Predstavte si, že každý rozhovor na tému filmu, ktorý chcete režírovať, vám v hlave generuje množstvo obrazov. Najradšej by ste ich všetky nakrútili a použili, no bol by to nekonečný film. Aj o tom hovorí Martin Gonda, keď opisuje autentické filmárske prostredie a špecifickú prácu s nehercami počas nakrúcania. O tom, že takúto metódu tvorby má veľmi rád, svedčí aj jeho dráma Potopa, ktorá tohto roku získala šesť ocenení Slnko v sieti.
Režisér v nej cez vzťah otca a dcéry zachytáva časy plánovania výstavby Starinskej priehrady predznamenávajúce zánik niekoľkých východoslovenských dedín. V hlavnej úlohe sa predstavila nielen ocenená neherečka Sára Chripáková, ale aj rusínčina ako jazyk, ktorý dotknutú komunitu reprezentuje.
Váš film Potopa vytiahol z minulosti boľavé osudy ľudí, ktorých vysídlili počas výstavby priehrady. Nechceli opustiť svoje korene, museli sa vyrovnať so stratou domova, ale aj túžili po novej kvalite života. Čím je vám táto historická téma blízka?
Najviac zo všetkého ma fascinuje obraz sveta, ktorý končí, a zároveň vie, že končí. Niektorí ľudia v ňom sú nútení žiť ďalej, hádať sa, milovať, dospievať. Rovnako ako naše postavy vo filme Potopa, Mara a Alexander. Je na nich, čo z umierajúceho sveta si vezmú do toho nového. Čosi také sa deje aj v súčasnosti. Aj dnes máme často pocit, že sa všetko mení a zajtra to bude inak. Vnímame to ako čosi abstraktné, ale prítomné.
Žiaľ, niekedy vystúpi do popredia takzvaný záujem, pred ktorým musia ustúpiť individuálne ľudské osudy, a to bolí. Tak to bolelo aj ľudí z obce Starina, ktorí museli svoje domy počas výstavby priehrady opustiť. Nehovoriac o ďalších šiestich priľahlých obciach zrovnaných so zemou, ktoré však zatopené neboli a ľudia z nich museli aj tak odísť. Niektorí to cítia ako krivdu dodnes.
Netrúfam si povedať, či sa to dalo urobiť inak. V každom prípade štát vtedy rozhodol, že je jednoduchšie presídliť tritisíc ľudí ako hľadať iné alternatívne riešenia.
Kedy ste spoznali príbeh Starinskej priehrady?
S témou vysídlenia Starinskej doliny som bol konfrontovaný ešte ako malý chlapec. Moja babička pochádzala z obce Kolbasov, ktorá leží vo vedľajšej doline. Keď som bol menší, otec nás s bratom brával cez doliny na bicyklové výlety. Inak tam nebolo veľmi čo robiť, signál mobilnej siete sme nemali takmer žiadny, ak sme chceli telefonovať, dalo sa len na kopci, telka tiež nebola.
Zrejme aj preto sme veľa času trávili v prírode. Naše jazdy ponúkali zhruba päťdesiatkilometrovú vyhliadkovú trasu práve okolo zatopenej obce Starina; absolvovali sme ju viackrát. Vyľudnená krajina sa nachádza v druhom ochrannom pásme pitnej vody. Zároveň je od roku 1997 súčasťou národného parku Poloniny. Bolo to územie nikoho, oddelené od civilizácie veľkou závorou.
Aké je to tam dnes?
Stále sa tam nachádzajú pozostatky už neexistujúcich dedín. Zbúrané domy, zachované cintoríny, mnoho prícestných ovocných sadov, ktoré človeku hovoria, aha, tu asi stál nejaký dom s gazdovstvom. Ako malého chalana ma tieto pohľady fascinovali, pretože evokovali predstavu prichádzajúceho konca sveta. K tomu sa pridávali rôzne historky. V tom čase som im síce nerozumel, no zanechali vo mne silné stopy.
Zdá sa, že tie stopy časom nevybledli.
Vždy sa pri nejakej príležitosti občerstvili. Najčastejšie sa spomínalo, že naša obec Kolbasov nemala vodovod. A nemá ho dodnes. Je ozaj paradox, že hneď vedľa vybudovali jednu z najväčších vodných nádrží v strednej Európe, napájajúcu celý východoslovenský región, len nie dedinu, ktorá s ňou bezprostredne susedí. Presne na týchto miestach – pri Kolbasove a v Uličskej doline – som svojho času nakrúcal aj svoj absolventský film Pura Vida.
Chceli ste byť odjakživa režisérom?
Rozhodol som sa nečakane, na strednej škole. Pôvodne som chcel ísť na celkom iný smer, v tom čase ma veľmi bavili počítače a intenzívne som premýšľal o „matfyze“.
Prečo ste zmenili zámer?
Asi preto, lebo som si rád všeličo predstavoval a mal som dobrý pocit z toho, čo som vo svojich predstavách videl, nadchýnalo ma to. Začal som hľadať prirodzené vyústenie tejto mojej záľuby. Filmová réžia sa mi zdala vhodná, navyše ma veľmi bavilo pozeranie filmov. Tak som sa prihlásil a prijali ma. Po škole som ostal v Bratislave.
Vráťme sa k Potope. O aké skutočné príbehy ste sa v nej opreli?
Cesta viedla cez môj magisterský projekt Pura Vida. Už počas neho som spolupracoval so scenáristami Martinom Šusterom a Dominikou Udvorkovou a pohrával sa s myšlienkou natočiť film o Starine. Občas som túto túžbu pustil do éteru. Myslím, že ľuďom sa aj pozdávala, ale nikto ju nevidel realisticky. A tak sa aj mne zdalo, že vzhľadom na množstvo peňazí a práce sa táto téma nebude dať realizovať.
Foto: SFTA/Zdenko Hanout
Kedy sa to otočilo?
Bolo to v čase, keď som v rámci Erazmu pôsobil na stáži v Bukurešti. Pracoval som tam pre spoločnosť rumunskej producentky Gabi Suciu. Vtedy som nabral guráž a podal som si žiadosť o štipendium na Audiovizuálny fond v podobe dokumentu na spomínanú tému o vzniku Starinskej priehrady. Vravel som si, že bude fajn urobiť zber materiálu pre dokument, ktorý neskôr môže byť dobrým podkladom pre hraný film. To štipendium som dostal.
Oslovil som kameramana Olivera Záhlavu, ktorý prostredie aj sociálno-ekonomický kontext Stariny už tiež poznal z projektu Pura Vida. Vďaka tomu sme mali aj prvé kontakty z regiónu, napríklad fotografa Jozefa Lauruského, ktorý je vysídlencom obce Ruské a zároveň vysídlenie dokumentoval. Pani Mária Mišková zase dala dokopy amatérskych fotografov a filmárov, ktorí v minulosti chodili v cykloch a dokumentovali všetko, čo sa dialo. Mali sme spojenie aj s výtvarníkmi, ktorí tam usporadúvali workshopy, maľovali obrazy a tiež takto zaznamenávali celú krajinu v procese vysídľovania.
Potom sa náš projekt Pura Vida dostal do študentskej súťaže na festivale v Cannes, a to nám asi naozaj otvorilo dvere. Ľudia nám zrazu viac dôverovali. Oslovil som scenáristov, ktorí o projekte vedeli už z čias štúdia. Producentom Kataríne Krnáčovej a Tomášovi Gičovi sa náš námet zapáčil, zostavili sme tím a rozhodli sme sa, že sa do filmu pustíme.
Ako vznikol z rešerší scenár?
Zbieranie materiálu trvalo pár rokov a rešerše vlastne prebiehali aj počas nakrúcania. Nebolo to kvôli neistote, ale z rešpektu k téme, pretože sme chceli byť čo najpravdivejší – samozrejme, do takej miery, aby to formát filmu uniesol.
So scenáristami Martinom Šusterom a Dominikou Udvorkovou sme začali vyrážať do regiónu už v roku 2019, nadväzovali sme kontakty, stretávali sa s potomkami vysídlených ľudí a s pamätníkmi. Navštevovali sme múzeá v Humennom a vo Svidníku, kde majú naozaj bohatý fotografický archív. Veľa sme sa rozprávali aj s etnológmi, napríklad s Jozefom Fundákom, ktorý s nami od začiatku riešil vhodný dialekt rusínskeho jazyka. Bol hlasom, ktorý mi potvrdil, v čom som mal jasno od začiatku: aby bol film v rusínčine.
Mali ste rusínčinu v rodine?
Moja babička bola Rusínka, pochádzala z mnohodetnej rodiny, z domčeka v Kolbasove. Odtiaľ sa však presťahovala do Košíc, takže som sa od nej rusínčinu neučil, a nepýtal som sa jej ani na históriu. Keď som bol malý, vôbec mi to nenapadlo. Dnes by som sa pýtal veľa. S rusínčinou som sa dostal do v styku, keď som trávil letá v Kolbasove, kde sa hovorí po rusínsky. Ale hovorí sa tam iným dialektom, než aký sme využili vo filme.
Bolo treba vyberať ešte aj medzi dialektmi?
V Kolbasove a v Starinskej doline sa hovorí pujďačinou, vo filme využívame pijďačinu, lebo naše protagonistky Sára Chripáková a Katka Babejová sú pijďáčky. Hereckú prácu s nimi som založil na určitej voľnosti, improvizácii a stimulácii. Zásadou bolo, aby ostali samy sebou. Herectvo neštudovali, neovládajú profesionálne herecké techniky. Keby som chcel od nich niečo, čo ich pred kamerou v tomto smere obmedzí, mohli by sa zaseknúť a nereagovať prirodzene. To by charakteru môjho filmu neprospelo. Preto som sa rozhodol pre dialekt, ktorý im je prirodzený.
Aký je rozdiel medzi pijďačinou a pujďačinou?
Rusínskych dialektov je viac – čo dolina, to mierne odlišnosti v niektorých slovíčkach a výrazoch. Pijďaci povedia na koňa kiň, pujďaci kuň.
Bežný divák takéto odtienky nerozlíši.
To je pravda, no jazyk sa v tomto prípade spája s rešpektom k téme a ku komunite, o ktorej sme točili film. Bez vzájomnej dôvery by to nešlo.
Ako komunita prijala zmenu dialektu vo filme?
Niektorí boli smutní a mali pocit, že sme s nimi túto vec nekonzultovali, pričom sme ju konzultovali s pamätníkmi a odborníkmi, a podrobne. Snažil som sa všetkým vysvetliť, že vo filme sú isté momenty, kde ako tvorcovia skrátka uplatňujeme autorskú licenciu. Prijali to, museli pochopiť, že príbeh filmu nebude vzhľadom na zber materiálu jedna k jednej.
Čo bolo treba modifikovať?
Výstavba sa začala začiatkom osemdesiatych rokov, no ľudia už dávno predtým vedeli, že sa budú musieť vysťahovať. Vo vytypovanej Starinskej doline sa už v sedemdesiatych rokoch vŕtali prieskumné štôlne a zisťovalo sa, aká je kvalita vody. Celý východ Slovenska trpel nedostatkom pitnej vody, jednoducho jej nebolo a štát hľadal spôsob, ako situáciu napraviť. Keď o pár rokov prišla stavebná uzávera, ukázalo sa, že obyvatelia dotknutých dedín sa vysťahovaniu nevyhnú. Mali teda dlhší čas na to, aby sa s myšlienkou na zmenu skúsili vyrovnať.
Dá sa s takou myšlienkou vôbec zmieriť?
Je to večná otázka – mám ctiť svoje korene tým, že ostanem v rodisku, alebo mám tiež právo na svoj vlastný únik? Ide o generačný konflikt, a ten je vlastne aj jednou z tém môjho filmu. Každý sa s prichádzajúcim vysťahovaním vyrovnával inak. Boli ľudia, ktorí zmenu vítali, často najmä mladšie ročníky, veď mesto im ponúkalo oveľa viac možností: tečúcu vodu, viac obchodov, škôlky pre deti, celkovo lepšiu infraštruktúru.
Pre celkom mladú generáciu to možno bol aj spôsob, ako sa vymaniť zo života v zabudnutej obci a ísť študovať do miest. Staršie ročníky odchádzali ťažšie, dokonca vysťahovanie odmietli, niektorých doslova vyvlastnili, keď sa už inak nedalo, lebo prestali chodiť autobusy, zavreli sa obchody a vypla sa elektrina. Hovorilo sa o rodinách, ktoré si potom dokonca začali elektrinu vyrábať dynamom z miestneho potoka. Z takýchto nakumulovaných motívov sa vytvárali predobrazy našich postáv.
Prečo ste sa rozhodli obsadiť najmä nehercov?
Kasting bol pre mňa najdôležitejšou etapou príprav, musel som si ním byť absolútne istý. Pri hlavnej postave Mary sme vedeli, že potrebujeme šestnásťročné dievča, ktoré plynulo hovorí po rusínsky.
Kde ste to dievča hľadali?
Zo sčítania obyvateľstva som zistil, že k rusínskej menšine sa prihlásilo zhruba 60-tisíc obyvateľov Slovenska. Na základe tohto sčítania som odsledoval, kde žijú najpočetnejšie komunity Rusínov a podľa týchto dát som navrhol špecifický koncept a štruktúru kastingov, ktoré sme potom s produkciou začali v regióne realizovať.
Pre väčší záber sme si určili vekové rozmedzie od trinásť do osemnásť rokov. Chcel som, aby hlavné hrdinky boli Rusínky a aby celá filmová dedina pozostávala z profesionálnych hercov z Divadla Alexandra Duchnoviča, ktorí sú prirodzenou súčasťou tejto komunity. Externé postavy, naopak, stvárňovali Slováci alebo Česi – ten prirodzený kontrast medzi oboma svetmi sme sa tak snažili preniesť do filmu. Boli sme presvedčení, že okruh záujemkýň nebude veľký.
A bol?
Napokon prišlo
