Záber z filmu Free the Chickens

Vegánska úderka vstupuje do potravového reťazca

Písmo: A- | A+

Viac ako desať rokov po krátkom animovanom filme Pandy (2013), ktorý získal hlavnú cenu na festivale Fest Anča aj jedno z ocenení Cinéfondation v Cannes, prichádza režisér Matúš Vizár s druhým dielom zamýšľanej série drsných animovaných satír venovaných environmentálnemu aktivizmu a boju za práva zvierat.

Už v Pandách sa Matúšovi Vizárovi a jeho tímu podarilo ostrovtipne nasvietiť niektoré anomálie súčasnej spoločnosti, posadnutej okrem iného aj zachraňovaním či udržiavaním (konzumného a pohodlného) života ohrozených živočíšnych druhov. Jeho nový krátky animovaný film Free the Chickens si berie na mušku enviroaktivizmus hraničiaci s ekoterorizmom. Pokúša sa „nenásilne a pritom do hĺbky skúmať paradoxy a nekonzistenciu všetkých zainteresovaných strán súčasného boja o našu planétu a práva zvierat,“ píšu tvorcovia v žiadosti o podporu z Audiovizuálneho fondu.„Čierno-biele videnie sveta a absencia rozmýšľania vo väčších súvislostiach spôsobujú, že ekologický postoj k životu sa stáva viac módnou záležitosťou než reálnym riešením problému,“ dodávajú.

Film vyrobila slovenská spoločnosť nutprodukcia v spolupráci so svojou českou sestrou. „Keďže nutprodukce produkovala už film Pandy, do práce na Free the Chickens sa prirodzene zapojila aj nutprodukcia ako slovenský producent,“ vysvetľuje pre Film.sk producent filmu Jakub Viktorín. „Najväčšou výzvou a zároveň aj prínosom celej spolupráce bola autorská vízia Matúša Vizára a jeho prístup k práci. Dáva si totiž extrémne záležať na jednotlivých vizuáloch a forme celej animácie, čo zvyšuje nároky na čas a prípravu celého procesu. Verím však, že výsledok stojí za to.

Film vznikol technikou kreslenej počítačovej animácie a charakterizuje ho nielen výrazný Vizárov rukopis a zábery, ktoré sú skutočne prepracované do posledného detailu, ale aj podvratný humor – čierny ako smola a zároveň jasný ako čerstvá krv. Osviežujúco ho dotvára aj zvuková stránka s realistickými a živými dialógmi animovaných postáv. Režisér spomína, že počas niekoľko rokov trvajúcej realizácie sa v štábe vystriedalo viacero animátorov a o zvukovú stránku sa – okrem hercov, ktorí starostlivo nahovorili ľudské postavy – postarali hneď dvaja zvukári. „Jeden z nich, Adam Matej, robil aj hudbu a daboval aj sliepky,“ prezrádza. Free the Chickens podľa neho „triafa do vlastných a môže byť pochopený aj ako pamflet proti vegánskemu aktivizmu, hoci to nebolo jeho zámerom“ – tým je skôr prostredníctvom hyperbolizovaných situácií a viacnásobne pointovaných filmových gagov poukázať na to, že aj tie najidealistickejšie postoje môžu vyústiť do katastrofy, ak sú dovedené do extrému.

Animovaný krvák Free the Chickens do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov a premieta sa ako predfilm pred romantickým queer trilerom Krv na perách režisérky Rose Glass.

 

Free the Chickens (r. Matúš Vizár, Česko/Slovensko, 2024)
Celkový rozpočet filmu: 163 294 eur (podpora z Audiovizuálneho fondu: 45 000 eur)
Distribučná premiéra: 19. 9. 2024 ako predfilm romantického trileru Krv na perách (Love Lies Bleeding, GB/US, 2024, r. Rose Glass)

 

Záber z filmu Free the Chickens. FOTO: ASFK

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Záber z filmu Anora (r. Sean Baker) / Zdroj: CinemArt SK

recenzia Anora

Dvadsaťtriročná Ani tvrdo pracuje. Z náročných nočných zmien chodí domov nadránom. Náročné sú preto, lebo nikdy nevie, s kým večer skončí zavretá v izbe. Komunikácia so zákazníkmi nie je ideálna, no Ani nosí na perách široký úsmev. Ako sexuálna pracovníčka nemá na výber. V klube stretáva zábavného a bohatého Ivana, moderného princa s luxusným domom a zmyslom pre utrácanie, ktorý využije jej služby a čoskoro jej už sľubuje snubný prsteň. Do idylky vstúpia Ivanovi ruskí rodičia – zo svadby vôbec nie sú nadšení. V Kine Lumière zavládla po premietaní filmu Anora zvláštna atmosféra; diváci narodení po roku 1990 žasli, no generácia starších pohoršene krútila hlavou nad prvou polovicou filmu. Veď to je porno! Samý sex! Po ťaživej súdnej dráme Anatómia pádu, ktorá v Cannes zvíťazila vlani, sa pozabudlo na to, že divák sa pri sledovaní držiteľa Zlatej palmy môže aj baviť. A práve o očakávaniach je aj snímka Anora. Príbeh šikovne pracuje s vyvracaním predsudkov zaužívaných voči sexuálnym pracovníčkam, mužom, Rusom. Aj spoločníčka môže mať svoje potreby. V tomto prípade rýchlo uverí, že splynutie nie dvoch duší, ale finančných prevodov nemá dátum exspirácie a bude si naďalej žiť ako v rozprávke. Herečka Mikey Madison predstavuje dve tváre hrdinky – nebojácnu, silnú a bojovnú, a potom tú reálnu Ani, ktorá pod tvrdou škrupinkou predsa len dúfa...
Záber z filmu Všetci ľudia budú bratia. FOTO: Film Expanded

35 rokov od Nežnej: Úlohou umenia je konfrontovať aj ostalgiu. Sme schopní ďalšej revolúcie?

Pri pohľade na súčasnú rozháranú spoločnosť si viac ako kedykoľvek predtým musíme uvedomovať, aká krehká je demokracia, ktorú sme si vybojovali v Novembri 1989. Pri rozpade Československa si ľudia pri moci demokraciu takpovediac bratsky rozdelili, nechajúc plebsu nádej, že keď tu je, bude aj fungovať. Príbeh revolúcie sa odvtedy skloňuje podľa toho, ako ju kto cíti. Pozreli sme sa, čo dnes jej odkaz vyvoláva v mysliach tých, čo ju vidia filmovým okom. „Je mi to úplne jedno. Prečo? Lebo. Veď je to tu úbohé. Všetko zdraželo. Predtým tu bolo lepšie.“ Známe frázy? Bohužiaľ. Už pred tridsiatimi rokmi takto odpovedali mladí respondenti vo filmovom dokumente Dušana Hanáka Papierové hlavy na otázku, ako vnímajú svoju krajinu. Len pár rokov po páde komunizmu sa o stave svojej krajiny vyjadrovali, akoby ani neboli jej súčasťou. Časy pred Novembrom 1989 si ako neplnoleté deti nemuseli vôbec pamätať, o to zarážajúcejšie sú aj dnes vtedajšie reakcie, neadekvátne pocitu vybojovanej slobody, ktorý medzitým mohli sprostredkovať dospelí a škola. Rodičia tých mladých ľudí do pádu železnej opony síce slobodu nepoznali, no už mohli začať chápať, že kedykoľvek sa človek sám rozhodne, môže byť tvorcom svojho osudu. A že práve to je ten fantastický pocit, ktorý im historická chvíľa priniesla. Tridsaťpäť rokov po Nežnej revolúcii...
Ladislav Snopko na Brízgalkách. FOTO: Archív Ladislava Snopka

Ladislav Snopko: Nežná revolúcia sa atmosférou vyrovná jedinečnému rockovému koncertu

Čo považujete za najsilnejšiu motiváciu tohto filmu? Robiť film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie je pre mňa celkom prirodzené. Vyplynulo to akosi automaticky z toho, že keď prebiehal November '89, chopil som sa dramaturgie hudobných vstupov na Námestí SNP a vzápätí aj konceptu obrovského projektu, ktorý sme robili spolu s Martinom Bútorom a volal sa Ahoj, Európa! Spomínate si? Jasné. To bolo doslova napínanie hraníc, kam až môžeme slobodne zájsť. Bol to nadšený Martin Bútora, ktorý vymyslel, aby sme sa išli pozrieť na našu krajinu spoza ostnatých drôtov železnej opony. A vy ste to hneď spojili s hudbou? Navrhol som koncept, ktorý spočíval v tom, že medzi hradom Devín a hainburským brehom Dunaja vyložíme na remorkér dve sady zvukových aparatúr, jednu otočenú smerom do Československa, druhú do Rakúska. A uprostred nich bude sedieť a hrať Karel Kryl, legenda šesťdesiateho ôsmeho roku a redaktor Slobodnej Európy. Jeho účasť mala, samozrejme, viaceré konotácie – Kryl hral na oba brehy a vytváral akýsi svorník medzi rozpúšťajúcim sa totalitným Východom a otvoreným Západom. Na rakúskom brehu Dunaja boli okrem toho mikrofóny v podobe vojenských vysielačiek prepojené na aparatúru na remorkéri, takže keď Milan Kňažko a Ján Budaj rečnili, ozvučenie šlo cez loď naraz do Rakúska aj do Československa. Čiže loď plnila novú a zásadnú funkciu...
Zobraziť všetky články