Milan Jablonský a Eduard Bindas (vpravo) vo filme Paľa Bielika Jánošík (1963). Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Karol Skoumal
Písmo: A- | A+

Významný slovenský herec Eduard Bindas známy z divadla, filmu, televízie i dabingu sa narodil pred 100 rokmi 3. januára 1926. Nakrúcal Paľom Bielikom aj Andrejom Lettrichom.

Rodák zo Strážskeho získal herecké vzdelanie na bratislavskom konzervatóriu. Už počas štúdia vystupoval na doskách Slovenského národného divadla. Herecké začiatky Eduarda Bindasa sú však spojené s ochotníckym divadlom. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Jeho otec sa popri pedagogickej práci aktívne venoval divadlu a pôsobil v miestnom ochotníckom súbore, ktorý každú sezónu uvádzal až päť premiér. Práve od neho zdedil syn silný vzťah k divadelnému umeniu. Úzky kontakt s ochotníckym divadlom udržiaval Eduard Bindas aj potom, ako sa z neho stal profesionálny herec. V Spišskej Novej Vsi aj v kúpeľoch Štós spolupracoval s miestnymi súbormi v pozícii režiséra.

Desiatky rokov na divadelných doskách

Počas svojej bohatej kariéry účinkoval Eduard Bindas v zájazdovom Dedinskom divadle, ktoré so svojimi hrami cestovalo po slovenských dedinách, v Armádnom divadle v Martine a v Divadle Petra Jilemnického v Žiline. Niekoľko sezón strávil aj v Štátnom divadle v Košiciach, kam ho angažoval nestor slovenského profesionálneho divadla Janko Borodáč. Od roku 1957 pôsobil na pôde bratislavskej Novej scény, kde zotrval až do odchodu na dôchodok. Počas 34 sezón svoje charakterové herectvo nielen prehĺbil, ale naplno rozvinul tiež svoj nevšedný komediálny talent.

Medzi Bindasove najvýznamnejšie divadelné úlohy patrí postava Chlestakova v dráme Revízor v košickom divadle, za ktorú bol ocenený na Československej žatve v roku 1953. Populárnou postavou v jeho podaní sa stal aj Lauko v Statkoch – zmätkoch z produkcie Novej scény (1972). Ešte v osemdesiatke sa postavil na scénu ako sudca v broadwayskom muzikáli Hello, Dolly!, v titulnej roli s Helenou Vondráčkovou a pod režisérskou taktovkou Milana Lasicu (2006).

Eduard Bindas sa popri bohatej divadelnej kariére výrazne uplatnil aj vo filme. Prvýkrát sa pred kamerou objavil vo filmovej adaptácii poviedky Vladimíra Mináča v réžii Miroslava Cikána Boj sa skončí zajtra (1950). Stvárnil tu však iba malú úlohu redaktora. O osem rokov neskôr sa režiséri Andrej Lettrich a Jozef Medveď postarali o jeho naozajstný filmový debut, keď mu  v snímke V hodine dvanástej (1958), ktorá spracúva udalosti Slovenského národného povstania, zverili úlohu unterscharführera Helmuta Kranza.

Hral v Dabačovi aj Jánošíkovi

O rok neskôr sa objavil v kultovej dráme Paľa Bielika Kapitán Dabač, v ktorej si zahral nemeckého majora. Okrem Bielika, ktorý ho obsadil aj ako Aurela Žuraya v Jánošíkovi (1962 – 1963) či Ali-pašu v Majstrovi katovi (1966) častejšie spolupracoval aj s Andrejom Lettrichom či Jánom Lackom. So Štefanom Uhrom nakrútil Pannu zázračnicu (1966), v ktorej si zahral prokuristu Máčika. Účinkoval tiež v množstve televíznych filmov. Naposledy svoj herecký talent ukázal v jednej z epizód televízneho seriálu Mesto tieňov (2008).

Výrazné a nezastupiteľné miesto v jeho umeleckej kariére mal dabing, ktorému sa venoval vo vyššej miere než práci pre domáce filmové produkcie. Pre mnohých divákov a poslucháčov na Slovensku je Eduard Bindas známy skôr hlasom než tvárou. Spolupracoval aj s rozhlasom. Jeho dabingový záber je mimoriadne široký. Nadaboval viac než dvesto postáv v zahraničných filmových a seriálových produkciách.

Eduard Bindas patril k osobnostiam, ktoré svojím umením presahovali javisko i filmové plátno. Patril ku hereckej generácii, ktorá vyrastala zo psychologicko-realistického divadla. Bol hercom s hlbokým zmyslom pre remeslo a pokorou voči publiku.

V jednom z archívnych materiálov z tlače Eduard Bindas veľmi pozitívne hovoril o mladej generácii a vyjadril jej podporu. Sám sa rád pohyboval medzi mladými a bol známy svojím optimistickým životným postojom. Mladým ľuďom opakovane pripomínal, aby v živote nezabudli na humor a veselú myseľ, pretože – ako sám tvrdil – práve humor dokáže pomôcť aj pri riešení zdanlivo neriešiteľných problémov.

Eduard Bindas zomrel v roku 2012 vo veku 86 rokov v Bratislave.

Milan Jablonský a Eduard Bindas (vpravo) vo filme Paľa Bielika Jánošík. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Karol Skoumal

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Miroslav Ulman, publicista, odborník z Audiovizuálneho informačného centra SFÚ. Foto: Miro Nôta

rozhovor Miroslav Ulman

Filmový publicista Miroslav Ulman dodnes opatruje notes plný filmov, ktoré túžil za totality vidieť. Kedysi dokonca musel skladať skúšky, aby sa mohol stať členom filmového klubu. Dnes ho teší, že objavuje, čo všetko robia obce pre to, aby si ľudia aj v najzabudnutejšej dedine mohli pozrieť film. Ako výskumník v bielom plášti začínal v Závodoch ťažkého strojárstva za čias, keď jeden počítač zaberal celú miestnosť. Osud však chcel, aby sa začal venovať filmu a zhromažďovaniu podkladov, ktoré s ním súvisia. Preto platí, že keď vám niekde taký údaj chýba, pokojne sa naňho obráťte. Dnes sa jeho obrovský archív informácií síce zmestí do mobilu, no o to väčší priestor potrebuje pre svoju zbierku kníh, časopisov, bulletinov, platní a všelijakých iných trofejí, bez ktorých si život nevie predstaviť. Miroslav Ulman je skrátka zberateľ a funguje aj ako živá encyklopédia. Zamyslí sa, spomenie si, zavŕta sa do archívov, vyhľadá, zistí, sprostredkuje. Niekoľko desiatok rokov spracúva štatistiky o všetkom, čo sa v domácej aj zahraničnej audiovízii na Slovensku šuchne. Človek by neveril, že k tomu všetkému ho priviedli šport a kybernetika. Ako filmový publicista a redaktor viacerých filmových časopisov stihol popri tom prebrázdiť mnohé európske filmové festivaly a viesť rozhovory so svetovými hviezdami filmového plátna, na ktoré sa nezabúda. Kedy ste sa stali takým...
Metamorfóza vlákna Záber z filmu Metamorfóza vlákna. Foto: archív SFÚ

digitálne kino Údery aj pohladenia

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Krátky film Martina Slivku Metamorfóza vlákna (1968) poetikou nadväzuje na autorov predošlý film Voda a práca (1963), no odkazuje aj na ďalšie populárno-vedecké filmy. Od mučenia k nehe Metamorfóza vlákna je sprvu dramatický proces. Suché, buničité rastliny podstupujú mučenie – bitie, lámanie, mlátenie, česanie železnými ostňami, trhanie či šľahanie povrazom. Hudba Ilju Zeljenku akoby chcela bolestivosť týchto úkonov ešte zdôrazniť, priam až ritualizovať. Rytmizuje ich bubon a sláčikové pizzicatá. Xylofón napokon každý pohyb premení na divo rozbehnutý stroj. No výsledkom je hebkosť: na žrdi na priedomí visí rad plavých copov, jemne zvlnených a pripravených na ďalšie spracovanie. Husle už iba jemne kvília. Ľudské ruky jednotlivé vlasy slabým trhnutím oddeľujú a ukladajú ich na drevený klát. Po bolesti prichádza okamih nehy. Z kúdele jemných kučeravých chĺpkov na praslici prsty vykrútia nitku. Zaslúži si bozk. Naozaj: ženské pery nitku nepatrne zvlhčia. Hudba je teraz ešte ilustratívnejšia ako pri predošlom mučení: ozve sa harfa. Nie každé vlákno má však toľko šťastia ako tenká niť. Hrubšie povrazy sa uťahujú pevne, tie najhrubšie spletá dohromady povraznícky...
Sára Chripáková a Jozef Pantlikáš vo filme Potopa režiséra Martina Gondu. Foto: SilverArt

Potopa je slovenským kandidátom na Oscara

V prostredí slovenskej kinematografie bude 99. ročník Oscarov – prestížnej ceny Akadémie filmových umení a vied – príležitosťou pre film Potopa. Drámu Potopa režiséra Martina Gondu posiela ako kandidáta v súťažnej kategórii Najlepší medzinárodný film členstvo Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Rovnako ako v roku 2025, aj toho roku členstvo SFTA vyberalo spomedzi 5 hraných filmov. Na snímke, ktorá tohto roku získala aj najviac ocenení Slnko v sieti (6) za rok 2025, sa zhodla nadpolovičná väčšina filmárskej obce. „Film Potopa je naozaj výnimočné dielo slovenskej audiovizuálnej tvorby. Nielen svojím umeleckým spracovaním, ale aj témou. Tá je síce lokálne ukotvená, no zároveň má výrazný hodnotový presah, ktorý jej dáva univerzálny rozmer. Veď s núteným vysťahovaním jednotlivcov či spoločenstiev sa ľudstvo stretáva naprieč dejinami aj teritóriami. Film tak má výrazné šance osloviť medzinárodné publikum, čo je dôležitý aspekt nášho výberu. Veríme, že aj americká Akadémia filmových umení a vied pozitívne ocení kreatívnu kvalitu tohto diela a jeho tému, ktorá je vo svete stále aktuálna,‟ povedal Martin Šmatlák, viceprezident Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Prečítajte si aj rozhovor s Martinom Gondom, režisérom filmu Potopa:Starinská nádrž napája celý východ, len nie susednú dedinu Foto: Miro Nôta Slovensko súčasťou už tridsaťkrát Udeľovanie Oscarov prebehne 14. marca 2027. Bude to...
Zobraziť všetky články