Skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik Juraj Lexmann vytvoril hudbu do viac ako 120 dokumentárnych a animovaných filmov, ako aj k scénickým programom SĽUK-u. Okrem toho sa podpísal pod strih a hudobnú dramaturgiu mnohých spravodajských, dokumentárnych a animovaných filmov. Jeho tvorba sa tak spája s mnohými slovenskými režisérmi, k najvýznamnejším patrí jeho častá spolupráca s Viktorom Kubalom (Krvavá pani, Zbojník Jurko a mnohé iné). Zomrel 12. novembra vo veku 84. rokov.
Juraj Lexmann hovoril o svojej tvorbe ako o rozmanitej. „Využíval som štýly a kompozičné techniky, ktoré mohli byť prínosom vzhľadom na témy filmov. Ak bolo treba, robil som hudbu v štýle príslušných historických období, slovenského folklorizmu, country western music i nových kompozičných techník, v ktorých sa uplatnila atonalita, dodekafónia, elektronická hudba, organické spájanie hudby s ruchmi a podobne. Niekedy som hudobné maniery aj úmyselne kombinoval. Napríklad vo filme Zbojník Jurko, ktorého hudba je založená na prvkoch slovenskej ľudovej muziky, sa na vystupňovanie dynamizmu ozve aj hudba štýlovo odvodená z country western music,“ povedal pred niekoľkými rokmi pre Film.sk.
Najskôr vyrábal hudobné nástroje
Pôvodne pracoval ako technik vo výrobe hudobných nástrojov v závode Varhany Krnov. Popri zamestnaní začal v roku 1962 študovať hudobnú kompozíciu na konzervatóriu v Ostrave u Miroslava Klegu a neskôr aj hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rozhovore s Martou Majerčákovou spomínal na august roku 1964, keď nastúpil do Československého filmu na pozíciu zvukového strihača. Spolupracoval tam na rôznych krátkometrážnych filmoch. Práca, v ktorej strávil deväť rokov, mu pomohla pripraviť sa na vlastnú autorskú kariéru. Práve tam sa stretol aj so spomínaným Viktorom Kubalom.
Juraj Lexmann si všimol, že hoci boli režiséri schopní profesionálne a tvorivo uvažovať o výbere tém, kamere či montáži, pri hudbe ostávali často bezradní. „Zdalo sa mi potrebné vniesť aj do problematiky filmovej hudby nejaký racionálny systém. Napísal som knihu Teória filmovej hudby. Prekvapilo ma, že mnohé školy si ju stanovili ako povinnú alebo odporúčanú literatúru pre študentov, hoci v skutočnosti to nie je kniha pre študentov, ktorí sa potrebujú rýchlo a ľahko pripraviť na skúšku. Tak som pre nich napísal učebnicu Hudobná dramaturgia filmovej a televíznej tvorby,“ spomínal pre Film.sk.
V spoločnosti filmárov sa Juraj Lexmann cítil vždy dobre. Od roku 1976 prednášal na bratislavskej Vysokej školy múzických umení. V roku 2000 sa stal vedúcim katedry zvukovej skladby, ktorú založil v roku 1996 ešte ako subkatedru. Pri filmových melódiách považoval za mimoriadne dôležitú aj interpretáciu. „Spočiatku, najmä v období nahrávania v štúdiu FISYO v Prahe, som mal na dobrých hudobníkov šťastie. Dnes si hudobníkov vyberám. Je to pre celkový výsledok práce kľúčové,“ vravel. V štúdiu Fisyo nahral aj svoju prvú filmovú hudbu k snímke Sami proti sebe (1969, r. Kazimír Barlík). Filmoví historici Jelena Paštéková a Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie viackrát oceňujú, ako verne vedel Lexmann pracovať s hudobnými motívmi a temporytmom v danom historickom období.
Praktik i teoretik
V roku 1981 poveril nitriansky biskup Ján Pasztor Juraja Lexmanna prípravou príručky pre organistov. V tomto období, pre cirkev nepriaznivom, neboli na Slovensku dostupné žiadne publikácie tohto druhu. Muzikológ ponuku prijal a prvé podklady si zháňal vo vtedajšej Nemeckej demokratickej republike. Počas svojej kariéry sa pri svojich výskumoch k liturgickej hudbe často vracal. V roku 2014 získal aj vďaka tomu ako prvý na Slovensku Rad sv. Silvestra v druhom stupni „rytier veliteľ“. Ten sa udeľuje katolíkom, ktorí sa aktívne vložili do cirkevného života a pričinili sa o rozvoj cirkvi prostredníctvom svojich profesionálnych schopností.
Juraj Lexmann sa v roku 1983 ako odborný poradca a strihač podieľal aj na vynovenej originálnej verzii filmu režiséra Karola Plicku Zem spieva z roku 1933. V prológu druhej verzie snímky z roku 1939 boli zábery Prahy nahradené pohľadmi na Bratislavu. Podľa Lexmanna nakrútili tieto bratislavské zábery poslucháči bratislavskej Školy umeleckých remesiel pod vedením Karola Plicku ako školské cvičenie. Druhá verzia dokumentu je vraj výsledkom názorových nezhôd a Plicka ju neautorizoval.
Okrem Lexmannovej filmovej tvorby treba pripomenúť aj jeho bohatú teoretickú a publikačnú činnosť. Od roku 1991 bol vedeckým pracovníkom Ústavu hudobnej vedy SAV. Je autorom viacerých publikácií, za všetky spomeňme Slovenskú filmovú hudbu 1896 – 1996, v ktorej opisuje praktiky filmovej hudby súvisiace so vznikom slovenskej národnej kinematografie a poskytuje hodnotiace postrehy o hudbe hraných, dokumentárnych a animovaných filmov, ako aj prehľad slovenských filmových hudieb v chronologickom poradí. V roku 2017 udelili Jurajovi Lexmannovi Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti slovenskej filmovej vedy.
Text pôvodne vyšiel k 80. narodeninám Juraja Lexmanna vo Film.sk 1/2021
