Hlas lesa, réžia Zuzana Piussi. Foto: Filmtopia

Záujem o lesy jej do života priniesol environmentálny žiaľ

Písmo: A- | A+

Les sa vychováva pílou a sekerou, tak to odjakživa učili lesníkov v škole. Prízvukujú to viacerí respondenti dokumentárneho filmu Hlas lesa, ktorý v týchto dňoch prichádza do slovenských kín.

Formulka o tvrdej lesníckej výchove sa stala prvotným impulzom, ktorý vyprovokoval režisérku Zuzanu Piussi, aby sa venovala téme lesov – ich výrubu a v nich žijúcej zveri. Vo svojom najnovšom dokumente zároveň oslovuje ľudí, ktorí tejto poučke protirečia. Okrem problému množstva holorubov, o ktorých prichádza čoraz viac desivých správ, sa snažila zachytiť aj stav medvedej populácie v našich lesoch – z nej sa medzi ľuďmi zároveň stal problém číslo jedna vďaka straníckym nominantom, ktorí ju využili ako vstupenku do vysokej politiky.

„Film sme začali natáčať asi pred deviatimi rokmi. Záujem o túto tému mi do života priniesol environmentálny žiaľ. Je prirodzenou reakciou na to, že ľudia, ktorí majú radi prírodu a divoké zvieratá, vidia, ako sa naše lesy doslova strácajú,“ hovorí pre Film.sk režisérka Zuzana Piussi.

Jej film vznikol v koprodukcii STVR a v centre záujmu stojí subkultúra slovenských lesníkov. Cez ich spôsob života, prácu a myslenie vykresľuje jednu stranu pohľadu na riešenie situácie, načrtávajúc nezhody s vedúcimi orgánmi a inými kompetentnými z oblasti ochrany životného prostredia.

V paralelnej linke predstavuje slovenských ochranárov, ktorí presadzujú bezzásahové územia. Niekoľko dní strávila z Jurajom Lukáčom a Erikom Balážom a spoločne hľadali cestu, ako ďalej. „Bohužiaľ, aj teraz existuje na les iba zjednodušená pravda, že sa v ňom dá buď ťažiť, alebo neťažiť,“ hovorí.

Situácia v slovenských lesoch je podľa jej scenára dramatická a kalamita nezastaviteľná. „Po hlbokých lesoch zostávajú holiny, rúbaniská nemajú konca a my, verejnosť, si kladieme otázku, kto za to môže. Hľadanie vinníka rozdelilo spoločnosť na nezmieriteľné tábory. Les sa tak stal bojiskom, ale aj zástupným problémom oveľa hlbšieho sociálneho konfliktu, než sa spočiatku zdalo,“ píše režisérka v charakteristike projektu pre AVF.

Cieľom filmu je ponúknuť divákovi pohľad na rôzne podoby neustále sa meniacej krajiny a pokúsiť sa o analýzu, ktorá pomáha pochopiť iný pohľad na svet.

Hlas lesa (r. Zuzana Piussi, Slovensko/Česko, 2025)

Celkový rozpočet filmu 100 000 eur (Podpora z Audiovizuálneho fondu: 30 000 eur)

Distribučná premiéra 29. mája 2025

Autor:

Záber z filmu Hlas lesa. Foto: Filmtopia

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Film Potopa režiséra Martina Gondu získal päť sošiek ocenenia Slnko v sieti a šiestou je divácka cena. Foto: SFTA/Zdenko Hanout

Slnko v sieti: Buďme ostražití

Keď som už tu, tak skúsim, zažartoval a skromno-zvodne sa usmial pod fúz Maroš Kramár. Pri vyhlásení laureáta ocenenia Slnko v sieti za najlepší hraný film roku 2025 si vzal bez škrupulí ponúknutý priestor slobodne sa vyjadriť. Vyzretá osobnosť svojej generácie, herec neprávom potopený v komerčnej zábave, typ, ktorý by sa patrilo vidieť v slovenskom filme v krásnej, hlbokej úlohe, si zo samého žartu aj povzdychol, že vlani nič nenatočil. Stojac pred plnou sálou bratislavskej Starej tržnice však nechcel hovoriť o sebe. Rozprával o športovcoch, vedcoch, umelcoch, ktorí reprezentujú našu krajinu vo svete. Predovšetkým však hovoril o filmároch z domácej scény prepojených na celú Európu. Pretože práve im patril štvrtkový večer plný oslavy. Herec Maroš Kramár na odovzdávaní ocenení Slnko v sieti 2026. Foto: SFTA/Zdenko Hanout Slovo, ktorému sa nedalo vyhnúť Maroš Kramár vyzdvihol najväčšie úspechy našej filmárskej obce v blízkom aj ďalekom svete, veď ich stále pribúda. A keďže ide o umeleckú produkciu zákonite reflektujúcu svet, v ktorom žijeme, nevidel najmenší dôvod nebyť angažovaným. Pomaly a iste tak smeroval k slovu, ktorému sa už nedalo vyhnúť: hanba. Adresoval ho presne a priamo: premiérovi Slovenskej republiky, vládnej garnitúre, ministerstvu kultúry a jeho reprezentácii a napokon verejnoprávnej televízii. Tá sa totiž práve unúvala nepodať divákom na Slovensku správu o tom, akí ľudia dnes pôsobia vo filmovej brandži, ako...
recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca Záber z filmu Posledný Hebrej z Hlohovca. Foto: Filmtopia

recenzia Posledný Hebrej z Hlohovca

Hlohovec. Mesto s bohatou históriou, podľa archeológov osídlené už v paleolite. Prvá písomná zmienka zo začiatku 12. storočia. Traduje sa, že bolo pomenované podľa hlohu, kríka s ostročervenými plodmi a vetvičkami ozbrojenými pichľavými ostňami. A traduje sa, že Kristova tŕňová koruna bola uvitá práve z neho. Mesto, ktoré sa stalo hlavným dejiskom nového filmu dokumentaristu Arnolda Kojnoka Posledný Hebrej z Hlohovca (2026). Pred druhou svetovou vojnou tvorili Židia v Hlohovci približne desatinu obyvateľstva, vyše osemsto duší. Po vojne sa ich vrátilo necelých 40 a dnes tam ich prítomnosť vôbec necítiť. Demografický oblúk, žiaľ, vôbec nie ojedinelý pre „slovákštátne“ mestské osídlenia, no i tak nástojčivo hodný zaznamenania, popísania, zopakovania, poučenia, zaujatia stanoviska. Autorského, ale najmä diváckeho. Vo filme totiž okrem mnohého iného napríklad prebehne takýto rozhovor preživšej pani a režiséra: „Čo chceli, to robili. Došli a si zobrali. Otvorili skriňu, zvesili obraz...“ „A vy ste poznali tých ľudí?“ „Samozrejme.“ „A im to nebolo trápne?“ „Nie.“ A iný pán z tvárí Hlohovčanov po svojom návrate domov vyčítal: „A vy ste sa vrátili? To sklamanie, že sme to prežili...“ Zvykneme takéto správy vyvažovať vyzdvihovaním tých, ktorí Židom počas holokaustu pomáhali. Aj v Kojnokovej snímke sa takí nájdu. Nesporne si zaslúžia našu hlbokú úctu a obdiv, hoci nie morálne, no reálne boli v ringu ľahkou mušou váhou proti superťažkej. Na oficiálnej internetovej stránke...
Zobraziť všetky články