„Igor Luther bol najúžasnejším kameramanom, s ktorým som kedy pracoval,“ spomínal Volker Schlöndorff pred piatimi rokmi v mesačníku Film.sk. Vtedy svet obletela správa, že kameraman oscarového filmu Plechový bubienok (r. V. Schlöndorff) zomrel po dlhej a ťažkej chorobe 7. júna 2020 v chorvátskej Rijeke vo veku 77 rokov.
„Igor, poznačený filmovou školou v Prahe, mal iné vzory ako Hollywood, hoci bez neho by sme tam Oscara nikdy nezískali. Bez neho by náš Plechový bubienok nedosiahol tú slávu, bez neho by jazyk Güntera Grassa nenašiel takú silnú obrazovú realizáciu,“ pripomenul vtedy nemecký režisér, ktorý s Igorom Lutherom nakrútil sedem filmov. A scenárista a dramaturg Lubor Dohnal pri smutnej príležitosti pridal charakteristiku muža, s ktorým v spoločných začiatkoch spolupracoval: „Perfekcionista, ktorému chýbala trpezlivosť zostať sám so sebou spokojný.“
Kamera, jeho láska
„Kamera bola moja láska. Žil som s ňou, prežil som pri filme najlepšie chvíle. Vždy som býval nervózny, keď som medzi snímkami čakal na prácu,“ priznal Igor Luther v medailóne z cyklu Zlaté šesťdesiate (r. Martin Šulík, 2009). „Celý život som prežil za kamerou. Niekedy som už ani nevedel, čo je realita a čo je film. Kamera bola pre mňa hračka,“ spomínal laureát Slnka v sieti za výnimočný prínos do slovenskej kinematografie (2016) či Kamery za celoživotné dielo od Asociácie slovenských kameramanov (2017). A zdôraznil: „Som egoista. ak má byť film dobrý, musím ho točiť tak trochu pre seba.“
Igor Luther, ktorý sa narodil 5. augusta v dedinke Jakubov (dnes súčasť Banskej Bystrice), už ako chlapec experimentoval s fotografiou a filmom. Jeden z pokusov, ktoré robil s mladším bratom Miloslavom a bratrancom Dodom (kameramanom Šimončičom) v kuchyni, sa síce skončil výbuchom, ani jedného to však neprestalo ťahať k filmu. Každý z nich v ňom zohral výraznú úlohu, v medzinárodnom kontexte však Igor najvýznamnejšiu.
Po maturite začínal na Kolibe ako rekvizitár, potom rok praxoval v televízii ako švenker, po úspešných prijímačkách ho vzali na pražskú FAMU. Na školských filmoch spolupracoval napríklad aj s Elom Havettom či Jurajom Jakubiskom. S tým nakrútil jeho celovečerný debut Kristove roky (1967), na Kolibe však zhodnotili Lutherov výkon ako najhoršiu kameru roka. Vraj ho to vtedy aj trochu mrzelo, zároveň priznal, že na zlé známky bol zvyknutý už zo školských čias. Keď na Kolibe nakrúcal koprodukčné filmy Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom… (1970) scenárista a režisér Alain Robbe-Grillet, vybral si za kameramana práve „kritizovaného“ Igora Luthera.
Obraz hovorí univerzálnym jazykom
V čase pražskej jari objavil mladého talentovaného slovenského kameramana aj Volker Schlöndorff. Západonemecký režisér mu hneď ponúkol miesto druhého kameramana na nakrúcaní historickej drámy Michael Kohlhaas (1969). Ponuku vraj odmietol sebavedomým vyhlásením: „Buď šéf, alebo nič!“ Po invázii „vojsk spriatelených armád“ v auguste 1968 sa rozhodol emigrovať. S Jakubiskom ešte natočil koprodukčnú drámu Siroty, vtáčkovia a blázni (1969), v tom roku však Československo opustil. Po niekoľkých mesiacoch vymenil Paríž za Hamburg a neskôr za Mníchov.
Aj keď spočiatku neovládal jazyk, šiel z filmu do filmu. Priznal, že ako kameraman sa – na rozdiel od režisérov – dokázal v cudzine presadiť ľahšie, obraz totiž podľa neho hovorí univerzálnym jazykom. Navyše mal vlastný štýl, „maľoval tieňom“. „Význam v hľadaní pre mňa ideálneho svetla je v tzv. negatívnom svietení, odblokovaní zbytočných zdrojov a nežehlení tieňov, ktoré sú životodarné. Práve tie dodávajú obrazu prirodzenosť, hĺbku a vytvárajú plastickú atmosféru.“
Režisérov oslovoval autenticitou a nezameniteľným štýlom svietenia v protiklade svetla k tieňu. Nechcel sa na žiadneho z nich viazať, pretože sa nechcel opakovať. „Najhoršie, čo sa môže stať, je zostať stáť na jednom mieste.“ So Stanislavom Barabášom, tiež emigrantom, spolupracoval na televíznych filmoch (napr. Jonáš, 1970 či Jednoducho zomrieť…, 1971). S Michaelom Hanekem natočil drámu Tri cesty k jazeru (1976), s Michaelom Verhoevenom krimikomédiu Skrinka s jedom (1976), s Andrzejom Wajdom historickú drámu Danton (1983)… Podpísal sa pod stovku filmov a netajil, že sa medzi nimi nájdu aj slabšie snímky. „Mal som v živote obrovské šťastie,“ sumarizoval.
Autoportrét Igora Luthera čaká na premiéru
Po revolúcii sa vracal do Česka i na Slovensko. Konečne sa mohli bratia Lutherovci stretnúť na pľaci. „Podarilo sa, ale škoda, že to nebolo pred rokmi. Možno by to bolo komplikovanejšie, ale jeho výnimočné nadanie by bolo menej poznačené svojským životným štýlom. A ja by som bol možno menej v strese,“ spomenul Miloslav Luther pred piatimi rokmi v rozhovore pre časopis Film.sk. Ako tandem režisér – kameraman sa podpísali pod tragikomédiu Tango s komármi (2009) a drámu Krok do tmy (2014).
„Igor bol nekompromisný. To sa dnes už na ulici našej slovenskej malomeštiackej reality veľmi nevidí. Bol iný a asi aj preto dosiahol vyššie ako my ostatní. Niekedy to bolelo. Jeho samého a tých, ktorí s ním pracovali, žili.,“ povedal režisér a producent Ivan Ostrochovký, ktorý s Igorom Lutherom spolupracoval na filme Autoportrét. Celovečerný dokument o vynikajúcom slovenskom kameramanovi, ktorý prerazil nielen na európskej, ale aj svetovej scéne kinematografie, je už hotový. Ostrochovský povedal, že momentálne hľadajú festival, na ktorom by Autoportrét premiérovo uviedli.
