Absurdita totalitného režimu sa naplno prejavuje v umení, aj preto je taká silná ruská literárna klasika. Umelci ju vždy potrebovali a lipli na nej. Vďaka nej mohli ľahšie prejsť sitom politickej cenzúry, pričom sa im darilo vyjadriť poryvy duše nešťastného človeka v boji so spoločnosťou aj so samým sebou. Potvrdzuje to aj film Archa bláznov z roku 1970. Práve týmto českým filmom sa slovenský režisér Ivan Balaďa najvýraznejšie zapísal do dejín kinematografie. V týchto dňoch by mal bratislavský rodák 90 rokov.
Archa bláznov vznikla vďaka možnosti, ktorú v uvoľnenom období druhej polovice šesťdesiatych rokov minulého storočia poskytla skupina mladých producentov na pražskom Barrandove. Viacerí československí filmári tak dostali v tvorbe úplne voľnú ruku. „Teraz alebo nikdy“ – povedal si Ivan Balaďa. Spolu so scenáristom Luborom Dohnalom a kameramanom Jurajom Šajmovičom sa ponorili do rozorvaného príbehu, plného poetiky bizarnej škaredosti.
Rozhodnutie bolo jasné – učarovala im Čechovova poviedka Pavilón číslo 6. Príbeh z oddelenia nemocnice pre duševne chorých, kde mladý človek s veľkým, ale nevyužitým potenciálom prepadá depresii a premrháva život v obklopení stien blázinca, poňali ako dramatické podobenstvo plné živočíšnosti a emocionality.
Trezor a zákaz nakrúcať
„Ten film sme robili s radosťou, dali sme do toho celé srdce, celý svoj cit. Preto je pre mňa najdôležitejší a najlepší, aj keď najpopulárnejší nikdy nebol. Je temný, ale podobá sa Čechovovi. Bohužiaľ, je poplatný vtedajšej dobe, ktorá v čase, keď sme to dotočili, už mala určitý štýl, iný, oveľa lepší ako predtým, ale predsa len ponurý,“ zaznamenal v roku 2013 slová oceňovaného kameramana Juraja Šajmoviča Online lexikón Slovenských filmových tvorcov.
Film sa však napokon normalizačnému osudu nevyhol. Posledné práce na ňom na príkaz vedenia Barrandova pozastavili a strávil dvadsať rokov v trezore. Režiséra Balaďu označili za ultrapravicový živel, dostal zákaz nakrúcať pre film aj pre televíziu. Snímku dokončili až v roku 1990 a vzápätí uviedli v premiére na festivale v Karlových Varoch v sekcii Filmy oslobodené.
Slovenský televízny, divadelný a filmový režisér Ivan Balaďa bol jedným z generácie filmových tvorcov (Juraj Herz, Juraj Jakubisko, Elo Havetta a ďalší) začínajúcich koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Najprv študoval fotografiu v Bratislave, neskôr réžiu na pražskej FAMU. Potom ostal pôsobiť v Čechách. Svoje prvé umelecké kroky sám spája s menom spisovateľa a publicistu Ladislava Mňačka. „Poznal som ho od detstva, cez moju mamu… Keď som mal asi desať, jedenásť, všeličo som písal, poviedky, scenáre… A mama poprosila Laca, či by sa na to nepozrel. Trpezlivo to čítal, poučoval ma… že keď sa stavia dom, musím vedieť, koľko tehál k tomu bude treba…,“ citoval v roku 2009 Balaďove spomienky z dokumentárneho cyklu Zlaté šesťdesiate denník Právo.
Mňačko, televízia aj divadlo
Aj preto sa predlohou k jeho absolventskému filmu stal Mňačkov román Smrť sa volá Engelchen (1959). Nakrútil ho pre československú televíziu Bratislava ešte pred vznikom známejšej celovečernej verzie z režisérskej dielne Kadár-Klos. Jeho adaptácia z roku 1960 sa však považuje za prvý slovenský televízny film, ktorý predstavil v brandži nové tvorivé možnosti.
Neskôr chcel Balaďa siahnuť aj na najznámejšie Mňačkovo dielo Ako chutí moc. Toto úsilie však už normalizácia zmarila. Podobne ako neskôr jeho rozbehnutý projekt Stroje sa pohli podľa predlohy Jána Poničana. (Podľa slov režiséra to bola síce čudná literatúra, ale vhodná ako filmový materiál.)
Už pred ukončením štúdia réžie v roku 1964 pracoval Balaďa ako režisér Československej televízie, kde adaptoval viacero Čechovových poviedok. V ďalšom období nakrútil ešte niekoľko televíznych filmov (Tri gaštanové kone, Dáma, Pasca, Parížska komúna) a rad televíznych dokumentov. Roky 1974 až 1980 však už prežíval v úplnom tvorivom vákuu. Až v roku 1983 sa jeho meno mohlo opäť v tichosti prepojiť s televíznou drámou Oči plné snehu. V spolupráci so scenáristami Jurajom Bindzárom a Martinom Porubjakom v nej zachytili život detí s telesným postihnutím.
Medzitým pôsobil ako divadelný režisér v Čechách na mimopražských scénach v Olomouci a v Zlíne. V roku 1980 napríklad uviedol v brnianskom Mahenovom divadle dramatizáciu románu Ostro sledované vlaky z pera Václava Nývlta, ktorú v jeho réžii ocenil aj autor predlohy Bohumil Hrabal.
Dôležitá je téma, ktorá by provokovala
Na filmovú a televíznu scénu sa Ivan Balaďa mohol otvorene vrátiť až po páde železnej opony. „Určite by som chcel robiť celovečerný film, ale občas aj dokument, dôležitá je téma, ktorá by ma provokovala,“ odpovedal Ivan Balaďa v rozhovore pre denník Lidová demokracie na otázku, akým žánrom by dal prednosť, keby sa mohol nezávisle od vonkajších okolností rozhodnúť. Zároveň však pripustil, že by možno rovnako ako niektorí jeho kolegovia na Barrandove nakrúcal ročne jeden-dva filmy, ktoré by mohli byť dobré, ale nijako zvlášť, lebo ako tvorca by takto časom určite otupel, ako sa to niektorým režisérom, ktorí tú šancu mali, aj stalo.
Rozhovor poskytol v roku 1993, keď už bolo jasné, že sa mieni orientovať predovšetkým na divadelnú réžiu, pretože nová situácia vo filmovom biznise mu pri nakrúcaní celovečerného filmu nepraje. „Človek ju môže len ťažko odhadnúť, v každom prípade je mi to trochu ľúto, pretože šance sa už opakovať nebudú. A keď áno, prídu rovnako nevhod ako tá, ktorú som dostal v roku 1990 od Barrandova, kde mi chceli vyjsť v ústrety a dať mi možnosť nakrútiť, čo chcem, ak mám látku.“
Najväčší z Pierotov
Mal vtedy na mysli projekt Útek do Budína, ktorý túžil zrealizovať ako režisér podľa predlohy Vladislava Vančuru s už napísaným scenárom Martina Porubjaka. Mylne sa však domnieval, že Barrandov naňho počká, kým dokončí prácu na televíznom seriáli Najväčší z Pierotov, ktorý práve režíroval. „Bola to chyba, pretože aj keď Útek do Budína chcela finančne podporiť rakúska strana, časom nastali problémy s peniazmi, a tak som túto, v tom čase určite aktuálnu tému o spolužití dvoch mentalít, nenatočil,“ vysvetľoval v rozhovore. Film napokon v roku 2002 nakrútil Miloslav Luther.
Balaďa sa k réžii celovečerného filmu viac nedostal. Jeho posledným – nielen veľkým, ale aj úspešným – projektom sa stal spomínaný televízny seriál Najväčší z Pierotov z roku 1990. V adaptácii životopisnej drámy z pera českého autora Františka Kožíka vyrozprával príbeh česko-francúzskeho míma a bieleho klauna Jeana Gasparda Deburaua o ceste z Čiech do Francúzska a o neskorších úspechoch v parížskom divadle. Čarovne tak prepojil cennú predlohu s jedinečným prístupom mladého talentovaného herca Vladimíra Javorského.
