Nevďačné bytosti Barry Ward a Barbora Bobuľová vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK
Písmo: A- | A+

O ľuďoch, ktorí zlyhávajú, ale tiež o láske, ktorá k zlyhaniam vedie, rozpráva film Nevďačné bytosti. Režisér Olmo Omerzu ho v premiére uviedol v hlavnej súťaži na filmovom festivale v San Sebastiane, od 9. apríla prichádza aj do slovenských kín.

Inšpiráciou pre scenár s názvom Nevďačné bytosti pre mňa bol článok, ktorý popisoval prácu liečiteľa a terapeuta Dragana Dabića, resp. Radovana Karadžića (politický vodca bosnianskych Srbov počas občianskej vojny v Juhoslávii). V čase, keď sa Radovan Karadžić ukrýval pod falošnou identitou , úspešne vyliečil aj dievča, ktoré trpelo mentálnou anorexiou. Prax tohto známeho vojnového zločinca mala preukázateľné pozitívne účinky. Tento fakt ma natoľko fascinoval, že som sa spomenutý paradox pokúsil zachytiť v celkom inom príbehu, ktorý má však niektoré spoločné tematické body,“ napísal Omerzu v režijnej explikácii pre Audiovizuálny fond.

Deti a rodičia sa nikdy úplne nepoznajú

Film Nevďačné bytosti sleduje viacjazyčnú rodinu s dvomi deťmi. Rodičia sa pred časom rozišli, otec sa však rozhodne, že sedemnásťročnú Kláru a jej mladšieho brata Tea vezme k Jadranu a pokúsi sa zlepšiť vzájomné vzťahy. Namiesto idyly na povrch vyplávajú problémy. Najmä s Klárou. Napätie spôsobuje nielen jej nová známosť Denis, ktorý môže byť spojený s vraždou, ale tiež Klárina porucha príjmu potravy. Situácia graduje až Klárinou hospitalizáciou. Tvorcovia si kladú otázku: Ako ďaleko sú rodičia ochotní zájsť, aby zachránili svoje dieťa? Použijú lži, manipuláciu, prekročia morálne hranice?

Ľudia často siahajú po skratkách, namiesto toho, aby sa postavili realite svojich vlastných problémov, i keď sú tieto skratky postavené na lžiach. Tento postup, od nevinných bielych lží k nebezpečným formám manipulácie, sa stal kostrou príbehu. Ďalšou myšlienkou, ktorá formovala film, bolo presvedčenie, že deti a rodičia sa nikdy skutočne a úplne nepoznajú. Plne úprimný vzťah medzi nimi je takmer nemožný. Existuje pre to mnoho dôvodov, vrátane rozdielov vo veku, mocenských dynamikách a roliach, ktoré zastávajú v životoch toho druhého,‟ povedal režisér.

Špecifické žánrové uchopenie

Film sa pohybuje medzi rôznymi estetikami a kombinuje prvky rôznych žánrov. Baví ma hrať sa s tónovými posunmi, pretože príbehy, ktoré ma zaujímajú, často obsahujú celkom prirodzene drámu premiešanú s momentami komédie, absurdity, nepohodlia a dokonca aj s nádychom trilerového napätia. Film sa nemusí obmedzovať na jeden zakódovaný štýl alebo žáner, aby pôsobil ucelene,“ povedal režisér.

Tvorcovia Nevďačné bytosti charakterizujú ako intímnu drámu so zábleskami čiernej komédie a trileru. „Veľmi sľubným prvkom projektu je jeho špecifické žánrové uchopenie, opísané režisérom ako ,hravo absurdný tónʻ. Napriek tomu, že sa film venuje vážnym otázkam, ktoré v žiadnom prípade nechce zľahčovať, mala by v ňom fungovať nadsázka a jemný humor. Tematicky ho definujeme ako emotívny a naliehavý, ale aj provokatívny a zábavný,“ napísali v producentskej explikácii český producent Jiří Konečný a slovenský producent Ivan Ostrochovský. Jeho spoločnosť Punkchart films je slovenským koproducentom filmu. Nevďačné bytosti vznikli v širokej medzinárodnej koprodukcii Česka, Slovinska, Poľska, Slovenska, Chorvátska a Francúzska.

Medzinárodné je aj obsadenie. Kláru a Tea si zahrali Dexter Franc a Antonín Chmela. Ich rodičov stvárňujú Barry Ward, známy z Jimmyho tančiarne (r. Ken Loach, 2014) či viacerých seriálov a slovenská herečka usadená v Taliansku Barbora Bobuľová. Scenár napísali Olmo Omerzu, Nebojša Pop-Tasić a Kasha Jandáčková. Za kamerou stál Kryštof Melka a hudbu zložila Monika Omerzu Midriaková.

Nevďačné bytosti (r. Olmo Omerzu, Česko/Slovinsko/Poľsko /Slovensko/Chorvátsko/Francúzsko, 2025)
Distribučná premiéra: 9. apríla 2026

Autor:

Barry Ward a Barbora Bobuľová vo filme Nevďačné bytosti. Foto: CinemArt SK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Ján Zimmer so synom Richardom na Seneckých jazerách. Foto: archív R. Zimmera / Hudobný život

Ján Zimmer

V máji si pripomíname 100 rokov od narodenia hudobného skladateľa, klavírneho a organového virtuóza Jána Zimmera. Hoci sa primárne nevenoval filmovej hudbe, v 50. a 60. rokoch minulého storočia bol autorom hudby k viacerým dlhometrážnym aj krátkometrážnym dielam. Najvýznačnejšou sa stala jeho práca na filme Štefana Uhra Organ (1964). Ten prekročil hranice dobovej kinematografie a ukázal, že aj hudba môže byť rovnocenným výrazovým a významovým prostriedkom filmu. Ján Zimmer sa narodil 16. mája 1926 a zomrel 21. januára 1993. Ján Zimmer absolvoval štúdium hry na organe, na klavíri a štúdium kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol žiakom hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, ktorý mu ako pedagóg poskytol mimoriadne pevné technické základy. „Skutočnosť, že Zimmer bol jeho jediným absolventom kompozície, svedčí o jeho osobitnom postavení v slovenskej hudbe. (...) Suchoň u Zimmera vycizeloval skladateľské remeslo, založené na zvládnutí kontrapunktu, širokom harmonickom myslení a schopnosti tvoriť výraznú melodiku,“ píše v prvom tohtoročnom čísle časopisu Hudobný život koncertný gitarista a hudobný publicista Ondrej Veselý. V rokoch 1948 a 1949 Zimmer študoval kompozíciu na Hudobnej akadémii v Budapešti a v Salzburgu. Pracoval aj ako hudobný redaktor Československého rozhlasu, pedagóg Štátneho konzervatória a od roku 1952 sa venoval výlučne komponovaniu, príležitostne aj klavírnej koncertnej činnosti. V jeho tvorbe prevládali inštrumentálne a orchestrálne diela, bol...
Deň slovenského filmu 2026 Návštevníci Dňa slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta

ohlasy Deň slovenského filmu 2026

V uplynulých rokoch sa už jedenásťkrát konal Týždeň slovenského filmu, ktorý počas jedného týždňa priniesol divákom to najlepšie z domácej filmovej produkcie predchádzajúceho roka (alebo takmer všetko) a v troch-štyroch popoludniach aj bilančné hodnotenia hranej, dokumentárnej a animovanej tvorby (niekedy aj filmovej kritiky) v rovnakom období. Tohto roku sa podujatie v dôsledku konsolidácie „scvrklo“ na Deň slovenského filmu 2026. Tak sa nazývalo, ale nebola to celkom pravda, lebo projekcie filmov pre verejnosť boli v bratislavskom Kine Lumière rozložené na päť dní. Diskusia o vlaňajšej tvorbe sa však naozaj zmestila do jedného nabitého dňa. Hraný film 2025 v znamení debutov Dramaturgička a koordinátorka podujatia Mária Ferenčuhová sa rozhodla upustiť od formy výročného bilancovania (referát, koreferát). V spolupráci s autormi príspevkov sa sústredila na užšie vymedzené témy, ktoré sa pri jednotlivých filmových rodoch aktuálne „núkali“. Utorkové predpoludnie (12. mája) patrilo úvahám o hranom filme. Otvorila ho Katarína Mišíková, ktorá sa venovala trom filmom vlaňajších debutantov, teda snímkam Hore je nebo, v doline som ja Kataríny Gramatovej, Potopa Martina Gondu a Nepela Gregora Valentoviča. Katarína Mišíková na Dni slovenského filmu 2026. Foto: Miro Nôta Poukázala na to, že táto trojica filmov nie je iba náhodným zoskupením debutov vplyvom okolností (ako sa stávalo v minulosti) – aktuálnych debutantov spája veková blízkosť, rozpoznateľné generačné gesto, spoločné kognitívne pozadie, vzťah k tradícii....
Záber z filmu Postav dom, zasaď strom režiséra Juraja Jakubiska. Foto: Václav Polák

nový pohľad Postav dom, zasaď strom

Rubrika Nový pohľad prináša texty poslucháčiek a poslucháčov Katedry filmových štúdií FTF VŠMU. Oslovili sme ich, aby sa pozreli na slovenskú filmovú klasiku podľa svojho výberu. Pokračujeme filmom Postav dom, zasaď strom (1979), ktorý nakrútil režisér Juraj Jakubisko. Juraj Jakubisko sa – podobne ako Peter Solan – po takmer desaťročnej „prestávke“ strávenej v Krátkom filme mohol koncom sedemdesiatych rokov opäť vrátiť na Kolibu. Kým Solan priniesol súčasný príbeh o inakosti zdravotne znevýhodneného dievčatka podľa predlohy Márie Ďuríčkovej A pobežím až na kraj sveta (1979), Jakubisko siahol po svojom blízkom motíve východniarskej dediny vo filme Postav dom, zasaď strom (1979). Oba filmy sa však, prirodzene, líšia od ich tvorby zo šesťdesiatych rokov, najmä výberom tém a literárnych predlôh, ale aj vplyvom normalizačných zásahov. Zatiaľ čo Solan citlivo zachytáva svet detskými očami, Jakubisko predstavuje neprispôsobivého rebela bez príčiny, ktorý sa ocitá v odľahlej dedine akoby „pánu Bohu za chrbtom“. Prečítajte si aj článok Márie Ferenčuhovej Trojitý (ne)spadnutý Nepela Foto: Archív SFÚ Podobné ciele, odlišné cesty Tému inakosti v rámci sociálnej skupiny, zdá sa, reflektujú vo svojich „comeback“ filmoch obaja tvorcovia, pričom zároveň ponúkajú aj pestrú škálu dedinských typov príznačných pre dané obdobie. Solanov detský film si napriek posunu v poetike zachováva prvky...
Zobraziť všetky články