Slovenskú kinematografiu tvoria nielen všeobecne známe mená režisérov a hercov, ale i práca ľudí, ktorí zostávajú mimo svetiel reflektorov. Jednou z takýchto osobností bola aj Alžbeta Domastová, filmová profesionálka, ktorá výrazne prispela k vzniku viacerých významných diel československej kinematografie. Narodila sa v Nitre 19. apríla pred 90 rokmi.
Alžbeta Domastová prešla na Kolibe rôznymi profesiami. Začínala ako skriptka a asistentka réžie (Čert nespí; Čo nezažil Kolumbus; Muž, ktorý sa nevrátil; Ivan). A pokračovala ako pomocná režisérka (Zvony pre bosých; Sedem svedkov; Veľká noc a veľký deň). Hoci sa jej meno neobjavovalo na plagátoch medzi poprednými tvorcami, jej práca bola neoddeliteľnou súčasťou filmového procesu. Vypracovala sa a zaradila k odborníkom zabezpečujúcim kontinuitu, organizáciu a kvalitu výslednej filmovej produkcie.
Počas svojej vyše tridsaťročnej kolibskej kariéry sa Domastová podieľala na viac než dvoch desiatkach kinematografických projektov. Medzi najvýznamnejšie patria dráma z prostredia nacistického koncentračného tábora Boxer a smrť (r. Peter Solan, 1962), poetická persifláž Panna zázračnica (r. Štefan Uher, 1966), poviedkový experiment Dialóg 20 40 60 (r. Peter Solan, Zbyněk Brynych, Jerzy Skolimowski, 1968) či baladická feéria Javor a Juliana (r. Štefan Uher, 1972). So Štefanom Uhrom ďalej spolupracovala aj na snímkach Organ (1964), Keby som mal pušku (1971), Dolina (1973), Veľká noc a veľký deň (1974) alebo Keby som mal dievča (1976).
Ako režisérka, Alžbeta Domastová nakrútila dokumentárny film Galéria mesta Bratislavy (1976). Spolu s Alexandrom Strelingerom režírovala tiež dokument Pozsony Pressburg Bratislava(1976). Prispela tým k zachyteniu súdobého kultúrneho a historického obrazu nášho hlavného mesta.
Pôsobenie v dabingu
Najvýraznejšiu kapitolu jej kolibskej éry tvorí umelecká činnosť v dabingu, ku ktorému ju pritiahol Eduard Grečner. Jej pôsobenie na poste režisérky slovenského znenia začalo v roku 1976. Pokračovalo až do zániku kolibského dabingu na začiatku 90. rokov dvadsiateho storočia. Ako dabingová režisérka vytvorila slovenské verzie vyše štyroch desiatok filmov pre kiná aj pre televíziu. Jej herecké vedenie kombinovalo typovo-vzhľadovú charakteristiku s výrazným, ale adekvátnym hlasovým prejavom. Popri Miroslavovi Horňákovi sa Domastová zaraďuje k najoriginálnejším kolibským dabingovým režisérom prispôsobujúcim výsledný tvar slovenského znenia originálnemu zneniu bez toho, aby ich autorská vízia stavala do popredia expresívne dominantné, často originálu neadekvátne hlasy či hlasy ostrieľaných, ale často rutinne predvedených umeleckých výkonov.
Domastovej zásluhou „prehovoril“ k slovenským návštevníkom kín i televíznym divákom napríklad legendárny nemecký komik Dieter Hallervorden vo všetkých filmoch uvedených v našej distribúcii (Ach, milý Harry!; Podoba čiste náhodná; Didi a pomsta vydedencov; Didi na plný plyn) hlasom Stana Dančiaka. Jej pričinením sa prvým slovenským hlasom Eddieho Murphyho stal Miro Noga (americký film Zlaté dieťa) a prvým slovenským hlasom Michaela Douglasa Jozef Vajda (dobrodružná komédia Honba za diamantom). Vo francúzsko-kanadskom dobrodružnom filme Drsný chlapík Domastová zasa vytvorila nemenej ikonické hlasové spojenie Lino Ventura-Štefan Kvietik, ktoré následne ako vysokofunkčné prevzali aj iní dabingoví tvorcovia (napríklad Oľga Rúfusová alebo Ján Šuda).
Sibiriáda aj Včielka Maja
Medzi najrozsiahlejšie Domastovej dabingové televízne práce patria dvojdielna Končalovského epopeja Sibiriáda a animovaný nemecko-japonský, dnes už právom kultový detský seriál Včielka Maja. V oboch týchto dabingoch prejavila Domastová nielen intuíciu pre citlivé a pritom adekvátne obsadenie „hlasu“ na postavu, ale i suverénny režijno-autorský prístup k časovo aj rozsahovo náročným látkam. V obsadení oboch diel sa vystriedalo množstvo našich popredných už známych i v tej dobe začínajúcich hercov a dabingových profesionálov (napr. Pavol Mikulík, Michal Dočolomanský, Július Pántik, Anton Mrvečka, Andrej Hryc, František Kovár, Eva Večerová, Marián Zednikovič, Viera Strnisková, Zoro Laurinc, Peter Debnár, Ida Rapaičová, Ľubo Roman a iní).
O Včielke Maji Domastová v roku 1986 pre Večerník povedala: „Tento sympatický seriál učí láske k prírode, vážiť si všetko živé na tejto zemi, teda hovorí o ekológii nenúteným štýlom. Dáva rovnicu medzi zvieratká a ľudí. Približuje jednotlivých chrobáčikov a tým vlastne spoznávame ich život a nezastupiteľné miesto v prírode. Ukazuje nám ich svet, konflikty, trápenia i zmierenia. Učí deti aj dospelých, aby sa zvieratiek a chrobáčikov nebáli, neubližovali im, ale naopak, aby im pomáhali v ich živote plnom nástrah a nebezpečenstiev. To je humánne krédo Včielky Maji.“
Alžbeta Domastová zomrela vo veku 84 rokov v rodnej Nitre. Jej odkaz žije ďalej prostredníctvom diel, na ktorých sa podieľala – diel, ktoré tvoria dôležitú súčasť slovenského filmového, ale najmä dabingového dedičstva.
