Od narodenia režiséra Jána Lacka uplynie 24. decembra 100 rokov. Jeho filmografia sa nám spája najmä s veseloherným, komediálnym žánrom. Veď kto by nepoznal filmy Statočný zlodej (1958), Šťastie príde v nedeľu (1958) alebo Skalní v ofsajde (1960)?
Humor prinášal úľavu od plánovania, budovania, úderníckych záväzkov, od všadeprítomnej propagandy či ťaživých aspektov doby vrátane tých každodenných, zásobovacích a bytových… Hoci autokratické režimy nemajú zmysel pre humor, poslušná, uprataná satira klamala telom, že dovolené je takmer všetko, že aj komunisti a cenzori sa radi (na sebe?) pobavia, satira však zatiaľ slúžila ako zbraň v boji proti spoločenským nešvárom.
Pôvodné námety v spojení s vizuálne príťažlivými dobovými javmi
Kým tragikomickosť Jožka Púčika podľa predlohy Ivana Stodolu nevybočovala zo snaživého, teatrálneho herectva v štýle len nedávnych veselohier (Čert nespí, Štvorylka, V piatok trinásteho…), v ďalších filmoch už Lacko stavil na pôvodné námety v spojení s vizuálne príťažlivými dobovými javmi (letovisko Bratislavčanov na seneckých jazerách, úspešná československá futbalová reprezentácia i toxické futbalové fanúšikovstvo), ba aj novinkami (tipovanie v Športke, Tatra revue, gramoštúdio, televízne prijímače do každej domácnosti, cezhraničné výlety loďou a šmelina vo Výlete po Dunaji), ktoré avizovali meniace sa pomery po „roztopení ľadov“, ako aj nástup mladšej generácie volajúcej po pravdivosti a autenticite. K tomu treba prirátať príklon k bezprostrednejšiemu, scivilnenému hereckému prejavu a šťastnú ruku a oko pri výbere hercov, čo sa prejavilo najmä pri farebnom filme Šťastie príde v nedeľu.
V ňom komická trojica v podaní Ivana Mistríka, Antona Mrvečku a Mariána Kleisa zdoláva prekážky za vidinou výhry v športke alebo aspoň v láske! Trom nápadníkom kontruje rovnako sympatická mladá divadelná herečka Renáta Dočolomanská. Tanečné šlágre, bratislavské zákutia a podniky so živou hudbou, módne výstrelky, ale aj opálené mužné telá v plavkách ponúkali dobre známe prostredia aj štipku erotiky. Objaví sa aj autoreferenčný (či sebakritický?) odkaz na nakrúcanie Statočného zlodeja. Podľa výrobného listu bol film odovzdaný distribúcii 24. decembra 1958, do kín prišiel až vo februári 1959.
Ťaťkopádnosť slovenského humoru
V rozhovore o anekdotách z roku 1965 Ján Lacko pripustil, že „takzvaný slovenský humor bol vždy trochu ťažkopádny“.[1] Ťažkopádnosti sa nevyhol ani sám Lacko. Kým Skalní v ofsajde stoja kdesi medzi sviežou reportážnosťou a trápnou komikou, Výletu po Dunaji (1962) a Odhaleniu Alžbety Báthoryčky (1965) nepomohli ani atraktívne lokácie, ani nové tváre, ani tá erotika. „Veselohra vznikla u nás obyčajne vtedy, keď nebolo iných, ,serióznejšíchʻ scenárov, alebo keď bolo treba zapchať dieru v pláne. A keď aj vznikla, vznikala za neregulárnych realizačných podmienok. Oveľa pohodlnejšie je krútiť filmy s ,festivalovýmiʻ námetmi, hoci divák na ne nechodí. Na veselohru u nás treba nervy. Niekto sa smeje na tom, niekto na inom. Niekomu sa zdá niečo primitívne, staré, ošúchané, niekomu odvážne, deštruktívne.“[2] Aké aktuálne, vo veci festivalových, dnešnými slovami artových titulov, aj prekvapivé.
Menej známymi ostávajú Lackove dramatické príbehy Skaly a ľudia (1959), Vždy možno začať (1961), Výhybka (1963), Človek na moste (1972) alebo mládežnícke letné dobrodružstvá aj romantické vzplanutia vo filmoch Dievča z jazera (1978) a Toto leto doma (1980). Lacko bol zručný remeselník, patril k predjakubiskovskej generácii (Jozef Medveď, Andrej Lettrich, Jozef Zachar), ktorú charakterizuje naratívna jednoduchosť a priamočiarosť. Pre dnešných dvadsiatnikov a dvadsiatničky z generácie Zet ide o vzdialenú minulosť, pravek, ktorého zákonitostiam, nieto humoru, len ťažko dokážu porozumieť. To sa rovnako týka generácie Jakubiska, Havettu i Hanáka.
Najväčšie dielo Jána Lacka
Ak by aj všetky veselohry, drámy a televízne filmy a seriály odvial čas, najväčším dielom Jána Lacka zostane krátky dokumentárny film Pribetská jar (1956), ktorý spôsobil rozruch a za prílišnú odvahu putoval do trezoru. Lacko za svojho takmer desaťročného pôsobenia v bratislavskom dokumentárnom a pražskom armádnom filme nakrútil niekoľko agitiek v duchu pofebruárového budovateľského étosu, medzi nimi aj Príbeh Jána Kováča (1950), ktorým posvätil praktiky násilnej kolektivizácie a prispel k prikrášľovaniu a falzifikácii reality.
Po Chruščovovom odhalení kultu osobnosti a spochybnení nespochybniteľného vo februári 1956 sa Lacko vrátil na južné Slovensko za Jánom Kováčom, aby overil status quo a skorigoval svoj predchádzajúci postoj. Lebo myšlienky, ktoré trápili Jána Kováča, pravdepodobne nedali spať ani Lackovi. Vzniklo kritické svedectvo o neefektívnom, šlendriánskom družstevnom hospodárení, zhoršujúcej sa pracovnej morálke, zle platenej práci, o nenaplnených sľuboch lepšieho života. Lacko konfrontuje starší, čiernobiely filmový materiál s novými, farebnými zábermi, využíva sugestívny až ironický komentár a inscenačné postupy (vylihujúci družstevníci, práca na vlastnom záhumienku, „zachraňovanie spoločného majetku“ jeho rozkrádaním…), ktorými de facto zosmiešnil diery v systéme. Možno práve tam niekde začína Lackova inklinácia k satire, ktorá bez trpkej dohry Pribety by, ktovie, išla inou cestou.
[1] J. Úradníček – M. Slobodník: Desatoro pre Jána Lacku. O anekdotách. O „filmovaní“ v Čachticiach a filmovej veselohre. In: Život 9. 8. 1965, s. 8-9.
[2] Tamže, s. 8.
