Hlas lesa, réžia Zuzana Piussi. Foto: Filmtopia

Záujem o lesy jej do života priniesol environmentálny žiaľ

Písmo: A- | A+

Les sa vychováva pílou a sekerou, tak to odjakživa učili lesníkov v škole. Prízvukujú to viacerí respondenti dokumentárneho filmu Hlas lesa, ktorý v týchto dňoch prichádza do slovenských kín.

Formulka o tvrdej lesníckej výchove sa stala prvotným impulzom, ktorý vyprovokoval režisérku Zuzanu Piussi, aby sa venovala téme lesov – ich výrubu a v nich žijúcej zveri. Vo svojom najnovšom dokumente zároveň oslovuje ľudí, ktorí tejto poučke protirečia. Okrem problému množstva holorubov, o ktorých prichádza čoraz viac desivých správ, sa snažila zachytiť aj stav medvedej populácie v našich lesoch – z nej sa medzi ľuďmi zároveň stal problém číslo jedna vďaka straníckym nominantom, ktorí ju využili ako vstupenku do vysokej politiky.

„Film sme začali natáčať asi pred deviatimi rokmi. Záujem o túto tému mi do života priniesol environmentálny žiaľ. Je prirodzenou reakciou na to, že ľudia, ktorí majú radi prírodu a divoké zvieratá, vidia, ako sa naše lesy doslova strácajú,“ hovorí pre Film.sk režisérka Zuzana Piussi.

Jej film vznikol v koprodukcii STVR a v centre záujmu stojí subkultúra slovenských lesníkov. Cez ich spôsob života, prácu a myslenie vykresľuje jednu stranu pohľadu na riešenie situácie, načrtávajúc nezhody s vedúcimi orgánmi a inými kompetentnými z oblasti ochrany životného prostredia.

V paralelnej linke predstavuje slovenských ochranárov, ktorí presadzujú bezzásahové územia. Niekoľko dní strávila z Jurajom Lukáčom a Erikom Balážom a spoločne hľadali cestu, ako ďalej. „Bohužiaľ, aj teraz existuje na les iba zjednodušená pravda, že sa v ňom dá buď ťažiť, alebo neťažiť,“ hovorí.

Situácia v slovenských lesoch je podľa jej scenára dramatická a kalamita nezastaviteľná. „Po hlbokých lesoch zostávajú holiny, rúbaniská nemajú konca a my, verejnosť, si kladieme otázku, kto za to môže. Hľadanie vinníka rozdelilo spoločnosť na nezmieriteľné tábory. Les sa tak stal bojiskom, ale aj zástupným problémom oveľa hlbšieho sociálneho konfliktu, než sa spočiatku zdalo,“ píše režisérka v charakteristike projektu pre AVF.

Cieľom filmu je ponúknuť divákovi pohľad na rôzne podoby neustále sa meniacej krajiny a pokúsiť sa o analýzu, ktorá pomáha pochopiť iný pohľad na svet.

Hlas lesa (r. Zuzana Piussi, Slovensko/Česko, 2025)

Celkový rozpočet filmu 100 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)

Distribučná premiéra 29. mája 2025

Autor:

Záber z filmu Hlas lesa. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články