Hlas lesa, réžia Zuzana Piussi. Foto: Filmtopia

Záujem o lesy jej do života priniesol environmentálny žiaľ

Písmo: A- | A+

Les sa vychováva pílou a sekerou, tak to odjakživa učili lesníkov v škole. Prízvukujú to viacerí respondenti dokumentárneho filmu Hlas lesa, ktorý v týchto dňoch prichádza do slovenských kín.

Formulka o tvrdej lesníckej výchove sa stala prvotným impulzom, ktorý vyprovokoval režisérku Zuzanu Piussi, aby sa venovala téme lesov – ich výrubu a v nich žijúcej zveri. Vo svojom najnovšom dokumente zároveň oslovuje ľudí, ktorí tejto poučke protirečia. Okrem problému množstva holorubov, o ktorých prichádza čoraz viac desivých správ, sa snažila zachytiť aj stav medvedej populácie v našich lesoch – z nej sa medzi ľuďmi zároveň stal problém číslo jedna vďaka straníckym nominantom, ktorí ju využili ako vstupenku do vysokej politiky.

„Film sme začali natáčať asi pred deviatimi rokmi. Záujem o túto tému mi do života priniesol environmentálny žiaľ. Je prirodzenou reakciou na to, že ľudia, ktorí majú radi prírodu a divoké zvieratá, vidia, ako sa naše lesy doslova strácajú,“ hovorí pre Film.sk režisérka Zuzana Piussi.

Jej film vznikol v koprodukcii STVR a v centre záujmu stojí subkultúra slovenských lesníkov. Cez ich spôsob života, prácu a myslenie vykresľuje jednu stranu pohľadu na riešenie situácie, načrtávajúc nezhody s vedúcimi orgánmi a inými kompetentnými z oblasti ochrany životného prostredia.

V paralelnej linke predstavuje slovenských ochranárov, ktorí presadzujú bezzásahové územia. Niekoľko dní strávila z Jurajom Lukáčom a Erikom Balážom a spoločne hľadali cestu, ako ďalej. „Bohužiaľ, aj teraz existuje na les iba zjednodušená pravda, že sa v ňom dá buď ťažiť, alebo neťažiť,“ hovorí.

Situácia v slovenských lesoch je podľa jej scenára dramatická a kalamita nezastaviteľná. „Po hlbokých lesoch zostávajú holiny, rúbaniská nemajú konca a my, verejnosť, si kladieme otázku, kto za to môže. Hľadanie vinníka rozdelilo spoločnosť na nezmieriteľné tábory. Les sa tak stal bojiskom, ale aj zástupným problémom oveľa hlbšieho sociálneho konfliktu, než sa spočiatku zdalo,“ píše režisérka v charakteristike projektu pre AVF.

Cieľom filmu je ponúknuť divákovi pohľad na rôzne podoby neustále sa meniacej krajiny a pokúsiť sa o analýzu, ktorá pomáha pochopiť iný pohľad na svet.

Hlas lesa (r. Zuzana Piussi, Slovensko/Česko, 2025)

Celkový rozpočet filmu 100 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)

Distribučná premiéra 29. mája 2025

Autor:

Záber z filmu Hlas lesa. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

recenzia Digger Tom Cruise a Riz Ahmed vo filme Digger. Foto: Itafilm/Warner Bros. Pictures

recenzia Digger

Alejandro González Iñárritu sa vo svojom najnovšom filme Digger pokúša rozpovedať hneď niekoľko príbehov cez optiku znepokojivo aktuálnych otázok. Primárnym ohniskom je príbeh ropného magnáta, ktorého bezohľadná chamtivosť a absolútna absencia morálnych hraníc privádzajú svet k totálnej environmentálnej skaze. Hlavný hrdina Digger predstavuje dokonalé stelesnenie karikatúry človeka zaslepeného mocou – ide o antagonistu v tej najextrémnejšej a najgrotesknejšej forme. Jeho charakter zrkadlí celý prehnitý svet, ktorý ho obklopuje a živí. Je to bizarný egoista a cynik. Bezočivo sa pridŕža toho jediného, čo miluje. Ilúzie, že práve on patrí medzi nedotknuteľnú hŕstku vyvolených, ktorá má právo rozhodovať o hodnote života a existencii samotnej planéty. Avšak v momente, keď sa divák usadí s očakávaním klasickej lineárnej drámy, nastáva doslovný a prekvapujúci zlom, v ktorom nekompromisným pádom štvrtej steny Iñárritu strháva odstup a stavia nás zoči-voči našej spoluvine. Svojou podstatou ide o dielo vyhýbajúce sa šablónam bežného mainstreamu. Zároveň však disponuje dravosťou a energiou, ktorými je schopný osloviť aj širšie publikum. Zaujímavá je najmä spleť dejových liniek. Ich funkčnosť spočíva v tom, že si každá z nich drží svoje tajomstvo až do úplného záveru. Tvorcovia nám tak informácie dávkujú s rafinovanou presnosťou podľa toho, koľko daný okamih vyžaduje. Vďaka tomu pointa zasiahne diváka v správny...
Keby sa holuby premenili na zlato Záber z filmu Keby sa holuby premenili na zlato. Foto: guča films

Nemožno túžiť po niekoho triezvosti viac, než on sám

Česko-slovenský dokumentárny film režisérky Pepy Lubojacki Keby sa holuby premenili na zlato je českým kandidátom na Oscara. Premiéru mal na festivale v Berlíne. Odniesol si odtiaľ dve ocenenia, vrátane ceny pre najlepší dokumentárny film. Odvtedy získal aj viacero ďalších cien a od 8. októbra je aj v slovenských kinách. Protagonistom filmu Pepy Lubojacki je jej brat David. Žije v podstate na ulici a bojuje so závislosťou od alkoholu. Závislosťou trpia aj ďalší príbuzní režisérky. „Ostrakizácia ľudí žijúcich so závislosťou a so skúsenosťou života na ulici často prehliada faktory, ktoré prispievajú k vzniku a rozvoju závislosti, ako medzigeneračná trauma, trauma v detstve či dospelosti, chudoba alebo sociálne vylúčenie,“ hovorí Pepa Lubojacki. „Filmom som chcela poukázať na zaužívané presvedčenie, že ide o zlyhanie vôle, a naopak ponúknuť citlivú perspektívu prostredníctvom trauma-informovaného prístupu. Takú, ktorá sa na môjho staršieho brata a bratrancov žijúcich na ulici a so závislosťou pozerá cez spomienky, spoločné detstvo a lásku a ukazuje ich ako komplexné bytosti s minulosťou, snami a obavami,“ pokračuje filmárka. „Tento prístup nevníma závislosť ako osobné zlyhanie, ale ako možnú reakciu na bolesť, odcudzenie a nenaplnené citové potreby. Je však pre mňa dôležité ukázať aj to, aké je byť dieťaťom alebo súrodencom človeka so závislosťou. A že je potrebné premýšľať...
Zobraziť všetky články