Juraj Herz pri nakrúcaní filmu Galoše šťastia
Písmo: A- | A+

Od začiatku do konca som mohol film urobiť tak, ako som chcel. Nikto mi do nakrúcania ,nekecalʻ. Žiaden komunistický šéfdramaturg – tak ako predtým a zase potom. Bol to rok 1968,“ spomínal na psychologický triler Spalovač mrtvol Juraj Herz. V privátnom rebríčku vlastných filmov ho usadil na najvyššiu priečku. Režisér a herec, ktorý si vyslúžil prezývku Majster hororu sa narodil 4. septembra pred deväťdesiatimi rokmi.

Netrvalo dlho a nastupujúci normalizátori film zakázali. Pri Spaľovačovi som si povedal: práve som začal a teraz roztiahnem krídla. Lenže tie krídla mi odstrihli, takže všetko ostatné som už robil s pocitom márnosti.“ Aj keď snímkam Sladké hry minulého leta (1969), Petrolejové lampy (1971) a Morgiana (1972) tlieskali diváci i kritici, nepatrili už k filmom jeho srdca. Herz mal hotový scenár adaptácie Nadsamca Alfreda Jarryho aj filmovú podobu predlohy Ladislava Fuksa Myši Natálie Mooshabrovej. Nebol pripravený na filmy, ktoré potom nakrúcal, no rodinu bolo treba živiť. Pri voľbe ponúkaných scenárov rozhodovalo jediné – aby nemali nič spoločné s politikou. S istotou sa talentovaný a originálny filmár pohyboval v rôznych žánroch, okrem psychologických drám nakrútil aj komédie (Holky z porcelánu, 1974, Sladké starosti, 1984), krimikomédiu (Holka na zabití, 1975), rozprávkové horory (Panna a netvor, 1978, Deváté srdce, 1978) aj vojnovú drámu (Zastihla mě noc, 1985).

Vo filme Zastihla mě noc som použil situáciu, ktorú som zažil na vlastnej koži. Keď nás vyhnali z vagónov v koncentračnom tábore Ravensbrück, nahnali nás Nemci do spŕch. Nahých. Všetci kričali – plyn! Miestnosť však mala sklenené okná, tak som si hovoril: stačí ich rozbiť a nikto sa neudusí. Nemci pustili vodu a dospelí šťastím šaleli. V spomínanom filme som tento zážitok nakrútil so ženami. Steven Spielberg to v oscarovom Schindlerovom zozname okopíroval záber po zábere.“ S hollywoodskym velikánom sa chcel súdiť, nemal však toľko peňazí, koľko žiadali právnici. Len na začiatok chceli tristotisíc dolárov.

Rodáka z Kežmarku (4. septembra 1934) deportovali aj s rodičmi do koncentračného tábora v roku 1944. Hoci ich rozdelili, po vojne sa – ako otec sľúbil – znova stretli v jeho rodnom meste. Mal jedenásť, keď sa kamarátovi do knižky podpísal ako „herec a režisér“. Aj sa ním stal, hoci okľukou. Po štúdiu fotografie na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave sa prihlásil na Vysokú školu múzických umení na herectvo. Skúšky urobil, no Janko Borodáč mu oznámil, že „kvôli vizáži“ ho neprijmú. Zamieril do Prahy, kde vyštudoval na bábkarskej fakulte DAMU réžiu a herectvo.

Začínal ako herec a režisér v Semafore, ale srdce ho ťahalo k filmu. Na Barrandove ho obsadzovali do malých úloh, skoro sa však prepracoval na post asistenta réžie. Rád spomínal na časy, keď ako pomocný režisér pracoval na oscarovom Obchode na korze (r. Ján Kadár, Elmar Klos, 1965). „Pri nakrúcaní mi dal Kadár veľkú voľnosť. Povedal, že už nie som dobrý pomocný režisér, pretože ten musí rozmýšľať tak ako jeho režisér. A ja stojím za ním a rozmýšľam, ako by som to nakrútil inak. A po ocenení mi zas povedal: Noha Oscara, ktorého som dostal, patrí tebe.“ Riaditeľovi Barrandova potom Kadár oznámil, že Herz už musí točiť samostatne, a tak začal režírovať.

Rád prijal ponuku Jaromíra Jireša zúčastniť sa na projekte mladých režisérov preniesť na plátno Hrabalove poviedky. „Lenže Věra Chytilová, Jiří Menzel a ostatní sa postavili proti mne – nepoznáme ho, nevyštudoval FAMU… Napriek tomu ma Jireš presadil.“ Jeho Sběrné surovosti (1965) však mali až pol hodiny a do poviedkového filmu Perličky na dně (1965) sa nezmestili, premietali sa samostatne ako predfilm. (Pred nemeckou detektívkou, takže nakoniec mali viac divákov.)

Po prevalcovaní Československa „spriatelenými armádami“ nesmel nakrúcať filmy, o akých sníval. Občas nesmel točiť vôbec, občas áno, ale len niečo. A keď zákaz „normalizátorov“ stopol premiéru stredovekej satiry Straka v hrsti (1983), emigroval do NSR. „Nemal som komunistických dramaturgov, boli tam však nemeckí dramaturgovia, ktorí sa od komunistických nelíšili hlúposťou. Až na to, že odo mňa nežiadali politické veci, ale zato som mal nad sebou Damoklov meč finančný.

Režisér, ktorý nakrútil viac ako štyri desiatky titulov, zrekapituloval svoj život a päť desaťročí s filmom v jedinej autorizovanej autobiografii Autopsie (2015). Za svoju tvorbu získal množstvo cien, väčšina však skončila v pivnici.„V izbe mám len tie, ktoré sú skôr výtvarne pekné. Vôbec najkrajšia – a moja najmilšia – je Slnko v sieti, ktorú urobil vynikajúci slovenský sklár Oliver Leššo. Na rozdiel od Českého leva, ktorého mám tiež v izbe.

Roky túžil nakrútiť čiernu komédiu odohrávajúcu sa v koncentračnom tábore z pohľadu dieťaťa. „Nielen producenti v Československu, ale ani v Nemecku, ani v Amerike, ani v Taliansku jednoducho nemali odvahu. Keď počuli čierna komédia z koncentráku, vôbec si neuvedomili, čo to znamená. My deti, ktoré sme boli v lágri, sme však museli mať humor, inak by sme neprežili.“Tento jeho sen sa nenaplnil, zomrel 8. apríla 2018 v Prahe.

Juraj Herz pri nakrúcaní filmu Galoše šťastia. FOTO: archív SFÚ/Václav Polák

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

Novým predsedom rady AVF je Štefan Dlugolinský

Počas rokovania 12. 12. si rada Audiovizuálneho fondu zvolila nového predsedu. Stal sa ním Štefan Dlugolinský. V zmysle rokovacieho poriadku rady sa ktorýkoľvek z jej členov môže prihlásiť za predsedu. Štefan Nižňanský navrhol Štefana Dlugolinského a ten informoval, že ho interne oslovili ďalší členovia rady. Nikto iný z rady neprejavil záujem kandidovať. Výsledkom hlasovania tajným hlasovaním bolo zvolenie Dlugolinského za predsedu. Osem členov rady hlasovalo za, proti hlasoval jeden člen a dvaja členovia sa zdržali. Štefana Dlugolinského vymenovala za člena rady AVF ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová s účinnosťou od 12. augusta 2024 za oblasť nezávislých producentov v audiovízii. Jeho funkčné obdobie je šesť rokov, trvá do 12. 8. 2030. Dlugolinský študoval na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a na Divadelnej fakulte VŠMU. V oblasti televíznej tvorby je autorom desiatok scenárov a podieľal sa na výrobe stoviek televíznych relácií, predovšetkým v Hlavnej redakcii zábavných programov, ako režisér sa podpísal pod zábavné a hudobné programy. Širšej verejnosti je známy najmä zo svojho pôsobenia vo funkcii námestníka ústredného riaditeľa STV Igora Kubiša. Ten televíziu riadil v rokoch 1996 – 1998, počas vlády Vladimíra Mečiara, ktorý ju zneužíval na politickú propagandu. Je predsedom Slovenskej asociácie novinárov, ktorej podpredsedom je Roman Michelko, poslanec SNS. Dlugolinského vymenovanie do rady AVF kritizovali v auguste v spoločnom...
Zobraziť všetky články