o najbežnejších veciach, ktoré sa môžu stať aj jemu,“ priblížil Szabolcs Hajdu v rozhovore pre maďarský spravodajský portál Telex tvorivý proces. Tomu sa prispôsobuje aj samotná vizualita filmu. „Nielen tomu, ale všetkým okolnostiam. Samozrejme, niekedy má človek víziu a chce ju realizovať za každú cenu, aj keď tomu okolnosti neprajú. Všetko prispôsobujem možnostiam. Tu je jedným z aspektov filmového jazyka praktickosť. Mali sme 12 natáčacích dní. To je veľmi málo. Nebol čas na veľké množstvo nastavení, na presuny, osvetlenie – na to by bolo treba trikrát toľko dní. Potrebovali sme dlhé zábery, čo najdlhšie. Miesto bolo malé, nemali sme dosť priestoru. Priestor, choreografia, obsah, postavy, ich rôzne životy a vkusy sa spolu kombinujú, vzájomne pôsobia a z toho treba vytvoriť jednotný vesmír. Na mieste človek potom cíti, čo sa tam zmestí a čo nie,“ dodal režisér pre Telex.