Umelecký maskér Juraj Steiner má na konte vyše sto filmových diel a televíznych filmov. Podieľal sa aj na mnohých divadelných hrách, operetách a operách. V júli sa dožíva okrúhleho jubilea 80 rokov. Bez ohľadu na jeho vek o ňom možno povedať, že vo svojej profesii je legendou. Potvrdzuje to nielen bezpočet charakterov, ktoré pomohol vytvoriť, ale i vášeň, s akou k maskérstvu privoňal už ako mladý chlapec.
K maskérstvu sa Juraj Steiner dostal náhodou, keď bol „ako ôsmak či deviatak na kastingu do filmu Štefana Uhra My z 9. A.“, povedal pre projekt Oral history Filmovej a televíznej fakulty VŠMU pred desiatimi rokmi. „Bol to mládežnícky detský film na Kolibe a postúpil som až do finálového kola. Nakoniec postavu hral chlapec, ktorý sa volá Miro Mališ a žije v Kanade. No ale dostal som sa aspoň do ateliérov, pred kameru a do maskérne. A v tej maskérni som sedel a čakal. Tam mi všetko voňalo. Bol som chlapec – uličník, ani som nevedel, čím chcem byť, keď sa ma niekto na to opýtal. A tam sa mi páčilo celé prostredie, prišiel som domov a povedal som, že chcem byť maskér.“
Po skončení základnej školy si Juraj Steiner v roku 1961 podal prihlášku na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Prahe na odbor maskér-parochniar. Prijali ho však až na druhý pokus v roku 1962. Dovtedy bol v učňovskom pomere v bratislavskom divadle Nová scéna, kde sa pod vedením vtedajšieho vedúceho maskéra Jozefa Pavelku oboznámil zo základmi remesla v divadelnej práci a podieľal sa na realizácii činoherných a operetných predstavení. Na štúdium v Prahe nastúpil po ročnej praxi s už bohatými skúsenosťami a strednú školu absolvoval v roku 1966.
Postupne si získal dôveru popredných režisérov
Po štúdiu sa Steiner zamestnal v Slovenskej televízii v Bratislave, kde pôsobil ako maskér dvadsať rokov – od roku 1966 do roku 1986. Pracoval na množstve televíznych filmov a seriálov. Ako sám spomínal v rozhovore pre časopis Film.sk v roku 2019, postupne si získal „dôveru popredných režisérov, akými boli Karol Spišák, Igor Ciel, Franek Chmiel, neskôr Stanislav Párnický, Miloslav Luther alebo Juraj Lihosit. Začal som s nimi spolupracovať na tvorbe výpravne náročných televíznych filmov.“ Priznal sa tiež k tomu, že jednou z najnáročnejších prác v televízii bolo maskovanie postavy profesora Biota, ktorú stvárnil Ladislav Chudík v trojdielnom televíznom filme Igora Ciela Louis Pasteur (1977).
Ako maskér v Slovenskej filmovej tvorbe na Kolibe začal Steiner pracovať v polovici 80. rokov, aj keď k tvorbe „veľkých“ filmových diel pričuchol už skôr. Ešte počas štúdia v Prahe každé prázdniny mesiac brigádoval na Kolibe v Štúdiu hraných filmov. „Podieľal som sa tam na výrobe parochní pri príprave filmov a neskôr som sa zúčastňoval aj na nakrúcaní. Atmosféra nakrúcania sa mi páčila a asi mi v tom čase filmárstvo prirástlo k srdcu,“ povedal pre Film.sk. Na Kolibe potom už ako zamestnanec pracoval na filmoch Utekajme, už ide! (1986) Dušana Rapoša, Južná pošta (1987) Stanislava Párnického, Iba deň (1988) trojice vtedy debutujúcich režisérov Michala Ruttkaya, Kvetoslava Hečku a Vladimíra Štrica, Postoj (1988) Vlada Balca, Sýkorka (1989) Pavla Gejdoša ml. či Rabaka (1989) Dušana Rapoša.
Politici zobrali filmárom domov aj značku
Na Kolibe pôsobil Steiner až do jej „likvidácie“. „To, že som sa ocitol na živnosti, nebola moja vôľa. Po roku 1989 (…) nás Koliba v roku 1991 vyhodila, rozviazala s nami všetkými pracovný pomer. Dala nám trojmesačné výpovedné lehoty a mala úplne iné ciele, odsúdila nás stať sa živnostníkmi. Bolo tam veľa ľudí. Veľa z nich by tam možno dodnes pracovalo a pracovali by tam všetky dielne, všetok servis pre film… to dnes neexistuje,“ spomína v projekte Oral history, keď opisuje historicky nepriaznivé časy slovenskej kinematografie za Mečiarovej vlády v 90. rokoch.
„Barrandov má svoju značku, má svoje, aj keď privatizované, dielne a svoj servis, všetko okolo toho a funguje tam život. Politici svojím rozhodnutím zobrali slovenským filmárom aj domov, aj značku Slovenský film Koliba, aj všetko… a spravili z nich bezdomovcov.“ Po „vzkriesení“ slovenského filmu mu pôsobenie na voľnej nohe prinieslo prácu na filmoch ako Modré z neba (1997) Evy Borušovičovej, Rivers of Babylon (1998) Vlada Balca či Všetci moji blízki (1999) Mateja Mináča.
Tvorivé partnerstvo s Jurajom Nvotom
V roku 2002 Juraj Steiner po prvýkrát spolupracoval s režisérom Jurajom Nvotom, išlo o Kruté radosti – jeho režijný debutový film pre kiná. Nvota ho oslovil ako známeho a výborného umeleckého maskéra. Odvtedy Steiner pracoval na všetkých Nvotových filmoch Muzika (2007), eŠteBák (2012), Rukojemník (2014) i na televíznej rozprávke Johankino tajomstvo (2015). Neskôr o ňom Nvota nakrútil televízny dokumentárny portrét Masky Juraj Steiner (2016) ako o najvýznamnejšom slovenskom umeleckom maskérovi, ktorého tvorba výrazne zasiahla film, televíziu i divadlo.
Ich vzájomná dlhoročná spolupráca veľa vypovedá aj o Steinerovom prístupe vo svojej tvorbe, ktorý zhrnul v Oral history: „Mal som obrovské šťastie, že som celý život mohol robiť niečo, čo som mal rád, že som chodil do práce, ktorú som mal rád. Druhá vec je, že je to tímová práca, nielen v rámci kolegov maskérskeho tímu, ale v rámci veľkého tímu – filmového štábu. Komunikácia s dramatickými umelcami, so zákulisím a to všetko sa nezaobíde bez priateľstva. (…) Keď skončí filmovací deň, tak sa tam nerozdeľuje, či má niekto sedemdesiat rokov alebo dvadsať. Záleží, ako sa kto správa v danej situácii, ako kto vie relaxovať a užiť si deň. Povedal by som, že priateľstvo je pre túto prácu veľmi dôležité.“ Spomenúť treba aj skutočnosť, že vo svojej filmografii má Steiner aj spoluprácu so slávnym nemeckým režisérom Volkerom Schlöndorffom. Podpísal sa pod masky v jeho koprodukčnom nemecko-luxembursko-českom filme Deviaty deň (2004).
Slnká v sieti aj Český lev
V ostatných rokoch robil Steiner masky aj na filmoch Nedodržaný sľub (2009) Jiřího Chlumského, Sedem zhavranelých bratov (2015) Alice Nellis, Eva Nová (2015) Marka Škopa, Hovory s TGM (2018) Jakuba Červenku, Kryštof (2021) Zdeňka Jiráského, A máme, čo sme chceli (2023) Michala Kunesa Kováča, Vojna policajtov (2024) Rudolfa Biermanna a zatiaľ naposledy na filme Jakuba Červenku Šampión (2026) o Ondrejovi Nepelovi. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení. Je držiteľom troch národných filmových cien Slnko v sieti. Získal ich za filmy Muzika (Najlepší výtvarný počin – masky), Sedem zhavranelých bratov (Najlepšie kostýmy/masky) a Hovory s TGM (Najlepšie masky). Za film Sedem zahvranelých bratov získal v kategórii Najlepšie masky aj cenu Český lev.
Juraj Steiner má ako umelecký maskér bohatú tvorbu aj v oblasti javiskového umenia. Ešte počas pôsobenia v Slovenskej televízii vycestoval s divadlom Nová scéna na turné po Nemecku, Holandsku, Luxembursku. Pôsobil tiež v Štátnom divadle v Stuttgarte (1980 – 1981), spolupracoval so Slovenským národným divadlom, so Štúdiom L+S, s divadlami Astorka Korzo ’90 a Aréna. Dlhodobo spolupracoval aj na opernom festivale Richarda Wagnera v nemeckom Bayreuthe (1982 – 2008).
„Maskérstvo je kreatívna práca, ktorá vylučuje stereotypný pohľad. Každý príbeh a každá postava sú originál. Rukopis je možno v remeselnom zvládnutí jednotlivých maskérskych techník. Čo sa týka názoru na štúdium príbehu a charakterov postáv, od začiatku kariéry bolo pre mňa prioritou zasahovať do osobnosti herca minimálne,“ charakterizoval svoj minimalistický spôsob práce pred siedmimi rokmi pre Film.sk s tým, že pocit herca považuje za dominantný. Maskérstvo je podľa neho „umelecké remeslo. Remeselnou časťou je manuálna zručnosť a umeleckou časťou schopnosť ovplyvňovať pomocou tohto remesla dramatickosť diela, autenticitu historického alebo sociálneho prostredia a hereckej postavy“. Dnes patrí Juraj Steiner u nás k najvýznamnejším predstaviteľom tohto remesla.
