Milan Jablonský a Eduard Bindas (vpravo) vo filme Paľa Bielika Jánošík (1963). Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Karol Skoumal
Písmo: A- | A+

Významný slovenský herec Eduard Bindas známy z divadla, filmu, televízie i dabingu sa narodil pred 100 rokmi 3. januára 1926. Nakrúcal Paľom Bielikom aj Andrejom Lettrichom.

Rodák zo Strážskeho získal herecké vzdelanie na bratislavskom konzervatóriu. Už počas štúdia vystupoval na doskách Slovenského národného divadla. Herecké začiatky Eduarda Bindasa sú však spojené s ochotníckym divadlom. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Jeho otec sa popri pedagogickej práci aktívne venoval divadlu a pôsobil v miestnom ochotníckom súbore, ktorý každú sezónu uvádzal až päť premiér. Práve od neho zdedil syn silný vzťah k divadelnému umeniu. Úzky kontakt s ochotníckym divadlom udržiaval Eduard Bindas aj potom, ako sa z neho stal profesionálny herec. V Spišskej Novej Vsi aj v kúpeľoch Štós spolupracoval s miestnymi súbormi v pozícii režiséra.

Desiatky rokov na divadelných doskách

Počas svojej bohatej kariéry účinkoval Eduard Bindas v zájazdovom Dedinskom divadle, ktoré so svojimi hrami cestovalo po slovenských dedinách, v Armádnom divadle v Martine a v Divadle Petra Jilemnického v Žiline. Niekoľko sezón strávil aj v Štátnom divadle v Košiciach, kam ho angažoval nestor slovenského profesionálneho divadla Janko Borodáč. Od roku 1957 pôsobil na pôde bratislavskej Novej scény, kde zotrval až do odchodu na dôchodok. Počas 34 sezón svoje charakterové herectvo nielen prehĺbil, ale naplno rozvinul tiež svoj nevšedný komediálny talent.

Medzi Bindasove najvýznamnejšie divadelné úlohy patrí postava Chlestakova v dráme Revízor v košickom divadle, za ktorú bol ocenený na Československej žatve v roku 1953. Populárnou postavou v jeho podaní sa stal aj Lauko v Statkoch – zmätkoch z produkcie Novej scény (1972). Ešte v osemdesiatke sa postavil na scénu ako sudca v broadwayskom muzikáli Hello, Dolly!, v titulnej roli s Helenou Vondráčkovou a pod režisérskou taktovkou Milana Lasicu (2006).

Eduard Bindas sa popri bohatej divadelnej kariére výrazne uplatnil aj vo filme. Prvýkrát sa pred kamerou objavil vo filmovej adaptácii poviedky Vladimíra Mináča v réžii Miroslava Cikána Boj sa skončí zajtra (1950). Stvárnil tu však iba malú úlohu redaktora. O osem rokov neskôr sa režiséri Andrej Lettrich a Jozef Medveď postarali o jeho naozajstný filmový debut, keď mu  v snímke V hodine dvanástej (1958), ktorá spracúva udalosti Slovenského národného povstania, zverili úlohu unterscharführera Helmuta Kranza.

Hral v Dabačovi aj Jánošíkovi

O rok neskôr sa objavil v kultovej dráme Paľa Bielika Kapitán Dabač, v ktorej si zahral nemeckého majora. Okrem Bielika, ktorý ho obsadil aj ako Aurela Žuraya v Jánošíkovi (1962 – 1963) či Ali-pašu v Majstrovi katovi (1966) častejšie spolupracoval aj s Andrejom Lettrichom či Jánom Lackom. So Štefanom Uhrom nakrútil Pannu zázračnicu (1966), v ktorej si zahral prokuristu Máčika. Účinkoval tiež v množstve televíznych filmov. Naposledy svoj herecký talent ukázal v jednej z epizód televízneho seriálu Mesto tieňov (2008).

Výrazné a nezastupiteľné miesto v jeho umeleckej kariére mal dabing, ktorému sa venoval vo vyššej miere než práci pre domáce filmové produkcie. Pre mnohých divákov a poslucháčov na Slovensku je Eduard Bindas známy skôr hlasom než tvárou. Spolupracoval aj s rozhlasom. Jeho dabingový záber je mimoriadne široký. Nadaboval viac než dvesto postáv v zahraničných filmových a seriálových produkciách.

Eduard Bindas patril k osobnostiam, ktoré svojím umením presahovali javisko i filmové plátno. Patril ku hereckej generácii, ktorá vyrastala zo psychologicko-realistického divadla. Bol hercom s hlbokým zmyslom pre remeslo a pokorou voči publiku.

V jednom z archívnych materiálov z tlače Eduard Bindas veľmi pozitívne hovoril o mladej generácii a vyjadril jej podporu. Sám sa rád pohyboval medzi mladými a bol známy svojím optimistickým životným postojom. Mladým ľuďom opakovane pripomínal, aby v živote nezabudli na humor a veselú myseľ, pretože – ako sám tvrdil – práve humor dokáže pomôcť aj pri riešení zdanlivo neriešiteľných problémov.

Eduard Bindas zomrel v roku 2012 vo veku 86 rokov v Bratislave.

Milan Jablonský a Eduard Bindas (vpravo) vo filme Paľa Bielika Jánošík. Foto: archív SFÚ/Milan Kordoš, Karol Skoumal

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť Emil Horváth a Milan Ondrík vo filme Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film

STVR uvedie film Ivety Grófovej o Emilovi Horváthovi

Dokumentárny portrét Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť, ktorý mapuje pôsobenie Emila Horvátha odvysiela STVR vo štvrtok 12. novembra o 20.10 na Dvojke. Vznikol v koprodukcii STVR, Hulapa film a Slovenského filmového ústavu a nakrútila ho režisérka Iveta Grófová. „Ponuka nakrútiť film o hereckej ikone Emilovi Horváthovi prišla zo strany STVR v apríli tohto roka a ja som ju prijala z jednoduchého dôvodu. O pánovi Horváthovi skrátka má existovať film – aspoň televízny, pretože, ako vo filme vraví Ján Štrasser: ,ako herca ho pozná každý, ale jeho občianske postoje pozná máloktoʻ. Toto je východisko filmu, od ktorého sa odvíja príbeh človeka, ktorý venoval život divadlu a svojim myslením zásadne ovplyvnil niekoľko hereckých generácií. Nech to aj znie príliš pateticky, takto to je, je to autentické a inšpirujúce,“ povedala Grófová pre Filmsk.sk. Vo filme Nikdy nezostať stáť o svojom vzťahu k Emilovi Horváthovi, ktorý roky pôsobil aj ako pedagóg, rozpráva množstvo hercov práve z mladších generácií. Popri Kamile Heribanovej, Danielovi Žulčákovi, Jane Kovalčikovej, Robovi Rothovi, Danielovi Fischerovi či Milanovi Ondríkovi však o Horváthovi rozprávajú aj Ján Štrasser, Ľubomír Vajdička, Laco Kraus či Jozef Ciller. A, samozrejme, jeho manželka Viera Richterová.   Záber z filmu Emil Horváth – Nikdy nezostať stáť. Foto: Hulapa film „Bohvieaký pocit to nie je, je to...
recenzia Mesto otcov Tomáš Vravník ako syn a Vladimír Javorský ako otec vo filme Mesto otcov. Syne nesie otca na rukách. Foto: ARTILERIA

recenzia Mesto otcov

Nová komediálna dráma Zdeňka Tyca prináša nekompromisnú, punkom nabitú sondu do problematiky alkoholizmu, komplikovaných medziľudských vzťahov, hľadania vlastnej identity aj svojho miesta vo svete. Tridsaťročný Richard pracuje ako zvárač a žije v spoločnej domácnosti so svojím otcom, taktiež Richardom, bývalým učiteľom literatúry. Ich spolužitie sa napriek generačnému rozkolu javí ako harmonické, no vzťah oboch mužov definuje predovšetkým hodnotová priepasť. Kým starší z nich nachádza záľubu v klasickej hudbe Dvořáka a intelektuálnych drámach Bergmana, mladší miluje metal a jeho filmovými hrdinami sú Jean-Claude Van Damme a jemu podobní. Stret dvoch odlišných svetov však nepredstavuje jadro Richardovho konfliktu s realitou. Pod drsnou maskou sa totiž ukrýva človek, ktorý každodenne zápasí s tieňmi minulosti a ťaživou osamelosťou. Snímka výstižne reflektuje existenciálnu zacyklenosť generácie „Petrov Panov“ – dospelých mužov, ktorí sa kŕčovito držia barličiek vlastného chlapčenstva. Richardovo bytie je pevne ohraničené prácou vo fabrike, počúvaním tvrdej hudby, útekom do sveta komiksov a plagátmi polepenými stenami detskej izby. Okrem otca sa prakticky nestretáva s nikým a blízkych priateľov by divák v jeho živote hľadal márne. Jediným únikom sú pre neho občasné chvíle strávené s frajerkou Lenkou, ktorá sama vychováva malého syna. Richard si ale nedokáže predstaviť, že by sa mal na výchove chlapca podieľať. Tvrdí,...
Zobraziť všetky články