Svetlo sveta uzrel v Rožňovej Neporadzi (dnes Neporadza) ako najmladšie z ôsmich detí Jozefa Bednára a jeho manželky Anny. Starí rodičia sa na Slovensko prisťahovali z Moravy.

Alfonz patril medzi nadaných študentov. Obzvlášť vnímavý bol na jazyky, venoval sa im už od strednej školy. V medzivojnovom období sa zapísal na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe, kde si vybral klasickú filológiu, češtinu a slovenčinu.

Ako veľká téma stredoeurópskej oblasti ho zaujala estetika rozprávok a mýtov, ktorú rozvinul do podoby dizertačnej práce o kontextoch ľudovej balady. Nakrátko sa jeho životný čas spojil s o rok starším Dominikom Tatarkom, ktorý mal namierené z Prahy na Sorbonnu.

Plány do budúcnosti obom skrížil začiatok 2. svetovej vojny. Bednár doštudoval v Bratislave, stal sa z neho stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove, v roku 1944 narukoval k vojenskej jednotke do Prešova, kde zostal až do konca vojny. Tatarka po nútenom opustení Paríža učil na gymnáziu v Žiline a v Martine. Vojnový čas pre neho znamenal umeleckú a politickú radikalizáciu: napísal a vydal zbierku existenciálne ladených noviel V úzkosti hľadania (1942), nadrealistickú novelu Panna zázračnica (1944), zapojil sa do partizánskeho odboja a vstúpil do KSČ. Bednár sa sústredil až na povojnové príležitosti literatúry: bol lektorom vo vydavateľstve Pravda, vydal dve zbierky pre deti, prekladal z francúzštiny a angličtiny.

Ako prvý zo slovenských spisovateľov už rok po Stalinovej a Gottwaldovej smrti v roku 1953 rozvíril stojaté vody oficiálnej štátnej doktríny o socialistickom realizme „v románe o výchovnej sile lásky“ Sklený vrch (1954). Konfrontuje v ňom dve simultánne podoby existencie času. K prítomnému času patrí symbol komunizmu v podobe monumentálnej stavby hydroelektrárne. Táto časová rovina sa prelína s povojnovým obdobím konca štyridsiatych rokov, s doznievaním historického dramatizmu udalostí Povstania.

Dejovou osou románu je zrada. Denník už mŕtvej protagonistky Emy Klaasovej svedčí o nedodržaní sľubu, ktorý dala partizánovi Milanovi Kališovi. Autor ju trestá osudovým spôsobom – prostredníctvom literárneho podobenstva. Využíva pritom motívy Dobšinského rozprávky Tri citróny, ale aj stredoeurópske balady G. A. Bürgera, K. J. Erbena či J. Botta. Zradení milenci si podľa pravidiel žánru odvádzajú svoje nedokonalé vyvolené na onen svet. Autor vedome obohacuje tvarovosť súvekého románu. V Sklenom vrchu i v zbierke noviel Hodiny a minúty (1956) už znie naplno Bednárovo estetické krédo, ktoré našiel u E. M. Forstera: „V románe tikajú hodiny.“

Metonymický „tikot času“ znel aj z Bednárových časopisecky publikovaných poviedok Fajolov príspevok, Zlatá brána a Pontónový most s námetmi zo súčasnosti. Vznikli potom, čo v roku 1960 spisovateľ dostal od vedúceho prvej tvorivej skupiny Alberta Marenčina ponuku, aby začal pracovať na Kolibe. Onedlho sa k nemu pridal aj Dominika Tatarka, ktorého prvé dotyky s filmom sa začali už v predchádzajúcom desaťročí.

Po odmietnutí Bednárovho scenára Stanislavom Barabášom prijal ponuku režírovať celovečerný hraný film Slnko v sieti Štefan Uher. Snímka sa v roku 1962 stala predskokanom česko-slovenskej novej vlny a značkou nového tandemu. Aj v ďalších dielach zo šesťdesiatych rokov, ako sú Organ a Tri dcéry, filmová realizácia výrazne presahuje tému. Vnútorným tikotom Bednárovho hlasu presahuje súveké, historicky presne ukotvené príbehy. Či už zatmením Slnka a zázračným prameňom v Meleňanoch, prelínaním sakrálnych a profánnych motívov v Organe alebo historického a mýtickú času v Troch dcérach. Slnko v sieti umelecky zažiarilov česko-slovenskom kontexte, Organ ocenili v Locarne, Tri dcéry prehovorili k svedomiu Slovenska a vyjadrili traumu z potláčania viery, patriaceho spolu s kolektivizáciou k násilnostiam raného komunizmu.

Z vývinového hľadiska je dôležité, že písanie pre film sa zmenilo. Prestalo sa pokladať za čisto technickú záležitosť, zo scenára sa stalo literárne umelecké dielo, hoci transgresívnej povahy. Historicky prvým knižným titulom u nás boli 3 scenáre Alfonza Bednára, ktoré vyšli vo vydavateľstve Tatran v roku 1968. V tom istom roku udelil Československý filmový zväz Alfonzovi Bednárovi filmovú cenu TRILOBIT za scenár Tri dcéry s prihliadnutím na snímky Slnko v sieti a Organ. O rok neskôr získal Bednár cenu Igric za dovtedajšie scenáristické dielo. V tomto období však zďaleka tvoriť neprestal. Uhrovi zostal verný až do začiatku osemdesiatych rokov. Potom si ho našli iní. Predovšetkým Miloslav Luther, ktorý podľa jeho scenára vytvoril pozoruhodný pôvodný televízny film Ráno pod mesiacom (1979) či adaptáciu novely Zrub z kameňa pod názvom Krok do tmy (2014).

Alfonz Bednár zomrel 9. 11. 1989 vo veku 75 rokov.