Kino Lumière každý mesiac ponúka široký a rôznorodý program, denne uvádza osem až dvanásť projekcií. Každý si môže vybrať, čo ho zaujíma, ale je ťažké stihnúť všetko. Preto je tu rubrika Tipy z Kina Lumière, ktorá upriami vašu pozornosť na zaujímavosti v mesačnom programe. Budeme radi, ak sa stane pre vás priateľským sprievodcom.
Ako „počúvať“ slovenské filmy
Kino Lumière si zakladá na rozmanitosti programu a jednou z jeho dramaturgických priorít je súčasná slovenská tvorba. V máji to bude platiť doslovne. Už 12. mája sa uskutoční podujatie Deň slovenského filmu, ktoré má zmysel navštíviť. Počas neho slovenskí filmoví teoretici a kritici zhodnotia stav slovenskej kinematografie. Tá má za sebou úspešný rok. Podľa koordinátorky a dramaturgičky podujatia Márie Ferenčuhovej zvlášť zacielia na to „najkvalitnejšie alebo formálne, či obsahovo najinšpiratívnejšie“ z minulého roka i na debutujúcich tvorcov, ktorí prídu do kina diskutovať. Premietať sa budú aj vybrané filmy. Ak ste viaceré z celovečerných titulov videli, určite si nenechajte ujsť krátke filmy, ktoré sa tak ľahko na veľké plátno nedostávajú. Je medzi nimi aj víťaz ceny Slnko v sieti v kategórii Najlepší krátkometrážny hraný alebo dokumentárny film Ako počúvať fontány (2025) Evy Sajanovej. Ide o kreatívny dokument o verejnom priestore, o ničení kultúry, v ktorom metaforicky prehovoria fontány. Ocenili ho aj na festivale v San Sebastiáne.
Samé silné ženy
Z distribučných premiér vyberá Lumière ako repertoárové kino domáce filmy a hodnotné a oceňované zahraničné diela. Milota (2026) je kolektívny dokumentárny portrét priekopníčky slovenskej experimentálnej inscenovanej fotografie Miloty Havránkovej. Preniká do jej osobného života a predstavuje ju nielen ako umelkyňu, ale aj matku. Katalánska režisérka Isabel Coixet, presná v zobrazovaní vnútorných konfliktov a krehkých medziľudských vzťahov, nakrútila svoj nový film Tri misky (2025) podľa rovnomennej adaptácie významnej talianskej spisovateľky a intelektuálky Michely Murgie, ktorý vyšiel len pár dní po jej predčasnom úmrtí v roku 2023. Intímny príbeh hlavnej hrdinky Marty, ktorá sa podľa slov režisérky „vyrovnáva s dvoma paralelnými udalosťami: čelí bolestnému rozchodu a nezvratnosti osudu“, mal svetovú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte.
„Guilty pleasure“
V Kine Lumière stoja za pozornosť aj ďalšie zaujímavé novinky. Svet z perspektívy vtáčej hrdinky v originálnom filme Györgya Pálfiho Sliepka (2025), kde hlavnú „postavu“ počas nakrúcania stvárnilo až osem rôznych sliepok. Nový film islandského režiséra Hlynura Pálmasona Čo nám zostalo z lásky (2025) zobrazuje jeden rok v živote päťčlennej rodiny a horkosladkú podstatu vyhasnutej lásky. Premieta sa aj pokračovanie úspešného rovnomenného filmu z roku 2006 Diabol nosí Pradu 2 (2026) s Meryl Streep a Anne Hathaway. Tých, ktorí tento film zo sveta módy, prestíže a haute couture, tak vzdialeného od bežného života, považujú sa osobné „guilty pleasure“, poteší informácia, že ho kino uvádza v kinosálach K1 a K2 v obrazovom rozlíšení 4K.
Stará dobrá klasika
Klasické filmy uvádza Kino Lumière predovšetkým vo Filmotéke, v študijnej sále Slovenského filmového ústavu. Sú to staré pozoruhodné diela, ktoré „nezostarli“. Zo slovenských napríklad dráma Štefana Uhra Organ (1964), ktorá ukazuje „skutočnú“ tvár vojnovej Slovenskej republiky. Režisér s kameramanom Stanislavom Szomolányim využili architektúru chrámu a organu, pracovali geniálne so svetlom a tieňom. Zásadnou zložkou filmu je aj hudba Johanna Sebastiana Bacha. Vybral ju a upravil hudobný skladateľ a klavírny a organový virtuóz Ján Zimmer. Tento mesiac by sa dožil 100 rokov. Film na Medzinárodnom filmovom festivale v Locarne 1965 získal Zvláštnu cenu poroty, dovtedy najvyššie ocenenie pre slovenský hraný film. Napriek tomu putoval do trezoru. Dnes máme šťastie, že ho môžeme vidieť na veľkom plátne. Tak ako prvý slovenský celovečerný animovaný film Zbojník Jurko (1976) Viktora Kubala o nových dobrodružstvách slovenského zbojníka Jura Jánošíka. Kino ho uvedie v cykle Reštaurovaná klasika. Premieta sa z DCP nosiča v skvelej obrazovej a zvukovej kvalite a aj bez slov je zrozumiteľný deťom aj dospelým.
Božský Visconti
Filmový kabinet špeciál je túto sezónu venovaný talianskemu režisérovi a scenáristovi Luchinovi Viscontimu. Jeho diela sú nadčasové, a preto nie je prekvapením, že vypredáva projekcie. A keďže v máji končí, stojí za to prísť si pozrieť dva filmy, reprezentujúce kurátorskú líniu lektorov Filmového kabinetu Juraja Oniščenka a Kataríny Mišíkovej Visconti a opera. Tá ukazuje, ako filmy Vášeň (1954) a Súmrak bohov (1969) využívajú princípy opernej estetiky. Juraj Oniščenko hovorí o „monumentalite výpravy, výraznej štylizácii, dôraze na gesto i dramatickú gradáciu. Historické udalosti nadobúdajú podobu tragédie, kde sa intímne vášne prelínajú s politickým a morálnym rozkladom spoločnosti. Visconti tak vytvára syntézu filmového a operného myslenia, formálna precíznosť sa mení na nástroj hlbokej výpovede o kríze hodnôt a rozpade sveta, umocnenej exaltovaným hudobným výrazom. Estetika obrazu a hudby nepredstavuje vo Viscontiho tvorbe únik, ale je nástrojom poznania krízy moderného sveta“.
Francúzke novinky
Kino Lumière je miestom festivalov, prehliadok i slávnostných premiér. Koniec mája bude patriť prehliadke súčasných francúzskych filmov Crème de la Crème. Výber pozostáva z jedenástich titulov. Do pozornosti dávame životopisnú komediálnu drámu Najbohatšia žena na svete (2025) Thierryho Klifu v hlavnej úlohe s Isabelle Huppert. Film voľne inšpiroval skutočný škandál okolo Liliane Bettencourt, dedičky obrovského bohatstva spoločnosti L’Oréal. Francúzska režisérka Rebecca Zlotowski nakrútila mysterióznu kriminálnu drámu Súkromný život o uznávanej psychiatričke pátrajúcej po dôvodoch smrti zavraždenej pacientky. Stvárňuje ju Jodie Foster, ktorá je herecky doma nielen v rodnom, ale aj vo francúzskom jazyku. A do tretice je dobrou voľbou vrátiť sa k unikátnemu hudobno‑tanečnému filmu bez slov talianskeho režiséra Ettore Scolu Tančiareň (1983), ktorý je monumentálnou mozaikou francúzskych aj európskych dejín.
