V štyridsiatych rokoch minulého storočia bol Alojz Mäsiar zamestnaný v Matici slovenskej (konkrétne vo vydavateľskom oddelení). Potom ho prijali ako účtovníka prevádzkovej učtárne do Československého štátneho filmu Bratislava. V päťdesiatych rokoch začínal ako asistent výroby, jeho prvým filmom bol celovečerný dokument Vladimíra Bahnu Dúha nad Slovenskom (1951), ako v Mäsiarovom profile na portáli SK Cinema pripomína Renáta Šmatláková.

Z asistenta sa postupne prepracoval na pozíciu vedúceho výroby. Keď v roku 1957 ochorel vedúci výroby filmu Paľa Bielika Štyridsaťštyri (1957) Štefan Zimmer, nahradil ho práve Mäsiar. S Bielikom spolupracoval aj na snímkach V piatok, trinásteho… (1953) či Traja svedkovia (1968). Tiež nakrúcal s Andrejom Lettrichom (Smrť prichádza v daždi, 1965; Vrah zo záhrobia, 1966; Volanie démonov, 1967), s režisérom Martinom Hollým (Havrania cesta, 1962; Kto odchádza v daždi…, 1974) či s Jurajom Jakubiskom (Nevera po slovensky, 1980).

Pri príležitosti stého výročia narodenia Alojza Mäsiara oslovil Film.sk žijúcich režisérov, s ktorými spolupracoval, aby si naňho zaspomínali. Najkratšiu pracovnú skúsenosť s ním mal Miloslav Luther. Hoci sa Mäsiar objavuje v titulkoch jeho rozprávky Kráľ Drozdia brada (1984), na pozícii vedúceho výroby bol pri tomto filme iba jeden deň a počas zvyšku nakrúcania bol vedúcim výroby Štefan Gašparík.

Dlhšiu, ale špecifickú skúsenosť s vedúcim výroby Alojzom Mäsiarom mal ďalší významný slovenský režisér Dušan Trančík. Pracovali spolu na krátkom dokumente Šibenica (1969) a na hranej snímke Štvrtý rozmer (1983).

 „Alojz Mäsiar bol produkčný zo starej kolibskej školy. Občas premýšľam, či bol chytrý alebo ignorant. Chytrý preto, že vopred tušil, ako to s filmom Šibenica dopadne – že sa dostane do trezoru, prípadne ignorant, že ho to vlastne nezaujímalo. V čase, keď bol produkčným tohto inkriminovaného filmu, bola v spoločnosti toxická nálada. Nakrúcať symbolický obraz okupácie bola buď hlúposť, alebo odvaha. Obidva prívlastky sú možné.“ Trančík dopĺňa, že Mäsiar mal predstavu o podmienkach, za akých sa zmestia do naplánovaného rozpočtu. Film nakrúcali minimalisticky na poľských hraniciach v Litmanovej. Režisér sa zmienil aj o kolegovom problémom s alkoholom. Ľutuje, že si s ním v slabej chvíli potykal, čo určilo dynamiku ich vzájomného vzťahu. Vedúci výroby začal diktovať podmienky nakrúcania. Napriek kritike však podčiarkuje, že Alojz Mäsiar mal svoju prácu rád a bol silným „ťahúňom“ celého projektu.

Inú skúsenosť mal režisér Zoro Záhon. S Alojzom Mäsiarom spolupracoval na dvojici filmov Tetované časom (1975) a Pomocník (1981).

„Alojz Mäsiar bol mužom práce, žili sme a pracovali, taký bol jeho život vedúceho výroby v štúdiu hraných filmov Slovenskej filmovej tvorby Bratislava Koliba. Už pri prvom stretnutí s režisérom mal naštudovaný technický scenár. Za najdôležitejšie považoval prieskum výroby s architektom a režisérom a následne do detailu zabezpečené prípravné práce s ostatnými výrobnými a tvorivými zložkami a rovnaké požiadavky mal i v prípade zahraničného partnera. Potom sa mohol proces tvorby a výroby zaradiť do samotnej realizácie. Po dokonalej príprave realizácie, ale aj záverečných prác, ktorým Alojz Mäsiar pripisoval rovnakú dôležitosť, vedeli v drobnostiach korigovať proces podľa nárokov režiséra už aj zástupcovia vedúceho produkcie.“

Podľa Záhona bol Mäsiar náročný voči sebe i kolegom. Projekty, na ktorých viedol výroby, boli podľa neho ako vlak, ktorý keď sa pohol, prišiel do cieľa presne, ako bol naprogramovaný. Tiež spomína jeho lásku k alkoholu.

Posledným filmom, na ktorom sa Alojz Mäsiar podieľal, skôr než odišiel do dôchodku, bola Kára plná bolesti (1985) Stanislava Párnického.

Alojz Mäsiar zomrel pred dvadsiatimi rokmi na Štedrý deň, jedenásť dní po svojich okrúhlych osemdesiatych narodeninách.