Nevďačné bytosti Barry Ward a Barbora Bobuľová vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK
Písmo: A- | A+

O ľuďoch, ktorí zlyhávajú, ale tiež o láske, ktorá k zlyhaniam vedie, rozpráva film Nevďačné bytosti. Režisér Olmo Omerzu ho v premiére uviedol v hlavnej súťaži na filmovom festivale v San Sebastiane, od 9. apríla prichádza aj do slovenských kín.

„Inšpiráciou pre scenár s názvom Nevďačné bytosti pre mňa bol článok, ktorý popisoval prácu liečiteľa a terapeuta Dragana Dabića, resp. Radovana Karadžića (politický vodca bosnianskych Srbov počas občianskej vojny v Juhoslávii). V čase, keď sa Radovan Karadžić ukrýval pod falošnou identitou , úspešne vyliečil aj dievča, ktoré trpelo mentálnou anorexiou. Prax tohto známeho vojnového zločinca mala preukázateľné pozitívne účinky. Tento fakt ma natoľko fascinoval, že som sa spomenutý paradox pokúsil zachytiť v celkom inom príbehu, ktorý má však niektoré spoločné tematické body,“ napísal Omerzu v režijnej explikácii pre Audiovizuálny fond.

Deti a rodičia sa nikdy úplne nepoznajú

Film Nevďačné bytosti sleduje viacjazyčnú rodinu s dvomi deťmi. Rodičia sa pred časom rozišli, otec sa však rozhodne, že sedemnásťročnú Kláru a jej mladšieho brata Tea vezme k Jadranu a pokúsi sa zlepšiť vzájomné vzťahy. Namiesto idyly na povrch vyplávajú problémy. Najmä s Klárou. Napätie spôsobuje nielen jej nová známosť Denis, ktorý môže byť spojený s vraždou, ale tiež Klárina porucha príjmu potravy. Situácia graduje až Klárinou hospitalizáciou. Tvorcovia si kladú otázku: Ako ďaleko sú rodičia ochotní zájsť, aby zachránili svoje dieťa? Použijú lži, manipuláciu, prekročia morálne hranice?

„Ľudia často siahajú po skratkách, namiesto toho, aby sa postavili realite svojich vlastných problémov, i keď sú tieto skratky postavené na lžiach. Tento postup, od nevinných bielych lží k nebezpečným formám manipulácie, sa stal kostrou príbehu. Ďalšou myšlienkou, ktorá formovala film, bolo presvedčenie, že deti a rodičia sa nikdy skutočne a úplne nepoznajú. Plne úprimný vzťah medzi nimi je takmer nemožný. Existuje pre to mnoho dôvodov, vrátane rozdielov vo veku, mocenských dynamikách a roliach, ktoré zastávajú v životoch toho druhého,‟ povedal režisér.

Špecifické žánrové uchopenie

„Film sa pohybuje medzi rôznymi estetikami a kombinuje prvky rôznych žánrov. Baví ma hrať sa s tónovými posunmi, pretože príbehy, ktoré ma zaujímajú, často obsahujú celkom prirodzene drámu premiešanú s momentami komédie, absurdity, nepohodlia a dokonca aj s nádychom trilerového napätia. Film sa nemusí obmedzovať na jeden zakódovaný štýl alebo žáner, aby pôsobil ucelene,“ povedal režisér.

Tvorcovia Nevďačné bytosti charakterizujú ako intímnu drámu so zábleskami čiernej komédie a trileru. „Veľmi sľubným prvkom projektu je jeho špecifické žánrové uchopenie, opísané režisérom ako ,hravo absurdný tónʻ. Napriek tomu, že sa film venuje vážnym otázkam, ktoré v žiadnom prípade nechce zľahčovať, mala by v ňom fungovať nadsázka a jemný humor. Tematicky ho definujeme ako emotívny a naliehavý, ale aj provokatívny a zábavný,“ napísali v producentskej explikácii český producent Jiří Konečný a slovenský producent Ivan Ostrochovský. Jeho spoločnosť Punkchart films je slovenským koproducentom filmu. Nevďačné bytosti vznikli v širokej medzinárodnej koprodukcii Česka, Slovinska, Poľska, Slovenska, Chorvátska a Francúzska.

Medzinárodné je aj obsadenie. Kláru a Tea si zahrali Dexter Franc a Antonín Chmela. Ich rodičov stvárňujú Barry Ward, známy z Jimmyho tančiarne (r. Ken Loach, 2014) či viacerých seriálov a slovenská herečka usadená v Taliansku Barbora Bobuľová. Scenár napísali Olmo Omerzu, Nebojša Pop-Tasić a Kasha Jandáčková. Za kamerou stál Kryštof Melka a hudbu zložila Monika Omerzu Midriaková.

Nevďačné bytosti (r. Olmo Omerzu, Česko/Slovinsko/Poľsko /Slovensko/Chorvátsko/Francúzsko, 2025)
Distribučná premiéra: 9. apríla 2026

Autor:

Barry Ward a Barbora Bobuľová vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Peter Jaroš (22. 1. 1940 Hybe – 8. 11. 2026 Bratislava). Foto: Zuzana Mináčová/SFÚ

in memoriam Peter Jaroš (22. 1. 1940 – 8. 11. 2026)

Aby na svete vôbec mohol žiť, musel ho – či už v umení alebo aspoň súkromne – dennodenne ironicky glosovať. Život na Zemi ho k irónii nielen nabáda, ale aj vychováva. Tak nahliadal na tvorbu od svojich začiatkov Peter Jaroš. Dnes nikto nepochybuje, že jeho literárne aj sfilmované diela nesú práve túto stopu. Uznávaný slovenský spisovateľ, scenárista a dramaturg zomrel vo veku 86 rokov. Hybe, ktoré hýbe Keď sa povie Peter Jaroš, jednoznačne vyskočí v pamäti Tisícročná včela – monumentálna románová sága, ktorá sa zaradila medzi vrcholné diela slovenskej literatúry 20. storočia. Zachytil v nej tri generácie liptovskej murárskej rodiny Pichandovcov v období od konca 19. storočia po koniec prvej svetovej vojny. Ich život plynie v dedinke Hybe, odkiaľ Peter Jaroš sám pochádzal. Reálne, historicky presné prostredie bolo preňho mnohokrát silnou inšpiráciou, na ktorej mohol ako literát stavať svoje bizarné situácie, sny, mýty a symboliku v duchu magického realizmu. Narodil sa v roku 1940 ako prvorodený syn. Otec bol murár, mama skúsená a rozhľadená žena v domácnosti. Základnú školu vychodil v rodnej dedine Hybe, gymnázium v Liptovskom Hrádku. Napokon vyštudoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po škole chvíľu pôsobil ako redaktor vydavateľstva Mladé letá. Krátko nato, v rokoch 1964 – 1965, bol redaktorom týždenníka Kultúrny život. Potom do roku 1971 pôsobil...
Wirbel Záber z filmu Wirbel. Foto: sentimentalfilm

Wirbel – film o krajine, ktorá zhltla tajomstvo

Mysteriózna česko-slovenská dráma Wirbel je celovečerným debutom režiséra Tomáša Hubáčka. V príbehu o sile krajiny, ktorý sa odohráva v českom pohraničí, sa predstavia David Švehlík, Judit Pecháček, Martin Finger či Milan Mikulčík. Film mal svetovú premiéru na IFF Art Film v Košiciach a od 9. novembra prichádza do slovenských kín. „Na začiatku pre mňa boli knihy Václava Cílka alebo Pavla Hájka, vďaka nim som objavil, že na krajinu sa môžeme pozerať inými očami. Dosť som sa zaujímal o fenomén liečenia krajiny alebo geomantiu, veľkou inšpiráciou boli tiež naše barokové komponované krajiny a tzv. ley-línie, teda záhadné priamky spájajúce staré posvätné miesta alebo výskumy venujúce sa našim dochovaným menhirom, ako je Kamenný pastýř pri Klobukoch alebo Kounovské kamenné řady,“ vysvetľuje genézu námetu režisér a scenárista Tomáš Hubáček. „Zdalo sa mi fascinujúce, že ľudia, ktorí do krajiny postavili menhir alebo sochu svätého, vnímali toto miesto ako svoj domov, ako niečo posvätné, inak by to predsa nerobili. To znamená, že mali voči krajine zodpovednosť presahujúcu dĺžku ich života. Presne tento prístup je nutný, pokiaľ ako ľudstvo nechceme vyhynúť. Dnes totiž často vidíme opačný prístup – krajina je proste zdroj surovín a po nás potopa,“ pokračuje Hubáček. Wirbel je podľa neho o krajine a tajomstve, ktoré z nej vyžaruje. A tiež o tom, ako sme...
Zobraziť všetky články