Libuše Jarcovjáková vo filme Ešte nie som, kým chcem byť. FOTO: Film Expanded

Roky odhaľuje intimitu cez fotografie. Tie však nehovoria len o nej

Písmo: A- | A+

Hoci meno Libuše Jarcovjáková pulzovalo na fotografickej mape Československa už za bývalého režimu, uznania za svoje monumentálne dielo sa dočkala až po šesťdesiatke.

Často ju nazývajú mamou snapchatu či vizuálnou storytellerkou. Zblízka fotí celý svoj život plný zvratov a robí to už od 60. rokov minulého storočia. Na prvé počutie by sa zdalo, že jej fotografie sú iba o nej – v zmysle možností sebaprezentácie, aké dnes ponúkajú nové technológie a sociálne siete. 

Dielo Libuše Jarcovjákovej však rozmer individuálneho osudu od prvej chvíle prekračuje a funguje ako sugestívny obraz doby, charakterizujúci totalitné Československo. Aj preto bol najvyšší čas, aby si výnimočnú fotografku všimol film. 

Dokument Ešte nie som, kým chcem byť zachytáva jej intímny portrét. Na festivaloch už zožína úspechy a prichádza aj do našich kín.

Dala jej všetko, čo má

Libušu Jarcovjákovú, ocenenú titulom Osobnosť českej fotografie, katapultovala pred svetové publikum samostatná výstava vo francúzskom Arles v roku 2019. 

Jej projekt Evokativ, v ktorom predstavila svoju tvorbu na fotografiách aj knižne, sa vtedy stal hlavným podujatím prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres. Denník The Guardian ho označil za najzásadnejšiu fotografickú výstavu roka. 

Po výstave sa roztrhlo vrece s filmármi, ktorí chceli s Libušou Jarcovjákovou natočiť dokument. Nechávalo ju to úplne chladnou, až kým za ňou neprišla režisérka Klára Tasovská. V nej spoznala dokumentaristku, ktorej bola ochotná dať do rúk všetko, čo má. 

  • Klára Tasovská (1980) sa ako režisérka podieľala na snímkach ako Pevnost (2012), Gottland (2014) alebo Nič nebude ako predtým (2017), ako dramaturgička je podpísaná napríklad pod filmami Viery Čákanyovej FREM (2019), Biela na bielej (2020) a spolupracovala na scenári jej Poznámok z Eremocénu (2023). Slovenským koproducentom jej filmu Ešte nie som, kým chcem byť je Nutprodukcia Jakuba Viktorína. Na snímke počas premiéry s Libušou Jarcovjákovou.

Ohromujúca úprimnosť

Kláru Tasovskú oslovil príbeh ženy, spontánne odhaľujúcej vlastnú identitu cez fotografie seba a svojho okolia. Vnútorná sloboda, nespútanosť a nekonvenčnosť, zachytený okamih, atmosféra, letmý pohľad na veci okolo, to všetko dokázala Libuše Jarcovjáková dostať do hľadáčika a v zábere ukázať čosi, čo sa skrýva pod povrchom.

Hneď na prvom stretnutí som Libuši hovorila, že mi ide predovšetkým o to, aby bol film čo najviac ako ona sama. Tá veľká otvorenosť a úprimnosť, s akou je schopná rozprávať o ženských témach, sa mi zdala ohromujúca,“ zverejnila svoj pohľad režisérka. 

Libuša odjakživa fotila štýlom, akým sa dnes ľudia fotia na sociálne siete, hoci to robila s iným zámerom a v dobe, keď sa iní fotografi snažili o štylizáciu a dokonalosť. Režisérku fascinovalo, ako fotografiami dodnes vypovedá o spoločnosti a o svete, v ktorom žila, oveľa viac a hlbšie než dnešné umenie influencerstva. 

Libuše Jarcovjáková.

Prežívame, čo sme prežívali

Sama fotografka sa čuduje, ako sa vôbec mohlo stať, že tak obsedantne dokumentovala takmer všetko, čo sa okolo nej a v nej dialo. 

Fotiť v duchu bressonovskej dokumentaristickej tradície ju vraj nebavilo, aj keď by to vedela. „Miera subjektivity je a bude pre mňa to najväčšie merítko,“ napísala si do denníka.

To bol pádny dôvod, aby sa pre Kláru Tasovskú stala ideálnou ženskou hrdinkou. V príbehu fotografky cítila mnoho univerzálnych tém, vnútorných konfliktov aj osobných dilem. „Libuše ich síce prežívala pred rokmi, ale sú stále aktuálne a pálčivé a mnohé z nás ich prežívajú práve teraz,“ hovorí režisérka.

Proces tvorby znamenal pre tím dva roky každodennej práce. Najprv bolo treba usporiadať Libušin archív a zorientovať sa v ňom. Navyše, nie všetky fotografie existovali v digitálnej podobe, takže museli prehľadať negatívy. V strižni sa pracovalo s tisíckami snímok, v jednom momente bolo vraj v zložke asi dvadsaťtisíc záberov. 

S oživením nemého materiálu pomohol zvukový dizajn strihača Alexandra Kashcheeva. Rôznorodý charakter hudby zase zabezpečovala trojica hudobných producentov Oliver Torr, Prokop Korb a Adam Matej.

Súbežne s poznávaním fotografického archívu vznikala z denníkových záznamov kostra ,ideálneho‘ rozprávania, ktorá sa však neustále menila podľa toho, čo ponúkali samotné fotografie z jednotlivých životných etáp. Pristupovali sme k nim ako k subjektívnemu obrazovému denníku,“ opisuje režisérka svoje postupy. 

Ako kocka cukru v čaji

Po dokončení filmu vyjadrila fotografka veľkú radosť z toho, ako sa s jej fotografiami pracovalo. Vyniesli podľa nej na svetlo mnoho zabudnutých okamihov, dostali súčasný priestor a kontext. Ako hovorí, vždy sa sústreďovala na neortodoxnú vizualitu a nechcela si ju dať nikým vziať. 

Čo dnes považujem za hrôzu, je, že väčšina ľudí si zamieňa fotenie krásnych vecí za krásne fotografie,“ povedala v ankete pre Dokumentmagazin.sk. Paradoxne aj preto môže intímna sonda do jej života rezonovať.

Mladým študentom, ktorých dnes vyučuje, radí: „Foťte tie najobyčajnejšie veci okolo seba, ulicu, psa, mamu, pretože všetko sa strašne rýchlo mení a mizne. Keby som bola v mladosti fotila ulicu desaťkrát častejšie, nebolo by to na škodu. Je to, ako keď hodíte kocku cukru do čaju. Žiadna téma nie je obyčajná, žiadna skutočnosť nie je obyčajná. Foťte, čo je vám blízke.

Libuše Jarcovjáková (1952)

  • * Pochádza z umeleckej rodiny.
  • * V roku 1982 absolvovala štúdium fotografie na FAMU v Prahe.
  • * Pracovala v tlačiarni, viackrát vycestovala do Japonska.
  • * Dlhodobo dokumentovala rómsku a vietnamskú menšinu v normalizačnom Československu, ako aj pražský T-Club zameraný na queer komunitu. 
  • * Po roku 1985 sa legálne vysťahovala do Západného Berlína, ubytovala sa v tureckej štvrti a zarábala si pomocnými prácami. 
  • * Po návrate do Československa začala učiť fotografiu na Strednej priemyselnej škole grafickej v Prahe. 
  • * V roku 2017 vydala rozsiahlu monografiu Černé roky pohybujúcu sa na pomedzí literárneho denníka a fotografickej knihy. 
  • * V roku 2019 mala veľký úspech jej samostatná výstava Evokativ ako hlavné podujatie prestížneho fotografického festivalu Les Rencontres dʼArles.
  • * Od roku 2023 vedie ateliér fotografie na Fakulte dizajnu a umenia v Plzni.

Ešte nie som, kým chcem byť (Klára Tasovská, Česko/Slovensko 2024)

Anotácia: Ešte nie som, kým chcem byť

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Zuzana Fialová vo filme Od marca do mája.

Skreslená realita v nás i vo filme na Febiofeste

Má zaostrené na dobrý film. Už po 32. raz prinesie filmovým fanúšikom výber snímok, ktoré uspeli na prestížnych festivaloch, získali status kultového diela či vypovedajú o živote v strednej Európe. Medzinárodný filmový festival Febiofest uvedie v Bratislave od 19. do 25. marca viac ako 70 filmov. Ponúkne tiež podujatie pre filmových profesionálov i bohatý sprievodný program. Festival sa nesie v téme Skreslená realita. „Od diskusie o tom, čo je pravdivé, sme sa posunuli ďalej a aj vďaka AI sa už začíname pýtať, čo je a čo nie je reálne. Od skreslenia faktov sme sa posunuli k skreslenej realite. Skresľovanie a ohýbanie reality povýšila na novú úroveň pred vyše 100 rokmi kinematografia, dnes do hry vstupujú sociálne médiá a najnovšie umelá inteligencia," približuje pre Film.sk umelecký riaditeľ festivalu Ondrej Starinský. „Možno takým ,vlajkovým filmomʻ skreslenej reality v programe festivalu je dokumentárny experiment O hrdinovi. Debutujúci poľský režisér Piotr Winiewicz v ňom skúma hranice umelej inteligencie a umenia. Inšpirovaný výrokom legendárneho režiséra Wernera Herzoga, ktorý povedal, že ,počítač nebude schopný vytvoriť film na mojej úrovni aspoň ďalších 4 500 rokovʻ, Winiewicz trénoval AI na Herzogovej tvorbe a nechal ju vygenerovať scenár. Výsledkom je znepokojivá reflexia o autenticite, umení a budúcnosti filmu. Film mal svetovú premiéru na IDFA...
Fotografia z filmu Autíčkári. Foto: BFilm

recenzia Autičkári

Autičkári – kto sú a koho oslovia? Dokumentárny film Dominika Bariho sa týka každého, kto vlastní auto. Téma krádeží vozidiel totiž nie je vzdialená realita, ale riziko, s ktorým sa môže stretnúť prakticky každý z nás. Film poodhaľuje fungovanie takzvaného leopoldovského gangu. Jeho členovia síce operujú po celom Slovensku, no zázemie, veliteľské centrum a sklad nakradnutého majetku mali – a podľa všetkého stále majú – najmä v Leopoldove. Aranžovaná dokumentácia v snímke Autičkári predstavuje komplexne vystavanú estetiku dokurealizmu, v ktorej sa autori programovo pohybujú na jemnej hrane medzi faktickou presnosťou a dramatickou interpretáciou. Starostlivo inscenované rekonštrukcie, odvíjajúce sa od policajných záznamov a osobných svedectiev priamych účastníkov, rafinovane prechádzajú od vernosti faktom až po ich umeleckú variáciu. Tento prístup ukazuje krehkosť hranice medzi reálnym a esteticky dotvoreným. Mimoriadne pôsobivé sú výpovede obetí, ktorých osobné príbehy sú umne konfrontované s detailnými opismi zlodejských praktík. Akoby sa pred nami otvorili hlbiny dvoch protichodných entít. Sedemdesiatštyri minút, v ktorých kontrapunkt vďaka sugestívnym vsuvkám udiera na tú správnu notu. „Mne zomrel otec, keď som mal dvanásť, ... a maminka to nezvládla, no, nezvládla nás nejako držať medzi mantinelmi. Samozrejme, že bola z toho smutná, bola z toho smutná dlhé roky,“ zoznamujeme sa v úvode so zlodejom zo„starej školy“. Jeho životná cesta sa neskôr radikálne...
Strihač Jay Rabinowitz. Foto: VFF

Príde strihač filmov Jarmuscha a Aronofského aj strihačka Jacquesa Audiarda

Odkrývajú zložitý a tvorivý svet za filmami a ponúkajú ponor do profesií, vďaka ktorým môžeme v kinách prežívať príbehy. Medzinárodné networkingové podujatie Visegrad Film Forum už viac ako desaťročie prináša na študentskú pôdu oceňovaných profesionálov z filmového priemyslu a počas niekoľkých dní ich intenzívne spája so študentmi i verejnosťou. 12. ročník sa bude konať tradične na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave od 19. do 22. marca a prinesie strihačskú špičku, jednu z najúspešnejších európskych producentiek či vhľad do súčasnej maďarskej kinematografie. Filmy, ktoré strihal, patria medzi kultové kúsky a pozná ich hádam každý študent filmu. Rekviem za sen (r. Darren Aronofsky, 2000) a Strom života (r. Terrence Malick, 2011) sa dostali na prestížny zoznam najlepšie zostrihaných filmov všetkých čias, ktoré zostavuje strihačská asociácia Motion Picture Editors Guild. Ako dvorný strihač Jima Jarmuscha sa podpísal pod snímky Noc na zemi (1991), Mŕtvy muž (1995), Káva a cigarety (1999), Ghost Dog – Cesta samuraja (1999) a ďalšie. Pracoval však aj na mnohých ďalších známych filmoch, ako napríklad 8. míľa (r. Curtis Hanson, 2002) či Fontána (r. Darren Aronofsky, 2006). Americký strihač Jay Rabinowitz tak už desaťročia posúva hranice filmového rozprávania. Iný, no rovnako zaujímavý pohľad na profesiu strihača prinesie Francúzka Juliette Welfling, ktorá má tiež za sebou dlhú...
Zobraziť všetky články