„Škála jej realistického hereckého prejavu osciluje medzi hrdinsko-lyrickými a komediálnymi polohami,“ charakterizovala ju Encyklopédia dramatických umení Slovenska. V roku 1943 absolvovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po škole strávila jednu sezónu v Nitre, odkiaľ v roku 1945 prešla do martinského divadla, kde pôsobila až do roku 1956. Práve tu spoznala tu Jozefa Kronera, za ktorého sa počas pôsobenia v Martine vydala. Vraj sa do nej zaľúbil, keď spolu účinkovali v Kubovi. V roku 1956 obaja odišli z Martina do činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. 

„V Martine hrala také veľké postavy, ako napríklad Candidu, Mašu v Troch sestrách, Vojnarku, ale i Desdemonu a nezabudnuteľnú Aničku v Kubovi. Mrzí ma, že v Bratislave už tak nezažiarila ako v martinskom divadle, kde sme istého času boli obaja hviezdami,“ spomínal Kroner v knihe Jozefa Leikerta a Márie Mackovej Osud tak chcel. „Terka naozaj stratila viacero hlavných úloh, ktoré hrala v Martine. V SND bola iná rivalita, väčší boj o každú postavu, nieto ešte o hlavnú. Nehovoriac o tom, že v divadelných hrách je obvykle viac mužských postáv a menej príležitostí pre ženy… Chybu sme asi urobili hneď na začiatku, keď sme súhlasili, že Terka bude v SND hrávať menšie postavy a robiť záskoky, čo mala aj v zmluve. S tým som nemal súhlasiť predovšetkým ja, pretože v Martine bola pani herečka. Možno sme nemuseli trvať ani na tom, aby aj ona hrala v SND, dobrým divadlom už vtedy bola i Nová scéna. Do SND nás oboch prehovoril vtedajší riaditeľ Ivan Turzo, ktorý bol predtým riaditeľom divadla v Martine,“ vysvetlil Kroner. 

V SND herečka pôsobila až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1990. Okrem divadelných dosiek dostala tiež viacero príležitostí v televízii a vo filme. Objavila sa v snímkach Dáždnik svätého Petra (r. Vladislav Pavlovič, Frigyes Bán, 1958), Ivanov (r. Jozef Budský, 1963), Výhybka (r. Ján Lack,o, 1963), Oko za oko (r. Jozef Zachar, 1965), Živý bič (r. Martin Ťapák, 1966), Stopy na sitne (r. Vladimír Bahna, 1968), Očovské pastorále (r. Jozef Zachar, 1973), Červené víno (r. Andrej Lettrich, 1976). Objavila sa aj vo viacerých filmoch Martina Hollého Medená veža (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Kto odchádza v daždi (1974), Právo na minulosť (1989).

Účinkovala aj v televízii – Dvorné dámy (r. Tibor Rakovský, 1967), Hernani (r. Pavol Haspra, 1967), Slávna chvíľa tichého života (r. Peter Mikulík, 1973) Páva (r. Ľubomír Fifik, 1976), Druhá láska (r. Pavol Haspra, 1977), Bičianka z doliny (r. Jozef Zachar, 1981), Pád hore (r. Cyril Valšík, 1982), Pred sviatkami (r. Ľubomír Vajdička, 1985), seriál Slovácko sa nesúdi (r. Petr Tuček, 1975 – 1984). Účinkovala aj v televíznom dokumentárnom portréte Trate života Jozefa Kronera (1987), ktorý o jej mužovi nakrútil režisér Fero Fenič. Okrem toho pomáhala manželovi s organizovaním jeho programu. „Terka na svoj post ženy v úzadí nikdy nepovedala ani slovo, aj keď viem, že jej to nebolo vždy jedno. Práve preto som svoje úspechy vždy pokladal aj za jej úspechy,“ vravel Jozef Kroner v knihe Osud tak chcel. Terézia Kronerová-Hurbanová zomrela 15. 6. 1999 po ťažkej chorobe. „Činohra SND a kultúrna verejnosť stráca v Terézii Kronerovej-Hurbanovej skromného človeka s úprimným srdcom umelca,“ lúčilo sa s herečkou vtedy divadlo.