Záber z filmu Free the Chickens

Vegánska úderka vstupuje do potravového reťazca

Písmo: A- | A+

Viac ako desať rokov po krátkom animovanom filme Pandy (2013), ktorý získal hlavnú cenu na festivale Fest Anča aj jedno z ocenení Cinéfondation v Cannes, prichádza režisér Matúš Vizár s druhým dielom zamýšľanej série drsných animovaných satír venovaných environmentálnemu aktivizmu a boju za práva zvierat.

Už v Pandách sa Matúšovi Vizárovi a jeho tímu podarilo ostrovtipne nasvietiť niektoré anomálie súčasnej spoločnosti, posadnutej okrem iného aj zachraňovaním či udržiavaním (konzumného a pohodlného) života ohrozených živočíšnych druhov. Jeho nový krátky animovaný film Free the Chickens si berie na mušku enviroaktivizmus hraničiaci s ekoterorizmom. Pokúša sa „nenásilne a pritom do hĺbky skúmať paradoxy a nekonzistenciu všetkých zainteresovaných strán súčasného boja o našu planétu a práva zvierat,“ píšu tvorcovia v žiadosti o podporu z Audiovizuálneho fondu.„Čierno-biele videnie sveta a absencia rozmýšľania vo väčších súvislostiach spôsobujú, že ekologický postoj k životu sa stáva viac módnou záležitosťou než reálnym riešením problému,“ dodávajú.

Film vyrobila slovenská spoločnosť nutprodukcia v spolupráci so svojou českou sestrou. „Keďže nutprodukce produkovala už film Pandy, do práce na Free the Chickens sa prirodzene zapojila aj nutprodukcia ako slovenský producent,“ vysvetľuje pre Film.sk producent filmu Jakub Viktorín. „Najväčšou výzvou a zároveň aj prínosom celej spolupráce bola autorská vízia Matúša Vizára a jeho prístup k práci. Dáva si totiž extrémne záležať na jednotlivých vizuáloch a forme celej animácie, čo zvyšuje nároky na čas a prípravu celého procesu. Verím však, že výsledok stojí za to.

Film vznikol technikou kreslenej počítačovej animácie a charakterizuje ho nielen výrazný Vizárov rukopis a zábery, ktoré sú skutočne prepracované do posledného detailu, ale aj podvratný humor – čierny ako smola a zároveň jasný ako čerstvá krv. Osviežujúco ho dotvára aj zvuková stránka s realistickými a živými dialógmi animovaných postáv. Režisér spomína, že počas niekoľko rokov trvajúcej realizácie sa v štábe vystriedalo viacero animátorov a o zvukovú stránku sa – okrem hercov, ktorí starostlivo nahovorili ľudské postavy – postarali hneď dvaja zvukári. „Jeden z nich, Adam Matej, robil aj hudbu a daboval aj sliepky,“ prezrádza. Free the Chickens podľa neho „triafa do vlastných a môže byť pochopený aj ako pamflet proti vegánskemu aktivizmu, hoci to nebolo jeho zámerom“ – tým je skôr prostredníctvom hyperbolizovaných situácií a viacnásobne pointovaných filmových gagov poukázať na to, že aj tie najidealistickejšie postoje môžu vyústiť do katastrofy, ak sú dovedené do extrému.

Animovaný krvák Free the Chickens do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov a premieta sa ako predfilm pred romantickým queer trilerom Krv na perách režisérky Rose Glass.

 

Free the Chickens (r. Matúš Vizár, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 163 294 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur)
Distribučná premiéra: 19. 9. 2024 ako predfilm romantického trileru Krv na perách (Love Lies Bleeding, GB/US, 2024, r. Rose Glass)

 

Záber z filmu Free the Chickens. FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Milan Ondrík na zábere z filmu MIKI ©Joseph Marčinský/PubRes

téma Hodnotenie slovenského hraného filmu 2024

390 tisíc divákov a diváčok pre film MIKI, 290 tisíc pre film Kavej, 260 tisíc pre film Jedeme na teambuilding – to sú distribučné výsledky, akými sa môže pochváliť len pár titulov predpandemických čias a aké nedosiahol divácky ani najúspešnejší film roka 2023 Invalid. Ten totiž do kín prilákal „len“ 200 tisíc divákov a diváčok. V roku 2024 sa však darilo aj minoritnej slovenskej koprodukcii Vlny, ktorá u nás dosiahla návštevnosť 173 tisíc a dostala sa aj do užších nominácií na Oscara, či Vojne policajtov, ktorá predala 140 tisíc lístkov. Výrazná divácka profilácia aj nadštandardná návštevnosť uvádzaných titulov potvrdzujú narastajúci mainstreamový trend predchádzajúcich rokov. Pre kondíciu kinematografie by to samo osebe bola dobrá správa, keby slovenským hraným filmom uplynulého roka nechýbala štylistická diverzita či rozmanitejšie divácke zacielenie a keby namiesto recyklácie už osvedčených námetov prinášala nové témy. Vo vodách mimo bezpečného stredného prúdu sa omočil iba tanečný experiment Zenit. A rok 2024 nepriniesol objav žiadneho originálneho autorského debutu. Žánrové spektrum filmov sa vlani pohybovalo od kriminálnych trilerov cez komédie po historické drámy. Niektoré pracujú so žánrovými konvenciami so snahou o presah smerom k reflexii aktuálneho sveta, iné si vystačia s generickými formulami. Viaceré spracúvajú skutočné udalosti – dominuje im reflexia 90. rokov vo filmoch Vojna policajtov a MIKI a obdobia...
Záber z filmu Vedľajšia izba. FOTO: Continental film

recenzia Vedľajšia izba

Po troch rokoch od snímky Paralelné matky pri Pedro Almodóvar s novým filmom, v poradí už dvadsiatym tretím. Vedľajšia izba je vzťahovou drámou dvoch postáv, ktoré spája spoločná minulosť, no zároveň voči sebe nepociťujú nijaké záväzky. Tento film je odlišný od toho, na čo sme u slávneho španielskeho režiséra zvyknutí. Almodóvar, ktorý vyrastal prevažne v ženskej spoločnosti, sa vie hlboko vcítiť do duše ženských postáv. Jeho prvý celovečerný film v angličtine vychádza z románu What Are You Going Through od Sigrid Nunezovej. Je zaujímavé, že už dlhšie koketoval s americkým publikom a ponukami z Hollywoodu, no buď ich odmietol, pretože sa obával, že by bola oslabená jeho umelecká integrita, alebo si podľa vlastných slov neveril, že by dokázal v angličtine komplexne a autenticky vyrozprávať zaujímavý príbeh. Prorocký výkrik, aby odolal hollywoodskemu vábeniu, napokon ignoroval. Zápletka sa točí okolo stretnutia dvoch dlho odlúčených priateliek: vitálnej, no trochu úzkostlivej Ingrid stvárnenej Julianne Moore, a chorou Marthou v podaní Tildy Swinton. Pre ňu to bola vytúžená spolupráca s Almodóvarom na celovečernom filme (predtým si zahrala v jeho krátkom filme Human Voice). Radosť z opätovného stretnutia vystrieda smútok z toho, že Martha sa už nemôže vyliečiť. Rozhodne sa ukončiť život, keď bude cítiť, že ju opúšťajú sily. Prejde rýchlym kurzom...
Radoslav Passia, literárny vedec a publicista. Foto: Archív autora

Obľúbené slovenské filmy Radoslava Passiu

Hlavné miesto mojej filmovej iniciácie – Klub filmového diváka v Odborovom dome kultúry v Prešove – už dávno nefunguje, kino zavreli v roku 2008. Ako študent filozofickej fakulty som sa tam v druhej polovici 90. rokov počas pravidelných filmových utorkov stretol s filmami, ktoré bolo treba vidieť práve v kľúčovom veku okolo dvadsiatky. Z mnohých spomeniem jeden, ktorý sa vtedy do môjho vnútorného sveta presne trafil – Ilumináciu (1973) Krzysztofa Zanussiho. Osobnostne ma formoval hraničný priestor severovýchodného Slovenska v prahovom období neskorého socializmu a postsocialistickej reality 90. rokov 20. storočia. Tejto téme, teda ako tento areál reflektuje literatúra a čo znamená pre našu kultúru, som sa neskôr venoval ako literárny vedec. Aj preto mám rád filmy, ktoré sa v inom médiu pokúšali o čosi podobné, teda zachytiť zaujímavý kultúrny priestor na hranici dvoch svetov, západného a východného. Ejha, ako nám medzičasom tá téma znovu zaktuálnela! Spomeniem študentský film Petra Kerekesa Ladomírske morytáty a legendy (1998), jeho dokument 66 sezón (2003) o dejinách košickej plavárne alebo Marka Škopa a Iné svety (2006) či Osadné (2009).  Peter Kerekes: 66 sezón. Foto: ASFK No a keď sme už pod Karpatami, rád by som pripomenul ešte jeden poľský hraný film, ktorého dej sa síce začína v roku 1977 na bezútešnom varšavskom panelovom sídlisku, ale výrazne ho spoluurčuje rodinná história...
Zobraziť všetky články