Pre mnohých zostal navždy „len“ bratom slávneho Jozefa Kronera. Ľudovít Kroner si však počas svojho života vybudoval vlastnú, pozoruhodne bohatú hereckú kariéru, ktorá si zaslúži samostatnú pozornosť. Narodil sa pred 100 rokmi 19. decembra. Zomrel 14. decembra 2000, len niekoľko dní pred svojimi sedemdesiatimi piatymi narodeninami.
Napriek rozsahu a pestrosti jeho umeleckej práce sa o Ľudovítovi Kronerovi zachovalo málo ucelených dokumentačných materiálov. Tento profil možno preto chápať ako pokus o sumarizáciu jeho filmovej kariéry. Vyrastal v skromnej, no počestnej rodine. Obaja rodičia pracovali pre železnice. Pôvodne sa Ľudovít Kroner vyučil za natierača a lakovača a tomuto remeslu sa venoval aj paralelne s herectvom. K divadlu sa dostal cez ochotnícky súbor, kde sa podľa pamätníkov preslávil komickými skečmi, ktoré hrával spolu s bratom Jánom. „Odvtedy som nevidela žiadnych komikov hrať tak vynikajúco ako ich dvoch,“ spomínala pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre Slovenský rozhlas jeho neter, herečka Zuzana Kronerová.
Počas života stvárnil Ľudovít Kroner približne sedemdesiat hereckých postáv. Pred vstupom do sveta filmu pôsobil v ochotníckom divadle, ktoré preňho predstavovalo prvý únik z jednotvárnosti každodenného života. V rozhovore pre denník Rudé právo z roku 1983 uviedol, že ročne nakrúcal päť až šesť filmov či televíznych inscenácií a nikdy neoľutoval, že sa rozhodol pre hereckú dráhu. Film bol preňho veľkou záľubou a zdrojom radosti. Ako spomínal, v početnej a nie práve majetnej rodine bolo potrebné hľadať miesta, kde sa dá aspoň na chvíľu uniknúť z každodennej reality.
Dablér slávnejšieho brata
Svojmu slávnejšiemu bratovi Jozefovi sa výrazne podobal, čo filmári využívali – viackrát poslúžil ako jeho dablér, napríklad v snímke Drevená dedina (r. Andrej Lettrich, 1954). V roku 1961 debutoval už „sám za seba“ vo filme Tri razy svitá ráno (r. Jozef Medveď, 1961), kde stvárnil postavu Greňa. Alain Robbe-Grillet ho obsadil do svojho filmu Eden a potom… (1970). Medzi významné zastávky jeho kariéry patrí snímka Keby som mal pušku (r. Štefan Uher, 1971), v ktorej si zahral postavu Magdolena. Osobitý rozmer tomuto filmu dodáva fakt, že sa v ňom objavila aj sestra Ľudovíta Kronera, Mária Hojerová, takisto herečka.
Výrazne zaujal tiež v Havettových Ľaliách poľných (1972) ako Šimon. V dnes už kultovej komédii Pacho, hybský zbojník (r. Martin Ťapák, 1975) si spolu s Jozefom Kronerom zahrali aj filmových bratov. Otakar Krivánek mu zveril postavu Miška Štefanca vo svojej adaptácii Prázdnin so strýcom Rafaelom Vincenta Šikulu Otec ma zderie tak, či tak… (1980).
Nakrúcal s Hanákom aj s Lutherom
Za jeho najvýznamnejšiu hereckú kreáciu je považovaná úloha vo filme Tony, tobě přeskočilo (1968) od režisérskeho dua Věra Plívová-Šimková a Drahomíra Králová. Stvárnil v ňom svojrázneho dedinčana Antonína Heretyka, prezývaného Tony, u ktorého nájdu nový domov štyria súrodenci z detského domova. Ľudovít Kroner sa celkovo objavil vo vyše pätnástich českých filmoch. Za zmienku stojí aj snímka Dušana Hanáka Ružové sny (1976), v ktorej stvárnil postavu Marcela, ale hlas mu prepožičal jeho brat Jozef.
Neobyčajnú a mnohorakú úlohu mu zveril režisér Miloslav Luther v rozprávke Kráľ Drozdia brada (1984). V článku Film jako koníček od Jána Benka Ľudovít Kroner na obsadenie spomínal: „V koprodukcii ČSSR – NSR vzniká film Kráľ Drozdia brada podľa predlohy Hansa Christiana Andersena. Je to rozprávka určená dospelým. Dostal som štvornásobnú rolu – ženícha, nápadníka kráľovnej, maliara portrétov a kráľovského šaša.“ Účinkoval aj v ďalšej rozprávke Popolvár najväčší na svete (r. Martin Ťapák, 1982), kde si zahral sluhu. Poslednou filmovou rolou Ľudovíta Kronera bola postava v snímke Šiesta veta z roku 1986 pod režisérskou taktovkou Štefana Uhra.
Herectvo pre Ľudovíta Kronera nebolo cestou ku sláve, ale prirodzený spôsob, ako zostať v kontakte s ľuďmi a ich príbehmi. Často stvárňoval nenápadné, vedľajšie postavy, no práve im dokázal vdýchnuť ľudskosť, humor či tichú tragiku. Jeho tvár zostáva zapísaná v pamäti generácií divákov. Ľudovít Kroner patril k tým hercom, ktorí netúžili byť v centre pozornosti. Pripomenúť si jeho prácu dnes znamená pripomenúť si hodnotu poctivého a autentického herectva.
