„Mucha je tvor drzý a nudný,“ napísal Gáspár Miskolczi, vzdelanec 17. storočia. Rovnaká veta by pokojne mohla odznieť i dnes, napokon, mucha je stále tvor drzý a nudný. V Miskolcziho časoch, a to treba upresniť, však mali obe adjektíva odlišné významové odtiene. Jeho opis smeruje – omnoho viac, než ten neutrálnejší z dneška – k zachmúrenosti a nepriazni; Miskolczi sa vzťahuje k muche, priznáva jej svojrázne miesto a akoby dodával aj frázu: „pomery sú už raz také,“ alebo: „nedá sa nič robiť“. Spolu s ním sa dá predpokladať, že čím viac sa bude človek zaoberať muchami, tým tiesnivejšie naňho bude pôsobiť jeho vlastné ja. Päťdesiatnička Olga sa muchami zaoberá v byte v Mexico City. Film Muchy režiséra a scenáristu Fernanda Eimbckeho je presýtený drzosťou a nudou – presne v tomto chmúrnom bezfarebnom miskolcziovskom zmysle. Hluk, nielen bzukot, Olgu irituje obzvlášť. Veľa múch sa neobjaví, pokles populácií lietavého hmyzu po celom svete je značný, o množstvo tu ale nejde, muchy sú drzé a nudné a Olga zraniteľná žena. Ľuďom sa vyhýba, iba muchám sa zdanlivo vyhnúť nedá. Olgu pobolieva noha, potrebuje operáciu a tá stojí peniaze. Olga nemá toľko peňazí. Zvolí núdzové riešenie. Vo svojom byte oproti nemocnici ponúka útlu izbu ako...
