Film MIKI o Mikulášovi Černákovi sprevádzalo mnoho predsudkov a pochybností. Tvorcovia snímky o banskobystrickom mafiánskom bosovi ju rozdelili na dve časti. Prvá vlani pritiahla do kín takmer 380-tisíc divákov. Druhá polovica filmového príbehu podľa skutočných udalostí prichádza do kín 30. januára pod názvom ČERNÁK.

„Od začiatku sme plánovali nakrútiť celý projekt naraz. Je to ekonomicky efektívnejšie, i keď nesmierne náročné na prefinancovanie. Akoby ste naraz nakrúcali dva a pol celovečerného dobového filmu. Mali sme 600-tisícový úver a niekoľko ,menšíchʻ pôžičiek. Do projektu sme zohnali súkromných investorov. Pomohol, samozrejme, aj pôvodne 300-tisícový grant na film a 200-tisícový na štvordielnu minisériu. Veľmi sa tešíme z diváckeho úspechu filmu MIKI, treba však povedať, že my sme ešte stále ,v mínuseʻ. Ale už vidíme svetlo na konci tunela,“ povedala producentka filmu Zuzana Mistríková zo spoločnosti PubRes.

Nenakrútiť takýto projekt naraz považuje Mistríková za obrovské riziko. Mali obsadenú celú plejádu hereckých osobností, tie však majú rôzne záväzky, často naviazané aj na výzor, ktorý sa nesmie meniť.

„Je možné, že by sme ich už nikdy neboli schopní dať dohromady a že by nám v projekte ich vizáž ,skákalaʻ. Zmenám môžu podliehať aj lokácie filmu a časový odstup má mnoho ďalších nástrah,“ vysvetlila.

Cesta antihrdinu 

V súvislosti s rozporuplným prijatím filmu MIKI sa kritika vo viacerých prípadoch zhodla, že z reálneho chladnokrvného vraha, ktorý si odpykáva doživotný trest a v súčasnosti sa po 26 rokoch vďaka spolupráci s políciou pokúša dokonca dosiahnuť prepustenie z väzby, tvorcovia spravili obraz inteligentného, psychicky nenarušeného človeka, ku ktorému možno prechovávať sympatie. 

Pre Milana Ondríka, ktorý obávaného mafiána stvárňuje, bola postava v prvej časti akýmsi rozbehom, sám pre seba si ho dokonca nazval slovenským Jánošíkom a jeho družinu ako chalanov z dediny, ktorí cítia krivdu, neprávosť, idú bojovať za pravdu a za svoje práva.

„Nie je to možno s tým Jánošíkom až také porovnateľné, ale ja som si to tak pomenoval. Keď sa ocitáme v druhom diele, v ČERNÁKovi, ideme do hĺbky slovenskej mafie prepojenej s politikou 90. rokov. Budú tu nekompromisné situácie. Veľmi sa na to teším. Keď som čítal scenár prvýkrát, doslova som ho zhltol, nevedel som dýchať. Sám som sa divil, kam sme až dospeli,“ povedal Milan Ondrík o pokračovaní príbehu.

V druhej časti mafiánskeho príbehu je protagonista už rešpektovaným šéfom zločineckej skupiny. To mu však nestačí, chce ovládnuť celé Slovensko, stať sa bosom všetkých bosov. Ako inak, cesta na vrchol je lemovaná zradcami a mŕtvolami. Černák s tým počíta, no podceňuje najsilnejšiu mafiu, aká kedy Slovensku vládla: politikov a ich tajnú službu. 

„Až v tomto filme sa roztáča kolotoč úzkej spolupráce slovenského podsvetia s politikmi. Naplno sa kšeftuje s rozkradnutým (pardon, privatizovaným) Slovenskom, tajná služba sa správa ako mafia a v plnej kráse sa obnažuje, ako vie na Slovensku ,ruka ruku myťʻ – bez akýchkoľvek morálnych zábran či škrupúľ. Tak ako dnes,“ podotýka producentka Zuzana Mistríková. 

Postavu, z ktorej sa na konci predchádzajúcej časti stáva antihrdina, v druhej časti dobehnú dôsledky a napokon musí svoj vymyslený svet a jeho pravidlá opustiť. Začne spolupracovať s políciou a odpykáva si doživotný trest za mrežami. Tak odhaľuje prepojenia mafie na tajné služby a na vládu Slovenskej republiky. 

Ignorovanie zla

Kým MIKI je skôr príbehom o vzťahu rodiča a dieťaťa, z ktorého sa len postupne stáva najobávanejší zločinec celej jednej dekády disponujúci dostatočnou charizmou, ČERNÁK má podľa explikácie pre AVF, naopak, budovať v divákovi väčší odstup a reflektovať slovenskú spoločnosť deväťdesiatych rokov. 

Príbeh už nie je len o Mikulášovi Černákovi, po boku Jaroslava Svěchotu a Róberta Holuba sa z neho stáva jedna z troch hlavných postáv charakterizujúcich vzostup a pád jednej mafiánskej éry na Slovensku.

Ako sa zrodil a prečo sa mu darí

Scenárista Miro Šifra sa rozhodol tento príbeh vyrozprávať, lebo je presvedčený, že sa cezeň dá ukázať, ako zlo vyrástlo vnútri typickej slovenskej dediny, v obyčajnej chudobnej rodine, v akej vyrástla väčšina ľudí na Slovensku. „Cieľom takéhoto rozprávania nie je ospravedlniť činy vraha, ale prinútiť diváka, aby sa zamyslel, v akých podmienkach sa vrah zrodil a darí sa mu,“ hovorí. 

Bol by rád, keby divák cez počiatočné podceňovanie váhy vrahových rozhodnutí dospel až k precitnutiu a uvedomeniu si reality, pred ktorou sa zodpovedajú všetci, počnúc matkou a policajtmi, sudcami, politikmi či predstaviteľmi cirkvi končiac. 

„Samozrejme, dá sa o Mikulášovi Černákovi nehovoriť a tváriť sa, že to je ten psychopat, ktorý medzi nás nepatrí, ktorého sme nestvorili my sami. Dostal doživotie, už sa oňho nemusíme starať. Môžeme si ďalej budovať mytológiu holubičieho národa, ktorému je večne ubližované a zlo je dielom náhody či importom zvonka. No keď o našom vlastnom, domácom zle nebudeme hovoriť, neznamená to, že zmizne.“