Oľga Šalagová

Oľga Šalagová

Do sveta filmu vstúpila ako 17-ročná v úlohe emancipovanej a zmyselnej Jany z Uhrovho Slnka v sieti (1962), keď prvý rok študovala herectvo na bratislavskej VŠMU. Pôsobila nielen vo filme, ale aj v televízii a bola členkou viacerých divadelných súborov. Má skúsenosti z dabingu a dokonca i z politiky. Oľga Šalagová v júni oslávi 80 rokov.

Oľga Šalagová sa narodila v Trnave do liberálnej rodiny, kde sa slobodne diskutovalo aj na politické témy. Matka, ktorá mala chorobu srdca a zomrela, keď mala Šalagová len 19 rokov, ju nielen viedla k samostatnosti, ale ju aj podporovala v rozvíjaní talentu. Otec, ktorý bol do roku 1944 spolupracovníkom guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, po vyjadrení nespokojnosti s novou politickou orientáciou Československa po roku 1948 pracoval ako robotník, no udržal si slobodomyseľného ducha. Účinkovanie v Slnku v sieti Oľge Šalagovej prinieslo nielen úspech, ale aj dočasný tvorivý dištanc, keďže film svojou metaforickosťou neulahodil prvému tajomníkovi ÚV KSS Karlovi Bacílkovi. 

Po štúdiu na VŠMU, kde bol jej ročníkovým pedagógom Mikuláš Huba a spolužiakmi Stanislav Dančiak, Marián Labuda a Pavol Mikulík, zostala pôsobiť v Bratislave, v kabaretnej Tatra revue. Tesne predtým sa opäť vrátila aj pred kameru – hoci najskôr tú televíznu: hrala v dvojdielnom televíznom filme Mŕtvi nespievajú (1965) v réžii Andreja Lettricha a v snímke Kubo (1965, r. Martin Ťapák). Až v roku 1966 jej Štefan Uher zveril vedľajšiu úlohu v Panne Zázračnici. V rovnakom roku hrala aj v Tangu pre medveďa Stanislava Barabáša a tesne pred sovietskou okupáciou v roku 1968 vznikol aj poviedkový film Dialóg 20 40 60, kde Šalagová dostala vedľajšiu ženskú úlohu po boku Jeana-Pierra Léauda v poviedke Jerzyho Skolimowského. 

Po týchto hereckých kreáciách a po postupnom prenikaní Šalagovej aj do susednej Viedne ju vo filme opäť na niekoľko rokov čakal dištanc. V rokoch 1968-1972 bola členkou nitrianskeho divadla. Tu nielenže zakúsila dobré vzťahy v súbore, ale čakali na ňu aj podnetné dramatické postavy. Neskôr pôsobila znova v Bratislave ‒ v Poetickom súbore Novej scény. 

Na televíznej obrazovke sa opäť objavila v seriáli Adam Šangala (1972). Účinkovala v ňom spolu s Ivanom Palúchom, ktorý stvárnil titulnú mužskú rolu a ktorý takisto po výnimočných filmoch zo 60. rokov začiatkom normalizácie pocítil, čo je to trest za medzinárodný úspech. Šalagová stelesnila aj výrazné ženské postavy vo filmoch Martina Hollého Hriech Kataríny Padychovej (1973) a najmä Horúčka (1975). Štefan Uher ju po rokoch opäť obsadil do svojho filmu Kamarátky ( 1979). Hrala aj vo viacerých detských filmoch, napríklad v koprodukčnom fantazijnom filme Dušana Vukotića Siedmy kontinent (1966), v Plichtovej snímke Cézar a detektívi (1967), neskôr aj v Solanovom filme A pobežím až na kraj sveta, v detskom muzikáli Guľočky (1982) či v Jakubiskovej frankensteinovskej rozprávke Pehavý Max a strašidlá (1987).

Šalagová sa už v 60. rokoch začala venovať aj dabingu, keď nahovorila niektoré postavy v domácich filmoch. Neskôr sa venovala najmä dabingu zahraničných filmov. Divadlo podľa svojich slov opustila v roku 1991, no ako spievajúca herečka si ešte po roku 2000 zahrala napríklad matku predstavenú v muzikáli Mníšky 2: Milionárky a účinkovala tiež v muzikáli Hriešny tanec. 

V roku 1994 vstúpila Oľga Šalagová na niekoľko rokov aj do politiky, keď sa ako nominantka Združenia robotníkov Slovenska stala štátnou tajomníčkou na ministerstve kultúry. No keďže sa nevedela stotožniť s tým, ako rezort viedol vtedajší minister Ivan Hudec, ani s tým, že filmové ateliéry na Kolibe napokon skončili v súkromných rukách, v júli 1996 z ministerstva odišla. Oľga Šalagová patrí nielen k filmovým ikonám, ktoré v sebe spájajú temperament so senzuálnosťou, ale aj ku komentátorkám a kritičkám kultúrneho diania na Slovensku. Naposledy sa ostro ohradila voči názvu národných filmových cien Slnko v sieti i voči slávnostnému ceremoniálu ich odovzdávania, ktorý sa tento rok niesol v znamení oslavy slovenskej kinematografie a významu Audiovizuálnemu fondu: „Sladkobôľne, úsmevné, gýčové a infantilné odovzdávanie cien à la Hollywood, nemá so slovenským filmom Slnko v sieti nič blízke. Verím, že sa ešte žijúci tvorcovia filmu pripoja k môjmu protestu proti zneužitiu umeleckého názvu Slnko v sieti,“ napísala v liste adresovanom ministerstvu kultúry i redakcii Film.sk.

Verzia pre tlač
Zdieľať:

Najnovšie články

MFF Karlove Vary

Ako sme sa mohli presvedčiť, ani taký renomovaný tvorca nie je zárukou objektivity. Porota hlavnej súťaže totiž udelila Krištáľový glóbus dokumentu Náhly záblesk hlbších vecí (A Sudden Glimpse to Deeper Things). Pri všetkej úcte k britskému dokumentaristovi Marcovi Cousinsovi to nebolo najmúdrejšie rozhodnutie – esejistický portrét o maliarke Wilhelmine Barns-Graham, vraj najvýznamnejšej žene britského moderného umenia, nie je ani vo svojej kategórii najvydarenejšie dielo, skôr nudné, neprináša nič nové. Hlbšie veci sa ani náhodou nezableskli. O to zaujímavejší bol favorit súťaže nórsky film Až na veky (Elskling) režisérky Lilje Ingolfsdottir. Odniesol si päť cien, z toho tri neštatutárne. Zo začiatku sa zdá, že ide o manželskú drámu, ktorá sa však nenápadne zvrtne iným smerom. Témou je totiž sebareflexia v celej svojej zložitosti afilm prináša psychologickú štúdiu ženy, ktorá najprv musí spoznať samu seba, aby vedela posúdiť situáciu, do ktorej sa aj vlastným pričinením dostala. Režisérka s nadhľadom analyzuje komplikované vzťahy na prípade manželov, ktorí majú obaja podiel viny na rozpade sľubne sa rozvíjajúceho vzťahu. Sústreďuje sa však najmä na ženu – tá musí dospieť k poznaniu, že veľa chybila a že aj manželské spolužitie prechádza určitým vývojom a zmenami, romantický prístup je prežitok. Musí si uvedomiť svoje možnosti, silu a podľa toho pristupovať k životu a novovzniknutej situácii. Hlavnú hrdinku Mariu vynikajúco stvárnila...
Záber z filmu Wishing on a Star.

Film Petra Kerekesa Wishing on a Star bude mať premiéru v Benátkach

Snímka Petra Kerekesa Wishing on a Star, ktorá vznikla v taliansko-rakúsko-česko-chorvátsko-taiwansko-slovenskej koprodukcii, bude mať premiéru na festivale v Benátkach (28. 8. – 7. 9.). Film bude súťažiť v sekcii Orizzonti. Protagonistami dokumentárnej komédie o hľadaní ľudského šťastia sú veštica a pätica ľudí, ktorí sa podľa jej pokynov vyberú na rôzne miesta sveta aby zmenili svoj život. Astrologička Lucciana posiela ľudí v deň ich narodenín na také miesta vo svete, kde je ideálna konštelácia planét, aby sa mohli znovuzrodiť a zmeniť svoju povahu. Okrem toho, že Kerekes snímku režíroval, so spoločnosťou Peter Kerekes je tiež jej koproducentom. Kameru mal na starosti Martin Kollar, strih Marek Šulík a zvuk Michal Gábor. Pre Kerekesa to nie je prvá účasť v Benátkach. Už v roku 2021 tam v rovnakej sekcii súťažila jeho Cenzorka, za ktorú Kerekes spolu s Ivanom Ostrochovským získalina festivale cenu za najlepší scenár. O víťazoch v sekcii Orizzonty bude tento rok rozhodovať porota pod vedením americkej režisérky a scenáristky Debry Granik. Jej členmi budú aj iránsky režisér a producent Ali Asgari, sýrsky režisér a scenárista Soudade Kaadan, grécky režisér, scenárista a producent Christos Nikou, švédska herečka a režisérka Tuva Novotny, maďarský filmár Gábor Reisz a talianska scenáristka a režisérka Valia Santella....
Zobraziť všetky články