„Mal som šťastie, že celý život som robil to, čo ma zaujímalo a čo som chcel robiť. A ešte mi za to platili,“ konštatuje Ladislav Volko. Sociológ, dlhoročný pracovník Slovenského filmového ústavu, publicista aj diplomat, ktorý oslávil osemdesiatku.
Plán, že ako darček si k životnému jubileu „venuje“ knižky básní, ktoré písal (častejšie v poľštine ako slovenčine) a publikoval na stránkach rôznych periodík u nás i u severných susedov, mu nevyšiel. Ale predsavzatia sa nevzdáva. Bol aj vysokoškolským pedagógom a prekladateľom, šéfredaktorom časopisu Film a divadlo (1990 – 1992), ako člen Klubu filmových novinárov roky brázdil filmové festivaly a zasadal v medzinárodných porotách FIPRESCI. Dodnes pôsobí ako prezident India klubu, ktorý zakladal.
„Film mi dal veľmi veľa, bol vždy prvou inšpiráciou pri všetkom, čo som robil. A nevzal mi nič, lebo ja si nedám nič vziať,“ vysvetľuje s úsmevom rodák z Kežmarku (16. októbra 1944).
V štúdiu sociológie, ktoré začal na Univerzite Komenského v Bratislave, po prvom ročníku pokračoval na Jagelovskej univerzite v Krakove. Keď po jej absolutóriu v roku 1971 prišla ponuka z ministerstva školstva, či nechce v Poľsku v štúdiu pokračovať, povedal si, prečo nie. Len Krakov vymenil za Varšavu a za tému magisterskej práce si vybral Povolanie a prostredie slovenských tvorivých pracovníkov filmu. „Mojimi respondentmi boli Paľo Bielik, Martin Hollý, Eduard Grečner, Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Martin Slivka, jednoducho všetky významné mená slovenskej kinematografie.“ V Poľsku bola jeho práca publikovaná, a keďže sa týkala slovenských filmárov, vyšla pod názvom Sociologické problémy filmárov aj v časopise Slovenské divadlo.
Do Slovenského filmového ústavu, kam chodieval predtým študovať filmovú literatúru, nastúpil v roku 1975. „Povedali, že aj tak musia založiť odbor, ktorý sa bude venovať sociológii, histórii a estetike, proste veciam okolo filmu. Poznáme ťa, budeš jeden z nás.“Tak vzniklo oddelenie výskumu a práce s filmom, ktorého sa stal šéfom. Keďže chýbali základné texty, začalo s externými spolupracovníkmi vydávať antológie venované teórii filmu, sociológii filmu aj filmovému dokumentu.
Často oslovoval odborníkov, ktorým normalizátori zakázali pracovať v odbore. Ich upozornenia na zákaz odmietal s tým, že ak to nemajú na papieri, tak nech píšu, prekladajú, spolupracujú. „Veľakrát chceli naše oddelenie zrušiť, ale vždy sme dokázali zdôvodniť našu existenciu a potrebu.“ Inicioval vznik vzdelávacieho projektu Malá filmová akadémia mládeže. Keďže v jej rámci sa premietali aj zakázané filmy – napríklad Obchod na korze či Kdyby tisíc klarinetů –, po štyroch rokoch ju zrušili. Ako večný organizátor sa nevzdával. „Prišiel som do Domu ROH s tým, že by bolo treba podchytiť robotnícku mládež, keď už filmová výchova neexistuje.“ Tak prišlo na svet Kino M. Malo však kratšiu životnosť, lebo aj tam zasiahla ruka normalizátorov.
Z profilov filmových tvorcov, ktoré písal pre mládežnícky týždenník Kamarát, vznikla kniha Slávne osobnosti filmu (Mladé letá, 1985). „Pre knihu sa však píše inak, takže všetky texty, o ktorých som si myslel, že sú hotové, vlastne hotové neboli. Bola to ťažká práca.“ V osemdesiatych rokoch sa zoznámil s Tonim Brukom, lužickým Srbom z bývalej NDR, a presvedčil ho, že kultúru menšiny, ktorá „odchádza“, treba zaznamenať. Ako scenáristi a režiséri sa spolu podpísali pod dva krátke dokumenty Korene poznania (1983) a Mosty (1986). Prvý bol esejou o lužickosrbsko-slovenských kultúrnych i literárnych vzťahoch, druhý reportážou o spolupráci lužickosrbského Heinersbrücku a slovenského Leopoldova.
Keď za ním v roku 1990 prišli redaktori z týždenníka Film a divadlo, či by im nechcel robiť šéfa, neodmietol. Časopis však v nových podmienkach dlho nevydržal. „Na ministerstve kultúry sa rozhodli, že finančne budú podporovať len odborné periodiká, nie populárne, a tak Film a divadlo zaniklo.“ Aj jeho pedagogické pôsobenie na VŠMU sa po nežnej revolúcii skončilo. Po úspešnom konkurze začal v roku 1992 pracovať ako riaditeľ Československého kultúrneho a informačného strediska vo Varšave, z ktorého sa v roku 1993 stal Slovenský inštitút. Ten následne viedol. Aj na tomto pôsobisku, samozrejme, ďalej propagoval filmy. Premietania s diskusiami boli vraj vo Varšave populárne. Na svoju lásku nezabúdal ani na poste veľvyslanca v Indii. V Dillí zorganizoval napríklad festival slovenského, českého a maďarského filmu, v Kalkate zas pripravil výstavu filmových plagátov.
Už od študentských čias spolupracoval s mnohými periodikami ako dopisovateľ. Už desiaty rok pravidelne prispieva do krakovského kaviarenského časopisu Vis a Vis Liščikom z Bratyslawy (Listom z Bratislavy). A pracuje na ďalšom projekte. „Mám spracovanú väčšinu svojich publikovaných materiálov, ktoré som venoval filmu. Od vedeckých a výskumných textov cez recenzie publikácií, záznamy z domácich a medzinárodných festivalov a pod. Tiež by som ich chcel vydať knižne.“ Tak nech sa to podarí, rovnako aj s knihami básní.
